BRATISLAVA - Tragická správa o zrútení lietadla s Pavlom Demitrom (†36) jej pripomenula najťažšie chvíle života. Pred trinástimi rokmi stratila Irma Pašeková (73) syna Dušana (†37). Ako milujúca matka, ktorej zomrelo dieťa, vie, čo v týchto dňoch prežíva najbližšia rodina zosnulého kapitána našej reprezentácie.
Obaja fenomenálni hráči toho mali veľa spoločného. Nečakané úmrtie na vrchole kariéry, zástupy milujúcich fanúšikov a identický deň, ktorý bude navždy zapísaný v hokejovej kronike. Pavol Demitra zahynul 7. septembra, kedy by Dušan Pašek sfúkol 51 sviečok na narodeninovej torte. Práve táto hokejová legenda má veľa spoločného s kapitánom našej reprezentácie na posledných MS. Dokonca v deň Demitrovho úmrtia by mal narodeniny. Aj preto sa jeho mama Irma Pašeková (73) dozvedela o nešťastí Pavla Demitru na cintoríne, vo chvíli, keď synovi kládla na hrob kvety. My vám prinášame krátky rozhovor o tom, ako sa s nešťastím vyrovnávala ona. Aj keď je očividné, že aj po toľkých rokoch na bolesť nezabudla a viackrát počas nášho rozhovoru vypustila slzu. Skromná dôchodkyňa vôbec nepripomína mamu niekdajšej najväčšej hviezdy československého hokeja. Býva v dvojizobovom byte v panelovom dome v jednej z bratislavských častí.
Rozhovor
Ako ste vnímali prvé správy o tragédii Pavla Demitru a jeho tímu v Rusku?
Zastihlo ma to na cintoríne v Slávičom údolí. Volala mi jedna známa, že: Preboha, kde si? Na cintoríne. Že preboha, havarovalo lietadlo a bol tam aj Paľo. Nemohla som tomu uveriť. Bola som práve v dosť zlom rozpoložení, lebo som kládla kyticu na Dušanov hrob. Mal by totiž v ten deň 51 narodeniny, presne 7. septembra. A ešte do toho takáto správa. Prvé, čo sa mi vynorilo, bola Paľova rozlúčka s reprezentáciou na majstrovstvách. Vtedy mi vyhŕkli aj slzy, keď som videla tie emócie priamo na štadióne.
Niečo podobné ste museli prežívať aj Vy, keď tragicky zahynul Váš syn a tiež hokejová legenda Dušan Pašek. Ako ste sa s tým vyrovnávali vtedy?
Musím s odstupom času povedať, že keď o ňom hovorili v televízii, spomínali alebo chválili, pomáhalo nám to s manželom prekonávať tieto ťažké časy. Keď človek videl, koľko fanúšikov a ľudí má záujem o neho, bolo to milé. Ľudia telefonovali, posielali listy a aj to bola jedna z vecí, ktoré nám robili dobre.
Čo bolo vtedy pre Vás najťažšie, čo by ste poradili manželke Pavla Demitru a jeho mame, ktoré to zrejme zasiahlo najviac?
Najťažšie je to, keď rodičia stoja nad rakvou svojho dieťaťa. To boli najťažšie chvíle v mojom živote, nič ťažšie si už neviem predstaviť. Určite to ťažko znáša aj Majka a Paľova mamina, ale hlavnou podporou musí byť rodina a priatelia. Toto je najdôležitejšie v tejto ťažkej chvíli. Aspoň mne to pomáhalo, ako boli ľudia úžasní.
Ako to podľa Vás zvládnu deti? Takáto zlá správa sa musí hovoriť strašne?
Áno. Pre tie deti je to veľmi zlé. Veľmi im bude chýbať ten otec. A hlavne, keď budú starší.
Paľov syn už tiež hráva hokej, myslíte, že to bude mať ľahšie v kariére?
Presne naopak. Viete každý si musí svoju kariéru budovať sám a nemôže sa spoliehať na to, že mu úspešné výsledky otca budú pomáhať v kariérnom raste.
Ako dlho trvalo, kým ste sa dostali z toho, že ste na tú strašnú udalosť nemysleli každú chvíľu?
Trvá to doteraz. Nie je deň, čo by som na neho nemyslela. Nechcela by som to prežiť ešte raz. Neprajem to nikomu na svete, ani najväčšiemu nepriateľovi. Fakt je pravda, že je to najťažšie v živote, keď rodičia musia stáť nad rakvou svojho dieťaťa. Lebo rodičia sú rodičia a manželka je manželka. Rodičia prežili s tým deckom odmalička všetko.
Stretli ste sa aj s negatívnymi reakciami okolia?
Nie. Snažili sa všetci maximálne nás podporovať. Aj keď som vedela, že len ten, kto prežije takúto tragédiu, sa vie vcítiť do toho, aké je to strašné. Je to už 13 rokov, ale stále na Dušana myslím.
Dušana a Paľa spája dosť podobný osud. Odišli takmer v rovnakom veku, v Amerike hrávali aj za Minnesotu, v živote museli bojovať s rodinnými tragédiami. Čo myslíte, že ich spája najviac?
Podľa mňa hlavné je, že obaja boli dobrí ľudia, to boli. Nie namyslení, nie arogantní.Ešte moja vnučka sa narodila v rovnaký deň ako Paľo, len o štrnásť rokov neskôr.
Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí kritizujú to, že sa o tom tak masovo hovorí?
Každý človek má priateľov aj nepriateľov. Má aj takých, ktorí ho milujú, aj takých, ktorí mu závidia. Jediná možnosť je, že ich netreba brať na zreteľ. Viac je ale vždy takých, ktorí sa vedia vcítiť do tejto tragédie a dávajú najavo, že ich mali radi.
Ako vnímate to, že sa po pár rokoch na Dušana zabudlo?
Myslím, že sa nezabudlo. Každý rok robí fanklub memoriál Dušana Pašeka na základnej škole na Drieňovej, kam chodil do školy. Ani po 13 rokoch sa na neho nezabudlo. Aj na hrobe bola minulý týždeň položená ikebana, a tam bolo napísane, že Dušan, spomíname a nikdy nezabudneme. A býva to tam každý rok. Vždy ma to poteší, keď si spomenú ľudia na toho Dušana.
Nenavrhli Vám podobne, ako je to pri Paľovi, aby sa táto škola pomenovala po ňom?
Nie, nikdy, kdeže. Aj keď by mohli, pretože sem chodil 9 rokov a robil jej dobré meno.
Keď odchádzal Dušan do zahraničia, kde býval často, aké boli lúčenia?
Keď niekam odišiel, vždy volal, že už je tam a čo sa tam deje. Keď bol v Amerike, Taliansku, Fínsku. Ale my sme sa snažili chodiť za ním. V Lugane sme boli 6 týždňov a vždy sa potešil, keď sme prišli. On bol taký fantastický syn, dobrý.
