Malá Paulínka čaká na vhodného darcu v Rooseveltovej nemocnici v Banskej Bystrici. Kostná dreň ani jedného z doterajších darcov totiž pre ňu nebola vhodná. Ozvali sa dokonca už aj dvaja ľudia z Ameriky a Austrálie.
Najväčší nepriateľ malej pacientky je však čas. Darcu kostnej drene treba nájsť veľmi rýcho. Podľa slov primára transfúziologického pracoviska Mirka Peprného pritom nie je dôležitá rovnaká krvná skupina s tou, akú má Paulínka. "Darcovia môžu mať aj inú krv, ako je skupina B Rh pozitív. Dôležité sú zhodné znaky, ktoré sa zistia pri otypovaní krvi," dodal primár. Okrem toho musia byť darcovia celkom zdraví, vo veku do 35 rokov a nesmú užívať žiadne tabletky. Napriek náročným kritériám Paulínkini rodičia veria, že sa vhodný darca nakoniec nájde. Všetci známi sa o to už pokúsili, no zatiaľ márne.
Najnovšie chce malej pacientke pomôcť aj trojica mužov, ktorí sú momentálne vo vyšetrovacej väzbe v Žiline. Tí sú ochotní darovať Paulínke krv. V súčasnosti však spĺňajú všetky kritériá na darcovstvo kostnej drene pre dievčatko len dvaja darcovia z medzinárodnej databázy. Jeden je z Ameriky a druhý z Austrálie. Celý proces ich vyšetrení však môže trvať mesiace. A Paulínka toľko času nemá.
Aj keď peniaze na zaplatenie vyše miliónovej transplantácie jej už schválila aj zdravotná poisťovňa. Tomu, že sa Paulínka nakoniec uzdraví, veria aj jej spolužiaci z Cirkevnej základnej školy v Prievidzi. "Paulínka chodila do spevokolu, veľmi krásne spieva, miluje koledy. Je to také naše zlatíčko," hovorí riaditeľka základnej školy. V nemocnici ju často navštevuje aj páter Janko z miestnej školy, ktorého osud dievčatka hlboko zasiahol. Krutým zásahom do života Paulínky trpí celá škola o to viac, že sem chodí ešte jedno dieťa choré na rakovinu.
Leukémia je najčastejším typom detskej rakoviny. Jej výskyt u detí stúpa vo všetkých ekonomicky rozvinutých krajinách. Napríklad vo Veľkej Británii sa zvýšilo v posledných 50 rokoch riziko tohto ochorenia medzi deťmi mladšími než päť rokov o viac než polovicu. Aj mnoho ďalších krajín vykazuje nárast takýchto prípadov o jedno až tri percentá ročne. V uplynulých 30 rokoch sa však taktiež výrazne zlepšili podmienky na prežitie a vyliečenie postihnutých detí. Päť rokov po stanovení diagnózy prežíva v západnej Európe 75 percent malých pacientov, vo východnej Európe je to 64 percent.
