BRATISLAVA - „Veď všetko čo tu človek má, len práca dáva statočná“... staršie ročníky určite rozumejú – Pieseň práce znela týždeň čo týždeň (v časoch, keď ešte národniari vyznávali princípy socialistického internacionalizmu) učebňami zarývajúc sa do podvedomia nás, nevinných detí s úmyslom vypestovať v nás lásku k práci.
Výsledok je aj po rokoch jasný – zásadnú nechuť k práci z nás jasavé tóny nevykorenili. Ako však vidno, idiotská myšlienka má tuhý korienok. Najnovšie sa jej národne orientovaný mutant, ktorý má vypestovať povinným spevom hymny v deťoch vlastenectvo, zrodil v mozgovom truste SNS.
V mysliach politikov, ktorí si zvykli pri hymne klásť ruku na srdce, aby sa ubezpečili, že im z náprsných vreciek nezmizli privatizačné zmluvy. Je jasné, že strane leží na srdci v predovšetkým vlastenectvo juhu Slovenska, kde inštinktívne cíti jeho deficit. Predstava ako Žitný ostrov zaplavujú svieže tóny z hrdiel školopovinných spoluobčanov súkajúcich zo seba ...nad Tatró blyskó...je pre národniara nepochybne lákavá - nesie totiž v sebe čaro sladkej pomsty za roky poroby a jazykového útlaku pod honvédskou čižmou spred dvoch storočí.
Inak je ale jediný praktický úžitok návrhu zákona v tom, že slúži ako námet na komentár a autora inšpiruje k použitiu shakespearovskych veršov: „vôl vždy volom zostane, bárs by školovaný bol.“
