BRATISLAVA - Chceli Slováci spoločný štát s Čechmi, ktorý vznikol 28. októbra 1918 od začiatku? Podľa historika Ivana Mrvu, politická elita na Slovensku v tomto smere nevyvíjala žiadnu aktivitu.
„Šiesteho augusta 1914 Slovenská národná strana (SNS) vyjadrila lojalitu dynastii a monarchii a proklamovala pasivitu. Podobný krok urobila aj sociálna demokracia,“ vysvetľuje historik. „Svetozár Hurban Vajanský projekty spoločného štátu s Čechmi nazval absurdným bláznovstvom ešte v roku 1915 a drvivá väčšina Slovákov sa k tomu stavala rezervovane,“ konštatoval Mrva. Slovensko a Česko boli od začiatku proti vojne. Slovenskí politici vyhlásili politickú pasivitu, aby sa vyhli perzekúciám. A tiež chceli predísť tomu, aby od nich maďarskí vládni činitelia nevynucovali prejavy vernosti.
V Čechách otázka spoločného štátu začala rezonovať už pred vojnou, ale mal to byť spoločný štát vo zväzku reštrukturalizovanej monarchie. Najskôr si túto myšlienku osvojili Slováci v Amerike, ktorí boli najaktívnejší a napokon aj domáci politici, aj keď ich predstavy sa líšili. Veľkú aktivitu v tomto smere vyvíjal český politik Karel Kramař. Rozvíjal ideu pridruženia Slovenska do obnoveného Českého kráľovstva, ktoré by vystúpilo z monarchie a s Ruskom by utvorilo slovanskú konfederáciu, potvrdil historik. Dodal, že s touto myšlienkou začal pracovať aj budúci prezident Tomáš G. Masaryk. Vyjadril to aj vo svojom diele Independent Bohemia - Nezávislé Čechy.
Výsledkom aktivity amerických Slovákov a Čechov bola nakoniec Clevelandská dohoda, ktorú podpísali 22. októbra 1915 medzi Slovenskou ligou v Amerike a Českým národným združením. U našich amerických krajanov začala postupne prevládať mienka, že najlepšie pre nás bude štátne spojenie s Čechmi. Ako sa však historik zmienil, v Amerike sa predtým viedli diskusie aj o iných štátnych zväzkoch a usporiadaniach Slovenska. „Niektorí obhajovali Memorandum, teda autonómiu v rámci Uhorska, ale diskutovalo sa aj o samostatnosti Slovenska, o Slovensko-poľskom zväzku i o Slovensko-českom. Napokon zvíťazila posledná možnosť,“ dodal.
Mrva poukázal aj na významné aktivity slovenského farára Štefana Furdeka, ktorý pôsobil v Českom kostole v Clevelande. Furdek bol zakladateľ a prvý predseda Slovenskej ligy v Amerike a prvý predseda Matice slovenskej v Amerike. Okrem iného organizoval rozsiahle protesty proti národnostnému útlaku na Slovensku. Bol iniciátorom fondu na podporu národného života na Slovensku. Clevelandská dohoda bola teda základom pre vznik ČSR. Neskôr ju nahradila Pittsburská dohoda podpísaná 31. mája 1918. Tá schvaľovala spojenie Čechov a Slovákov v jednom samostatnom štáte, v ktorom malo mať Slovensko vlastnú administratívu a snem. Posledným krokom k vzniku ČSR bolo vyhlásenie Washingtonskej deklarácie, ktorú vytvoril 13. - 16. októbra T. G. Masaryk. Deklarácia odmietla snahy o obnovu a federalizáciu Rakúsko-Uhorska a vyhlasovala samostatný česko-slovenský štát. Podľa Mrvu Slovákov na to, aby sa začali zaoberať myšlienkou spoločného štátu, skutočne aktivizoval až mierový plán amerického prezidenta Thomasa Woodrowa Wilsona 8. januára 1918. Jedným z bodov plánu totiž bola možnosť autonómneho vývoja pre národy Rakúsko-Uhorska.
„Slováci si uvedomili, že národnostná otázka sa stáva medzinárodnou a začali sa aktivizovať, no skôr jednotlivci a nekoordinovane,“ zdôraznil. Prvé aktivity začali vyvíjať ešte pod hlavičkou monarchie, 1. mája 1918 v Liptovskom Mikuláši, kde vystúpili mikulášski garbiarski robotníci na nádvorí Čierneho orla a postavili sa za vytvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov. Potom na porade SNS v Martine 24. mája 1918 povedal Andrej Hlinka pamätnú vetu: „Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo, musíme sa rozísť.“ V septembri 1918 v Pešti vzišla dohoda, že sa ustanoví Slovenská národná rada (SNR) a delenie na strany a smery sa skončí. SNR ako orgán však vznikol až 30. októbra 1918 v Martine, pri tzv. Martinskej deklarácii. Bol to dokument, v ktorom sa účastníci prihlásili k sebaurčovaciemu právu národov a ustanovili SNR ako jedinú predstaviteľku oprávnenú vystupovať v mene slovenského národa. Mrva poznamenal, že „ešte predtým, 19. októbra, poslanec Slovenskej ľudovej strany Ferdinand Juriga vyhlásil v Uhorskom sneme v Budapešti samourčovacie právo slovenského národa a zdôraznil, že nik iný okrem SNR nemá právo hovoriť a konať v mene Slovákov. Na tento fakt sa zabúda, nehodil sa do koncepcie čechoslovakistom.“
Idea čechoslovakizmu značne ovplyvnila i postavenie Slovákov v novom štáte, ktoré historik charakterizoval ako podradné. „Boli tu pokusy premeniť Slovensko na agrárnu krajinu, zlikvidovať priemysel. Koncepcia československého národa, koloniálny prístup českej politickej elity k Slovensku, kultúrna i personálna supremácia Čechov,“ povedal. Dodal, že „Slovensko bolo odbytiskom tovaru a prebytočných českých ľudských zdrojov. Ottův ekonomický slovník náučný z roku 1926 to vyjadril bez škrupúľ - Slovensko bude naší kolonií. A tak to aj bolo. Ivan Mrva poukázal však i na pozitíva, ktoré vidí v poslovenčení školstva a verejného života, demokratizácii, sociálnych zákonoch, všeobecnom volebnom práve. „Oddelenie od Maďarska, resp. Maďarov nám veľmi pomohlo z hľadiska kultúrneho i jazykového,“ dodal.
