Jozef Tiso
BRATISLAVA - Štátny prevrat na Slovensku počas druhej svetovej vojny rezonoval aj vo vládnych kruhoch vtedajšieho ľudáckeho režimu. Ako povedal historik z Ústavu pamäti národa Martin Lacko, minister národnej obrany generál Ferdinand Čatloš bol jediným z vládnych predstaviteľov SR 1939 - 1945, ktorý inklinoval k odboju.
Dodal, že už v prvých mesiacoch roka 1944 prišiel s konceptom štátneho prevratu. "Spočíval v predpokladanej zmene pronemeckého režimu, vyhlásení vojny Maďarsku a najmä v spojení s Červenou armádou. Týmto by Slovensko prešlo na stranu spojencov, no súčasne si malo uchovať aj štátnu samostatnosť," vysvetľuje historik. Čatloš svoj plán poslal vo forme Memoranda prostredníctvom kuriérov 4. augusta 1944 aj do Moskvy, kde však naň vôbec nereagovali. Pre ďalšie smerovanie Slovenska tak malo memorandum len minimálny význam, keďže sa nakoniec neuskutočnilo.
Na rozdiel od Čatloša, prezident Jozef Tiso na ozbrojený odboj proti Nemecku ani len nepomyslel. "Spojenecké dohody hodlal plniť do konca. Je ale vysoko pravdepodobné, že o prípravách odboja bol informovaný, no nezasiahol. Jednak prostredníctvom Ústredne štátnej bezpečnosti (ÚŠB), jednak vlastnými kanálmi v armáde," dodáva historik.
Ďalšie smerovanie Slovenska ako samostatného štátneho subjektu z pohľadu protihitlerovskej koalície nebolo podľa Lacka možné už v lete 1944. Ako dodáva, Slovensko nebolo subjektom medzinárodného práva, nanajvýš východnou provinciou Československa. Historik zdôraznil, že z kľúčových štátov protihitlerovskej koalície (USA, ZSSR, Veľká Británia) – USA neuznali SR nikdy, Veľká Británia ju diplomaticky odvrhla už v septembri 1939 po útoku na Poľsko a ZSSR v lete 1944. Víťazná koalícia postupne prešla na stanovisko definitívneho uznania obnovy ČSR na čele s Edvardom Benešom. "Aj v auguste 1944 preto na Slovensko nahliadali už ako na súčasť československého štátu, hoci stále pod nemeckou kontrolou. Západné mocnosti už od začiatku privítali vypuknutie Slovenského národného povstania (SNP). Američania ako aj Briti uznali povstaleckú armádu (mimochodom, s oficiálnym názvom Čs. armáda na Slovensku) za súčasť antihitlerovskej koalície," poznamenal Lacko. Ako ďalej dodal, sovietski predstavitelia sa zase nikdy nezbavili istých rozpakov až nedôvery k armádnemu povstaniu z 29. augusta 1944, čo vyplývalo z ich ideologického postoja. Môžeme to tvrdiť aj napriek známym skutočnostiam o materiálnej pomoci slovenským povstalcom v neskoršom období bojov.
Na rozdiel od Čatloša, prezident Jozef Tiso na ozbrojený odboj proti Nemecku ani len nepomyslel. "Spojenecké dohody hodlal plniť do konca. Je ale vysoko pravdepodobné, že o prípravách odboja bol informovaný, no nezasiahol. Jednak prostredníctvom Ústredne štátnej bezpečnosti (ÚŠB), jednak vlastnými kanálmi v armáde," dodáva historik.
Ďalšie smerovanie Slovenska ako samostatného štátneho subjektu z pohľadu protihitlerovskej koalície nebolo podľa Lacka možné už v lete 1944. Ako dodáva, Slovensko nebolo subjektom medzinárodného práva, nanajvýš východnou provinciou Československa. Historik zdôraznil, že z kľúčových štátov protihitlerovskej koalície (USA, ZSSR, Veľká Británia) – USA neuznali SR nikdy, Veľká Británia ju diplomaticky odvrhla už v septembri 1939 po útoku na Poľsko a ZSSR v lete 1944. Víťazná koalícia postupne prešla na stanovisko definitívneho uznania obnovy ČSR na čele s Edvardom Benešom. "Aj v auguste 1944 preto na Slovensko nahliadali už ako na súčasť československého štátu, hoci stále pod nemeckou kontrolou. Západné mocnosti už od začiatku privítali vypuknutie Slovenského národného povstania (SNP). Američania ako aj Briti uznali povstaleckú armádu (mimochodom, s oficiálnym názvom Čs. armáda na Slovensku) za súčasť antihitlerovskej koalície," poznamenal Lacko. Ako ďalej dodal, sovietski predstavitelia sa zase nikdy nezbavili istých rozpakov až nedôvery k armádnemu povstaniu z 29. augusta 1944, čo vyplývalo z ich ideologického postoja. Môžeme to tvrdiť aj napriek známym skutočnostiam o materiálnej pomoci slovenským povstalcom v neskoršom období bojov.
