OSLO – Hrdinovia! Napriek tomu, že boli pod obrovským stresom a pod paľbou obetovali sa a zachránili nevinné deti.
O statočnosti Otto Lövika, ktorý zachránil desiatky detí sme vás už informovali.
Policajti a záchranári doteraz pátrajú asi po piatich nezvestných a hľadajú ich na jazere Tyrifjord, na ktorom dejisko masakry leží. Lövik bol medzi niekoľkými rekreantmi, ktorí prišli ľuďom na ostrove na pomoc. Odvážali ich do kempu Utvika a vracali sa pre ďalšie. Tým ktoré nemohli vziať na palubu, hádzali aspoň záchranné vesty. Z ostrova Utöya sa mnohí snažili zachrániť skokom do vody. Okolo sú ale silné prúdy, ktoré mohli plavcov uniesť.
Wenche Löviková sedí pri svojom stane, od ktorého je vidieť breh jazera. V piatok vraj mnohí z kempu chytili vesty, deky a čokoľvek na zahriatie. "Dostalo sa sem možno 200 až 300 detí z Utöyi. Nevedeli, či nám môžu dôverovať. Plakali, triasli sa, boli hysterické. Nakoniec nám začali veriť. Jedno z nich ma požiadalo, či by som ho nemohla objať. Nedokážem si predstaviť, koľko ďalších ľudí mohlo zomrieť, keby sa tie deti nedostali sem," povedala Löviková. Jej muž podobne ako mnohí ostatní, ktorí deti evakuovali, o piatku odmieta hovoriť.
Agentúra AP opísala iný príbeh. Husajn Kazemí (19) prišiel do Nórska pred dvoma rokmi z Afganistanu a požiadal o azyl. Doma zažil veľmi nebezpečné situácie, ale to, čo prežil na ostrove Utöya, prekonalo všetko. Vďaka tvrdej škole v Afganistane sa dokáže smiať aj na nemocničnom lôžku. Breivik ho postrelil do nôh a do ramena.
V kempe usporiadanom vládnou Nórskou robotníckou stranou bolo veľa imigrantov alebo detí z prisťahovaleckých rodín. Tábor sa na ostrove koná pravidelne každý rok. Keď Breivik začal strieľať, skončil Kazemí práve futbalový zápas, v ktorom hral za skutočne medzinárodný tím. Zástupcov v ňom mal Afganistan, Gruzínsko, Turecko Irak, Srí Lanka, Somálsko a Libanon.
Podľa Husajna Breivik strieľal bez ohľadu na to, ako kto vyzeral alebo čo mal na sebe. "Vyzeral, že chce zabiť všetkých, že neušetrí nikoho," povedal. Keď počul hluk, ktorý sa podobal ohňostroju, bol práve v jedálni. Tí, ktorí si rýchlejšie uvedomili, čo sa deje, už boli na zemi. "Tiež som si ľahol , ale nevedel som prečo," povedal. Potom uvidel strelca. Okolo neho padali zasiahnutí ľudia a on sám sa pripojil k tým, ktorí sa dali na útek. Po desiatich minútach úteku lesom úplne vyčerpaní dorazili na skalnatý breh. Ostatní zrazu začali s hrôzou zízať na Kazemího. Breivik ho musel najmenej raz trafiť, zrejme už v jedálni. "Moje nohy boli zaliate krvou, ale ja som si toho nevšimol. Chcel som zostať nažive," vypovedal.
Nebol ale čas, Breivik bol utekajúcim v pätách a ozývala sa ďalšia streľba. Existovali len dve možnosti - vrhnúť sa do studenej vody a preplávať na pevninu vzdialenú asi 600 metrov, alebo sa schovať za skaly. Kazemí skúsil oboje. Najskôr sa prilepil na kamene, ale keď sa paľba priblížila k nemu, skočil do vody. Plávať sa nikdy neučil, okamžite sa napil vody, a tak sa zachytil skaliska vyčnievajúceho z vody, aby sa neutopil. Breivik neprestával strieľať, okolo Kazemího pribúdalo bezvládnych tiel a šedomodrá voda jazera začala červenať. Kazemí napočítal dvadsiatku mŕtvych. On sám sa snažil ležať v pokoji, kým strelec neobrátil pozornosť tam, odkiaľ sa ozýval dievčenský krik. Bola počuť ďalšia paľba a krik ustal. Asi za pol hodiny sa ukázali policajti a Breivika zatkli.
Kazemí sa usmieva nezdolným úsmevom, ale keď s pomocou zdravej pravej ruky odhrnie prikrývku, objaví sa strelné zranenie nad oboma kolenami a na členku. Škrabnutia má aj na ľavej ruke. "Doktor hovorí, že budem zase chodiť, ale dnes ma budú zase operovať. Som dosť silný," verí si Afganec.
Na otázku, či teraz nepovažuje Nórsko za nebezpečnú krajinu, odpovedá energicky, že nie. Doma, v Heráte, vraj bol často v nebezpečných situáciách a ani tam sa nebál, že zomrie. "Máte len jeden život a musíte ho žiť so všetkým, s dobrým i zlým. Vždy v ňom bude oboje ... vždy máte šancu prežiť v nebezpečnom prostredí a vždy vás môžu zabiť na mieste považovanom za bezpečné. To je osud a tomu neuniknete," myslí si Kazemí.
