BRATISLAVA - Arizátori sa v niektorých prípadoch skutočne snažili pôvodným vlastníkom pomáhať. Ale takisto ich veľa na arizácii zbohatlo. Ďalším bol osud Židov prinajmenšom ľahostajný a mnohí ich sami iniciatívne vydávali na deportácie. V každom prípade je však obludný samotný princíp, na ktorom bola arizácia založená. Princíp prenasledovania ľudí z národnostných, rasových, politických či náboženských dôvodov, keď ich jediným previnením bolo to, že sa vôbec narodili. Pre Topky.sk to uviedol politológ zo Slovenskej akadémie vied Juraj Marušiak.
Ústav pamäti národa v piatok zverejnil na svojej internetovej stránke informácie o arizovaných podnikoch a mená (názvy) arizátorov týchto podnikov. Databáza 2223 arizovaných podnikov podľa ÚPN vychádza zo zachovaných evidencií a kartoték Ústredného hospodárskeho úradu, Ministerstva hospodárstva a Hlinkovej gardy, ktoré vznikli v rokoch 1942 – 1944. ÚPN v súčasnosti analyzuje 26 ďalších záznamov. Výsledok zverejnení ešte tento rok.
Problémom je podľa Marušiaka to, že arizácia znamenala individuálne morálne zlyhanie veľkej skupiny občanov Slovenska, ale rovnakým problémom je režim, ktorý im toto morálne zlyhanie nielen umožnil, ale ich na páchanie zločinov priamo navádzal a sám ho inicioval.
V demokratickej spoločnosti je nutné, aby sa o arizácii hovorilo, tvrdí politológ: „Diskusia o arizácii je diskusiou o tom, ako sa správala značná časť občanov Slovenska počas druhej svetovej vojny v podmienkach režimu, ktorý práve v dôsledku represívnych opatrení proti Židom začínal v čoraz väčšej miere nadobúdať totalitný charakter.“
Marušiak vysvetlil, že arizácia bol zločin spáchaný jednou skupinou občanov Slovenska, t. j. príslušníkmi slovenského národa, proti iným občanom Slovenska, t. j. príslušníkom slovenského národa. Arizácia, pokračoval politológ, bola súčasťou procesu, ktorý vyústil do deportácií slovenských Židov a do ich fyzickej likvidácie v nacistických koncentračných táboroch. Diala sa slovenskými rukami a profitovali z nej v prvom rade príslušníci slovenského národa, t. j. občania vtedajšej Slovenskej republiky. Arizácia svoje obete zbavovala najzákladnejších ľudských práv a elementárnej ľudskej dôstojnosti.
„A napokon, samotný princíp vyvlastnenia praktizovaný pri arizácii sa zopakoval po roku 1948 pri zoštátňovaní, aj keď sa to nedialo na rasovom, ale na triednom princípe. Keďže prvá slobodne zvolená Slovenská národná rada ešte v roku 1990 odsúdila účasť Slovenského štátu na utrpení slovenských Židov, je úplne na mieste, aby sa o arizácii hovorilo. Tým skôr, že ak v prípade deportácií možno hovoriť o tlaku Hitlerovej Tretej ríše, v prípade tzv. norimberských zákonov a arizácie išlo do značnej miery o vlastnú iniciatívu politických špičiek Slovenského štátu, ktorých značná časť, najmä z prostredia Hlinkovej gardy, sa chválila tým, že norimberské zákony na Slovensku boli prísnejšie ako nemecké, keďže postihovali aj pokrstených Židov,“ uviedol Marušiak.
Netrúfa si však prognózovať, aký dopad na spoločnosť bude mať zverejnenie arizátorov, keďže, ako poznamenal, spoločnosťou neotriaslo ani zverejnenie tajných spolupracovníkov komunistickej ŠtB. V každom prípade by toto zverejnenie malo podľa jeho slov byť impulzom pre hlbšiu reflexiu správania sa našich predkov ako radových občanov počas druhej svetovej vojny a takisto aj politických špičiek: „Malo by byť určitou výstrahou, aby sa podobné zločiny už viac v budúcnosti neopakovali. Takisto by malo byť varovaním pre všetkých, ktorí by sa chceli pokúšať o obmedzovanie ľudských práv a o perzekvovanie obyvateľov, resp. skupín obyvateľstva, že ich zločiny nebudú utajene.“
Čo sa týka vrátenia arizovaného majetku, sotva si možno predstaviť reštitúcie v plnom rozsahu v súčasnosti, keď už je de facto skončená privatizácia, tvrdí politológ. „A o čom sa uvažuje, by bolo vhodnejšie sa opýtať niekoho, kto o tom rozhoduje,“ dodal.
