Pravdepodobne viacerí z nás majú podobnú skúsenosť: po prečítaní knižky, zhliadnutí výstavy alebo po vynikajúcom koncerte pocítia chuť napísať autorovi či interpretovi list s vyznaním, ako na nás umelecký výkon zapôsobil, ako nás obohatil... A pravdepodobne väčšina z nás ostane len pri tomto predsavzatí, nikdy si však naozaj nesadne za stôl a list s poďakovaním nenapíše, z plachosti, z obáv, že by sa takéto gesto mohlo vnímať ako dotieravosť... možno z pohodlnosti.
Som rada (a spolu so mnou nepochybne mnohí čitatelia a čitateľky výpravnej publikácie Tichý dvojhlas), že Ladislav Chudík jedného januárového dňa, od ktorého uplynuli už desiatky rokov, neostal ako obdivovateľ básní Jaroslava Seiferta len pri predsavzatí vyjadriť vtedy už uznávanému poetovi slová vďaky za silný umelecký zážitok z jeho veršov. Tak sa zrodil prvý list knihy Tichý dvojhlas s podtitulom Z korešpondencie českého básnika Jaroslava Seiferta a slovenského herca Ladislava Chudíka, ktorý bol začiatkom dlhodobej korešpondencie medzi dvoma poprednými umelcami. Bola to korešpondencia plná súznenia; trvala až do úmrtia básnika a teraz sa s ňou môžeme oboznámiť na Slovensku, osemnásť rokov po jej knižnom vydaní v Čechách. Nejde však o klasickú reedíciu, slovenské vydanie, ktoré je zároveň vzdaním úcty básnikovi pri príležitosti 110. výročia jeho narodenia, je rozšírené o ďalšie objavené listy, informácie či spomienky.
Listy Ladislava Chudíka sú nielen osobným poďakovaním za poéziu, ku ktorej, ako píše, cíti „hĺbkovú zviazanosť“ a ktorá zohrala v jeho živote významnú úlohu medziiným aj tým, že mu bola pomocníčkou pri osvojovaní českého jazyka, a pomáhala vysloviť vlastné myšlienky a pocity, ale možno ich chápať aj ako všeobecnejšie platné reflexie o poézii a jej zástoji v ľudskom živote. Nielen o Seifertovej, ale o každej veľkej poézii platí, že možno cez ňu, povedané s L. Chudíkom, ďalej zájsť, viac dovidieť, mnohé v sebe rozpoznať, mnohému sa otvoriť... Jaroslav Seifert, potešený záujmom slovenského herca, zase v listoch vyjadruje svoj obdiv k jeho hereckému umeniu, popritom sa opakovane pochvalne zmieňuje o slávnych bratislavských televíznych pondelkoch, ktoré nachádzali dobrý ohlas aj v Čechách (žiaľ, na tie vynikajúce inscenácie už len nostalgicky spomíname...) a pri rôznych príležitostiach zdôrazňuje aj svoj vrúcny vzťah k Slovensku a jeho kultúre...
V listoch preblesknú zmienky o osobných životoch, o aktuálnych zdravotných, rodinných (v náznaku aj politických) problémoch, ktorým obaja protagonisti museli čeliť. Napokon, pri zamýšľaní o dotykoch životov nemôže v knihe chýbať ani báseň Milana Rúfusa a jeho list, s ktorým sa básnik lúčil so svojím verným interpretom... Kniha aj vďaka výtvarnej podobe poteší ako darček pod vianočný stromček.
Celú esej Etely Farkašovej si prečítate v Knižnej revue 25!
