Jozef Heriban: Schovaný, neschovaný, idem, Bratislava, Herial 2011. Na pultoch kníhkupectiev sa nedávno objavil nový titul Jozefa Heribana s hravým názvom Schovaný, neschovaný, idem. Čitatelia jeho úspešných kníh, ako Intimita vlkov (2008), Posadnutosť (2009), či Ružový trojuholník (2010) však správne tušia, že úryvok z detskej riekanky bude v protiklade s príbehom.
Poviedkový román zachytáva príbehy siedmich postáv - učiteľov, ktorí pôsobia na gymnáziu sídliacom v starej dvojposchodovej budove z čias Rakúsko-Uhorska. Práve budova a dvor, na ktorom rastú staré mohutné gaštany, predstavujú akýchsi tichých pozorovateľov všetkých dejinných udalostí. Na prvý pohľad obyčajné školské prostredie s obyčajnými učiteľmi skrýva množstvo životných tráum, úderov a sklamaní. A tie sú spoločným menovateľom všetkých postáv. Už skutočnosť, že hrdinovia príbehu sú učitelia, teda tí, ktorí sú v povedomí už oddávna spojení s bezúhonnosťou, múdrosťou a morálnosťou, sa dostáva do ostrého kontrastu s ich súkromím a tajnými túžbami, ktoré sú často amorálne, či dokonca zvrátené. Všetkých tiež spája strach a z neho prameniaca pretvárka. Strach zo staroby („Bojí sa, že raz ráno zacíti vo svojom pote prichádzajúce starnutie“ s. 20), z večnej samoty (príbeh Dávida Steinitza), z novovzniknutého nerovnocenného vzťahu (Juraj Bronský). Postavy však nie sú pasívne. Všetkými možnými spôsobmi sa snažia prekročiť prah všednosti, často až úsmevným spôsobom (vzbura školníka Fagalu, spestrenie stereotypného manželského vzťahu Pavla Lukeša a Zoši Cietkowskej). Niektorým sa to podarí, iní zostávajú blúdiť.
Motív skrývačky je prítomný v celej knihe. Dávid Steinitz celý život tají svoju opačnú sexuálnu orientáciu, riaditeľ Bronský sa utajene stretáva s oveľa mladšou ženou, Elizabeth Erddödy tajne túži po žiakovi... Vyvrcholením ich neustáleho utajovania je samota, nenaplnenosť, túžba po ľudskej spolupatričnosti, láske, vzťahu, či priateľstve.
