BRATISLAVA - Členka Záchranného systému Slovensko Kvetoslava Kytková, ktorá sa už niekoľko rokov venuje pátraniu po nezvestných osobách, nám priblížila emotívne prípady pátrania po nezvestných. Porozprávala nám o len 14-ročnom dievčati, ktoré muž nalákal do zahraničia a zamkol v byte, ale aj o dvoch tragických pátraniach v tesnej blízkosti.
Je veľa prípadov stratených detí. Máte vy prípad, ktorý vás osobne chytil za srdce?
Ak mám byť úprimná tak áno. Zažila som viacero nezvestných detí. Ono sa to delí pri deťoch na maloleté a mladistvé osoby, ale stále je to dieťa do dovŕšenia 18 roku. Mali sme dosť prípadov maloletých, ale možno tak nepriamo povedané našťastie v úvodzovkách, išlo o nezvestnosť maloletých, kde boli nezhody rodičov. Nebolo to reálne stratené dieťa. To neznamená, že to dieťa bolo v bezpečí. Ak bolo po ňom vyhlásené pátranie, teda bolo nezvestné, bola tam nejaká hrozba, ale hovorím, že našťastie vždy to dieťa bolo u jedného s rodičov a nebolo reálne stratené. Takže nešlo o reálnu nezvestnosť, ale o obavu jedného z rodičov, že dieťa je v nebezpečí alebo nevie jeden s rodičov, kde sa dieťa nachádza.
Ja sama som zachytila veľa pátraní, kedy tie deti mali sklony k sebapoškodzovaniu. Stretli ste sa s tým aj vy? Vypátrali ste takéto dieťa a podarilo sa vám mu zachrániť život?
Takýchto prípadov je veľmi veľa. Dovolím si tvrdiť, že je to možno na dennej báze. Aj čo sa týka mladistvých, ktorí sa sebapoškodzujú a majú rôzne iné problémy. To sú tiež citlivé témy, ktoré je potrebné rozoberať. Je potrebné o tých problémoch hovoriť a môžeme si narovinu povedať, že ide väčšinou o deti, ktoré sú umiestnené v resocializačných zariadeniach. Ono je nejakým štandardom, že to dieťa, ak tam je umiestené, tak určite minimálne raz odtiaľ ujde. To dieťa nesmie byť na ulici. Ono potrebuje pomoc, potrebuje v tom resocializačnom zariadení byť, ale sú také deti, ktoré sú doma so svojimi rodičmi a tí rodičia si s nimi nevedia poradiť. Sú zúfalí, snažia sa pomôcť, ale je to veľmi ťažké. Aj sa nám podarilo párkrát vypátrať takúto osobu, len už tam bohužiaľ naša pomoc končí. Tam je potrebná odborná pomoc či už prostredníctvom toho resocializačného zariadenia. Tam potrebujú riešiť rodičia aj sami svoju psychiku, lebo je to veľmi náročné a takisto pomoc psychológov a iných.. Vlastne je to individuálne u každého toho dieťaťa. Záleží na tom, aký je tam problém a z čoho pramení to sebapoškodzovanie.
Zachránili ste už niekedy takéto dieťa? Že ste vedeli, že na tom danom mieste sa chcelo a pokúsilo o niečo?
Ako som spomenula, takýchto prípadov je viac. Aj sa nám podarilo vypátrať viackrát osobu. O týchto veciach, čo sa týka tých detí z resocializačných zariadení a sebapoškodzovaní, by som nechcela veľmi hovoriť, lebo nechcem tím dávať návod možno iným čitateľom s týmto problémom. Nie je to vhodné.
Ale môžem skôr spomenúť jeden prípad 14-ročného dievčaťa žijúceho v zahraničí s matkou, ktoré prišlo na Slovensko si so svojou babkou vybaviť občiansky preukaz. Babke ušla a bolo po nej vyhlásené pátranie. Boli sme v kontakte s matkou, ktorá žije v zahraničí, kde vlastne dievča aj žilo. Po nejakom čase sme zaznamenali a zistili, že si písala s nejakým pánom, starším a všetkými ostatnými krokmi vo veľkej spolupráci s políciou a matkou, sa nám podarilo zistiť, že dievča bolo v byte v Maďarsku u toho dospelého muža. Prostredníctvom maďarskej polície, ktorá doslova prišla, vykopla dvere a dievča odtiaľ zobrala, si dovolím povedať, že sme jej zachránili život. Naozaj to bol veľmi ťažký prípad. Tá matka to veľmi ťažko niesla. Bola bezmocná, v zahraničí, dieťa na Slovensku, viac menej už nie na Slovensku, ale matka bola maximálne súčinná. Takisto veľmi rýchle kroky podnikala. Bol to prípad, ktorý vo mne zanechal takú veľmi veľkú stopu. Udialo sa to všetko v priebehu pár hodín a ten výsledok, že to dieťa už bolo zamknuté niekde v Maďarsku v byte, kde ju on vlastne nalákal prostredníctvom toho, že si s ňou písal cez sociálne siete a snažil sa ju nalákať. Čo ju čakalo a čo bolo za tým všetkým sú samozrejme len dohady, ale dievča bolo vystrašené a je teraz v poriadku. Žije naďalej s matkou v zahraničí. Dala sa dokopy, pochopila, vystrašilo to aj ju, takže pravdepodobne jej to zmenilo život.
Viete nám priblížiť nejaké ďalšie pátranie, ktoré vás osobne chytilo za srdce? Nejaké detaily z pátracej akcie, ktoré ste vy zažili na vlastnej koži.
Možno také najčerstvejšie, lebo je toho v poslednom čase naozaj veľa. Teraz, nie je to naozaj veľmi dávno, z dôvodu, že je to citlivé, nebudem spomínať presne koho, ale mali sme dve ťažšie pátracie akcie, ktoré prebiehali takmer súčasne. Pátralo sa po 18-ročnom chlapcovi, ktorý vo večerných hodinách odišiel z domu. V priebehu týždňa podobný scenár, kúsok ďalej, pár kilometrov, mladá žena. Bolo to práve, keď boli tie veľké dažde, rozvodnené rieky, vyliate korytá riek a v obidvoch prípadoch nasvedčovalo všetko tomu, že osoba si siahla na život. V jednom z tých prípadov prebehlo desať pátracích akcií, v tom druhom prípade myslím, že tri alebo štyri. Obidve pátrania skončili tragicky. Potvrdila sa bohužiaľ teória, ktorej na začiatku všetko nasvedčovalo. Pre mňa to bolo také zvláštne. Bol medzi incidentmi týždeň rozdiel, ako sa stratili a presne tak isto sa našli zhruba týždeň po sebe. Bolo to pre náš tím náročné, keďže sa takmer každý deň pátralo a každý deň sa podnikali nejaké kroky. Napriek výsledku v oboch prípadoch, boli rodiny veľmi vďačné. Dostali možnosť sa s blízkou osobou rozlúčiť a mohli v sebe alebo pre seba to ukončiť. Nie vždy je to možné a to je veľmi náročné.
