BRATISLAVA - Bratislavskí mestskí poslanci budú na svojom zasadnutí 23. júna rozhodovať o tom, či sa ešte nedokončený piaty most cez Dunaj v Bratislave bude volať Most Apollo.
Tento názov zvíťazil s vyše 41 percentami hlasov vo verejnej ankete, poslanci výsledok ankety zobrali na vedomie na svojom poslednom zasadnutí. Podľa informácií, ktoré dnes bratislavský magistrát uverejnil na svojej internetovej stránke názov Most Apollo nie je v žiadnom prípade odkazom na americkú vesmírnu loď, či dnes už neexistujúcu zdravotnú poisťovňu.
"Pripomína bratislavskú rafinériu, ktorá kedysi stála na miestach, kde dnes na ľavom dunajskom brehu vyúsťuje nová bratislavská dominanta," uvádza magistrát. Súhlas na výstavbu rafinérie minerálnych olejov udelila mestská rada Bratislavy v roku 1895. Nová rafinéria v Mlynskej záhrade pri Dunaji dostala názov podľa boha z gréckej mytológie - Apolóna.
Fabrika s rozlohou 7,5 hektára mala 50 budov a parné stroje s výkonom 300 konských síl, zamestnávala 350, neskôr 500 robotníkov. Najskôr spracovávala ruskú ropu z Kaukazu a haličskú z Poľska, neskôr ropu rumunskú, gbelskú, texaskú a z rozličných nálezísk v bývalom ZSSR.
Apollo vlastnila na vtedajšiu dobu moderné svetové technológie a produkovala hlavne petrolej, ligroín (lakový benzín), benzíny, cerezín, sviečky, asfalt, ale aj umelý ľad (z chladičov parafínky) a rôzne tuky na mazanie. Výrobky sa vyvážali do Rakúska, Nemecka, západoeurópskych krajín a dokonca do viacerých ázijských krajín a do Ameriky. Roku 1900 ju ovládla Haličsko–karpatská petrolejárska spoločnosť, ktorej väčšinovými akcionármi boli anglické petrolejárske firmy. Po týchto zmenách sa zvýšila najmä výroba benzínu, nafty a motorových olejov. Roku 1902 bola "Apolka" rozšírená o osobitný závod na výrobu parafínu. Podstatné rozšírenie výroby nastalo od roku 1914, keď sa ropa začala dovážať z blízkych Gbelov.
Po prvej svetovej vojne zápasila s veľkými ťažkosťami, keďže bola odtrhnutá od hlavných spotrebiteľov a surovín. V dvadsiatych rokoch 20. storočia ju ovládli svojím kapitálom Francúzi. Zlúčením s Naftovými ložiskami v Hodoníne roku 1925 podstatne zvýšila svoj pôvodný päťmiliónový akciový kapitál na 12 miliónov korún.
V čase svojho najväčšieho rozkvetu v medzivojnovom období vlastnila Apolka ropné polia, mala vlastné tankové lode, cisternový park, prečerpávacie zariadenie v bratislavskom prístave a sieť čerpacích staníc. Výrobné zariadenie rafinérie sa niekoľkokrát rekonštruovalo a modernizovalo, čím neustále rástla aj výrobná kapacita. Počas druhej svetovej vojny ju finančne ovládol nemecký koncern I.G. Farben.
Necelý rok pred skončením druhej svetovej vojny 16. júna 1944 zničilo 80 percent rafinérie bombardovanie amerického letectva. Výrobu čiastočne obnovila až v máji 1945, nikdy však nedosiahla predvojnovú úroveň. Roku 1946 bola rafinéria znárodnená a začlenila sa do národného podniku Slovenské rafinérie minerálnych olejov, premenovaného roku 1949 na národný podnik Slovnaft. V roku 1963 definitívne ukončila svoju činnosť.
"Pripomína bratislavskú rafinériu, ktorá kedysi stála na miestach, kde dnes na ľavom dunajskom brehu vyúsťuje nová bratislavská dominanta," uvádza magistrát. Súhlas na výstavbu rafinérie minerálnych olejov udelila mestská rada Bratislavy v roku 1895. Nová rafinéria v Mlynskej záhrade pri Dunaji dostala názov podľa boha z gréckej mytológie - Apolóna.
Fabrika s rozlohou 7,5 hektára mala 50 budov a parné stroje s výkonom 300 konských síl, zamestnávala 350, neskôr 500 robotníkov. Najskôr spracovávala ruskú ropu z Kaukazu a haličskú z Poľska, neskôr ropu rumunskú, gbelskú, texaskú a z rozličných nálezísk v bývalom ZSSR.
Apollo vlastnila na vtedajšiu dobu moderné svetové technológie a produkovala hlavne petrolej, ligroín (lakový benzín), benzíny, cerezín, sviečky, asfalt, ale aj umelý ľad (z chladičov parafínky) a rôzne tuky na mazanie. Výrobky sa vyvážali do Rakúska, Nemecka, západoeurópskych krajín a dokonca do viacerých ázijských krajín a do Ameriky. Roku 1900 ju ovládla Haličsko–karpatská petrolejárska spoločnosť, ktorej väčšinovými akcionármi boli anglické petrolejárske firmy. Po týchto zmenách sa zvýšila najmä výroba benzínu, nafty a motorových olejov. Roku 1902 bola "Apolka" rozšírená o osobitný závod na výrobu parafínu. Podstatné rozšírenie výroby nastalo od roku 1914, keď sa ropa začala dovážať z blízkych Gbelov.
Po prvej svetovej vojne zápasila s veľkými ťažkosťami, keďže bola odtrhnutá od hlavných spotrebiteľov a surovín. V dvadsiatych rokoch 20. storočia ju ovládli svojím kapitálom Francúzi. Zlúčením s Naftovými ložiskami v Hodoníne roku 1925 podstatne zvýšila svoj pôvodný päťmiliónový akciový kapitál na 12 miliónov korún.
V čase svojho najväčšieho rozkvetu v medzivojnovom období vlastnila Apolka ropné polia, mala vlastné tankové lode, cisternový park, prečerpávacie zariadenie v bratislavskom prístave a sieť čerpacích staníc. Výrobné zariadenie rafinérie sa niekoľkokrát rekonštruovalo a modernizovalo, čím neustále rástla aj výrobná kapacita. Počas druhej svetovej vojny ju finančne ovládol nemecký koncern I.G. Farben.
Necelý rok pred skončením druhej svetovej vojny 16. júna 1944 zničilo 80 percent rafinérie bombardovanie amerického letectva. Výrobu čiastočne obnovila až v máji 1945, nikdy však nedosiahla predvojnovú úroveň. Roku 1946 bola rafinéria znárodnená a začlenila sa do národného podniku Slovenské rafinérie minerálnych olejov, premenovaného roku 1949 na národný podnik Slovnaft. V roku 1963 definitívne ukončila svoju činnosť.