Vychádza 2. novembra 2011. Unikátna kniha zachytávajúca skutočné osudy detí, ktorých detstvo poznačilo onkologické ochorenie. Jej autorka Peggy Pažitná pracuje ako zdravotná sestra na detskej onkológii v Bratislave už osemnásť rokov. Za ten čas zažila desiatky smutných odchodov do večnosti, návratov detí na oddelenie po rokoch, ale aj definitívnych uzdravení.
Jej život ovplyvnili aj situácie, ktoré nie sú celkom z tohto sveta....
Spoznajte osudy detí, ktorým nebolo dopriate dožiť sa plnoletosti, ale aj tých, ktoré nad chorobou zvíťazili a dnes na ňu, ako dospelí ľudia, v tejto knižke spomínajú.
Ukážka z knihy:
V období, keď som začala pracovať na detskej onkológii, som sa nezamýšľala nad tým, kam tie deti idú, keď sa ich život tu na zemi skončí, a či vôbec niekam idú. Trápila ma len bolesť a otázka: Prečo práve tie deti? Zaspávala som s plačom a s obavami, ako ísť ďalej. Predsa len, nastúpila som tam ako osemnásťročná a počas jednej nočnej služby, keď som strávila noc pri zomierajúcom osemročnom dievčatku, sa môj život navždy zmenil. V tú noc som pochopila, ako sa život dokáže za pár hodín navždy zmeniť.
Detí, ktoré odchádzali na druhý breh, pribúdalo. Prechádzala som emóciami, s ktorými som si nevedela rady. Nijako som si nechcela pripustiť, že smrťou sa všetko skončí, veď vždy je to tak, že ak sa niečo končí, niečo nové sa začína. A ak to tak funguje v živote, a ono to naozaj funguje, musí to fungovať aj po pozemskom živote. Nikdy nezabudnem na rozhovor s trinásťročnou dievčinou. Už len ležala, ťažko dýchala, kyslík jej dýchanie o niečo uľahčoval. Chvíľu som si pri nej posedela. „Ako sa máš?“ opýtala som sa.
Hovorilo sa jej ťažko, ale predsa odpovedala: „Ďakujem, dobre. Nemám sa na čo sťažovať, o chvíľu pôjdem domov.“
Usmiala som sa na ňu, úsmev mi opätovala. Vzala moju dlaň do svojej a pokračovala: „Vieš, ale ja myslím iný domov. Pôjdem k Ježiškovi, už ma tam čaká. Povedal mi to vo sne. Teším sa tam.“
Obdivovala som, s akým pokojom o tom hovorila. Na druhý deň som prišla do služby.
Už tam nebola.
Odišla domov, tak ako povedala...
Dnes to už chápem a vnímam inak ako kedysi. Keď som nastúpila na oddelenie, a ešte aj o pár rokov neskôr, som smrť vnímala úplne inak ako teraz. Bola pre mňa tým najhroznejším, s čím som sa stretla. Znamenala pre mňa koniec bez konca, zúfalstvo, stratu a prehru. V tých chvíľach sa akoby zastavil čas, akoby to bol len zlý sen a stále som čakala, že sa z neho zobudím. Mnoho nocí som za tými deťmi preplakala. Držala som za ruku v posledných chvíľach deti v každom veku, od malinkých až po tie, čo dovŕšili vek dospelosti. Niekedy som mala pocit, že tú ťarchu neunesiem. Zaspávala som a či som chcela, alebo nie, premietali sa mi mnohé najsmutnejšie chvíle. V mojej duši vládol nepokoj. Bola som príliš mladá, neskúsená, nedozretá na to, aby som to ako-tak chápala. Kládla som si tisíc otázok: Prečo musia deti zomierať? Prečo nemohli ostať so svojimi rodinami? Prečo vôbec ochoreli? Prečo tak veľmi bolí strata? Odpovede neprichádzali. Až dnes si uvedomujem ten dar, že som tam vydržala a prekonala najťažšie obdobie. Neraz som chcela odísť, no láska k deťom a od detí bola pre mňa silnejšia. Myslím si, že dar pracovať toľké roky na takom ťažkom oddelení je pre mňa darom zhora. Od Boha a od detí, ktoré tam odišli.
