BRATISLAVA - Deväťdesiat rokov sa vedú dohady o tom, prečo sa štvrtého mája 1919 zrútilo lietadlo s Milanom Rastislavom Štefánikom na palube. Dve hypotézy považuje za najpravdepodobnejšie riaditeľ Vojenského historického ústavu Miloslav Čaplovič.
Podľa prvej Milan Rastislav Štefánik chcel počas letu prejsť na miesto ľavého pilota a v okamihu pristávania omdlel a padol na riadiace páky, podľa druhej sa pretrhol drôt rádiotelegrafického prístroja, ktorý bol pripevnený na lietadle, a zamedzil tak ovládanie hĺbkového kormidla. Tieto závery vyslovil už v prvej správe o vyšetrovaní krátko po nehode šiesteho mája 1919 veliteľ prvej eskadry talianskeho vojenského letectva kap. Federico Zapelloni, vtedy pridelený k Vojenskej komisii pre prímerie sídliacej vo Viedni.
Čaplovič sa viac prikláňa k teórii o technických než zdravotných problémoch, i keď je pravdou, že Štefánik mával už od ústupu po bitke v Srbsku veľké žalúdočné ťažkosti. Vojenský historik Čaplovič ďalej pripúšťa, že lietadlo sa mohlo dostať do problémov počas obrátky, ktorú robilo pri Vajnorskom letisku.
„Pravdepodobne poryvom vetra, možno preto, že lietadlo nemalo vysokú rýchlosť, bolo strhnuté k zemi,“ odhaduje Čaplovič. Posádka pravdepodobne musela urobiť obrátku, lebo na letisko v tvare písmena T sa pre rozmočený terén nedalo pristáť v smere letu od Bratislavy. Čaplovič nepovažuje za reálnu ďalšiu hypotézu o možnom zostrelení lietadla československými vojakmi. Podľa tejto teórie si údajní strelci mohli myslieť, že prilieta maďarské lietadlo, keďže trikolóry týchto štátov majú podobné farby.
„Omyl je vylúčený,“ tvrdí Čaplovič, pretože v tom čase bola v Maďarsku „boľševická“ republika rád a tá používala ako výsostný znak na lietadlách hviezdu. Posledný let generála Štefánika sa začal v nedeľu ráno štvrtého mája 1919 talianskom letisku Campo Formido neďaleko Udine. Prvý a posledný československý minister vojny nasadol do trojmotorového dvojplošníka typu Caproni Ca.33 spolu s jednou z najskúsenejších talianskych posádok, v ktorej boli piloti Giotto Mancinelli-Scotti a Umberto Merlino spolu s mechanikom rádiotelegrafistom Gabrielem Aggiustim.
Niekoľko hodín leteli v nepriaznivých podmienkach, o 11:15 lietadlo spozorovali nad Bratislavou. Po začatí pristávacieho manévru sa lietadlo zrútilo otočené chrbtom k zemi neďaleko Ivanky pri Dunaji a všetci muži na palube prišli o život.
Prvý vyšetrovateľ havárie Zapelloni udalosť opísal vo svojej správe nasledovne: "...Stroj zakrúžil nad Bratislavou niekoľkými oblúkmi (vo výške asi 500 metrov), a potom zamieril k letisku, kde bol rozostavaný hangár, znamenie na pristátie a kde letecký dôstojník vyslaný z Viedne zapálil dymovnicu na označenie smeru vetra. Stroj klesol v blízkosti letiska asi do výšky 200 metrov, držiac sa asi 300 metrov južne od neho, pretože iste zbadal smer dymu, začal široký oblúk napravo, aby pristál proti smeru vetru od juhozápadu na severovýchod. Keď stroj skončil oblúk a definitívne začal pristávať, odrazu zdvihol chvost a začal padať, prekračujúc vertikálnu polohu. Po páde začal stroj ihneď horieť, ale keďže mal už málo benzínu, nebol úplne zničený, ako sa to zvyčajne stáva, a z posádky bol čiastočne spálený len poručík Mancinelli“.
