Karin Ann (21) z obce Dedinka pri Čadci zaujala singlom Ruky preč krátko pred vypuknutím pandémie, v jej závere už koncertovala s hviezdami ako Yungblud, či Imagine Dragons. Jej videoklipy už niekoľkokrát rotovali na MTV. Písali o nej svetové média ako The New York Times, Bild či Vanity Fair. Dnes žije v Londýne a v L.A. a najnovšie hrá v britskom seriáli Tatér z Osvienčimu.
V rozhovore sa dočítate:
• ako nakrúcala seriálu Tatér z Osvienčimu a dala sa ostrihať na krátko,
• prečo v poľskej televízii vytiahla dúhovú vlajku a čo nasledovalo,
• čo znamená cítiť sa rodovo nekomfortne,
• o vzniku videoklipov k skladbám if i fall for you a in company,
• o tom, ako chcela byť výtvarníčkou a prečo kreslila ľavou rukou, keď je praváčkou,
• ako sa zbavila zlého vzorca správania,
• o pocite osamelosti generácie Z aj o jej vlastnej samote.
O nakrúcaní seriálu a ostrihaní vlasov
Len pred pár týždňami ste v Bratislave nakrúcali menšiu rolu do zahraničného seriálu o holokauste. Čo v ňom hráte a ako ste sa stali jeho súčasťou?
Ide o britský televízny seriál Tetovač z Osvienčimu na motívy rovnomennej knihy, ktorá opisuje skutočný príbeh. Hrám švagrinú hlavnej postavy, objavím sa v jednej časti. Som za to veľmi vďačná, lebo len na konci minulého leta som začala pracovať s jednou hereckou agentkou a táto rola bola moja prvá.
Zaujímavé je, že konkurz mal niekoľko fáz, v januári som sa v rámci neho zúčastnila videorozhovoru a potom bolo ticho. Nedávno, keď som bola v Bratislave, som pred hotelom, v ktorom som bývala, videla filmárov. Hovorila som si, že to by bolo vtipné, ak by išlo akurát o štáb seriálu, do ktorého sa uchádzam. Asi tri dni na to mi prišlo potvrdenie o tom, že ma vybrali do tejto postavy.
Prečo ste si pri tej príležitosti dali ostrihať vlasy úplne na krátko, hoci vaša rola to nevyžadovala?
Aj preto, že téma holokaustu mi je blízka, len nedávno som zistila, že som mala rodinu v koncentračnom tábore. Je dôležité pripomínať túto temnú udalosť, aby sa na ňu nezabudlo. Druhý aspekt tohto gesta spočíval v tom, že ostrihané vlasy sa majú darovať na parochne pre onkologických pacientov. A keďže som bola na nakrúcaní s hercami, ktorí si práve dávali ostrihať vlasy, pretože ich role to vyžadujú, pridala som sa k nim.
O vyjadrení podpory poľskej komunite LGBTI+
V júli 2021 ste sa v priamom prenose v prísne konzervatívnej štátnej poľskej televízii TVP2 v závere svojho vystúpenia prihovorili sa tamojšej LGBTI+ komunite, ktorá v katolíckom Poľsku nemá veľkú podporu. Pritom ste z kabelky nečakane vytiahli dúhovú vlajku. Ako vám to napadlo a čo potom nasledovalo?
V tom čase som vystupovala ako predskokanka na turné poľskej hviezdy Sanah. Agresívna a neakceptujúca nálada voči tejto komunite v Poľsku sa nedala nevnímať, pociťovala som ju veľmi intenzívne. Keď som bola na pár dní doma, zobrala som si dúhovú vlajku. S tým, že ak budem mať príležitosť, nejako zmysluplne ju použijem. Vzala som si ju do poľskej televízie a keď som spievala, pocítila som, že mám silu vyjadriť sa na túto tému.
Neviem čo som povedala doslovne, ale niečo v tom zmysle, že členovia LGBTI+ komunity v Poľsku by mali mať rovnaké práva ako všetci ostatní a že si zaslúžia byť rovnako akceptovaní a milovaní. Zrazu sa všetci tí dovtedy milí ľudia ku mne otáčali chrbtom, rýchlo ma viedli do šatne a musela som v momente opustiť budovu. V duchu som si hovorila, snáď som si v šatni nič nezabudla, lebo tu ma už nepustia.
Neskôr bohužiaľ vyhodili redaktora, ktorý ma do programu pozval a neprestrihol hneď na reklamu, keď som vytiahla vlajku. Ale do médií povedal, že aj keď ho mrzí, že prišiel o prácu, zároveň je rád, že nereagoval ako sa očakávalo. Lebo aj on je gej a celých dvanásť rokov, čo tam pracoval, to musel tajiť práve preto, aby nedostal výpoveď. Môj tím je s ním stále v kontakte, takže vieme, že si našiel prácu na nejakej liberálnejšej poľskej informačnej platforme.
To gesto vraj malo v Poľsku veľký dosah, viete o tom niečo?
Veľmi sa tam rozoberalo, dokonca mi na instagram napísal poďakovanie poľský politik Robert Biedroń, jeden z mála, ktorý v Poľsku bojuje za práva týchto ľudí. Nasledovala ma americká skupina Black Eyed Peas aj speváčka Melanie C. A dodnes sa to v Poľsku rozoberá, takže som rada, že neostalo iba pri geste.
O rodovej nekonformnosti a normách
Dnešní mladí ľudia, ktorí sa identifikujú s rodmi širokého spektra, hovoria, že tu vždy boli. Lenže až komunikácia prostredníctvom internetu s ľuďmi, ktorí sa cítia podobne, im umožnila pomenovať sa presnejšie. Na opačnej strane sú tí, ktorí to absolútne odmietajú a považujú to len za módny trend. Ako vnímate jednu aj druhú stranu?
Na sociálnych sieťach je veľa negatív, ale otvorené konverzácie o rôznych problémoch vrátane duševného zdravia sú jedno z ich mála pozitív, lebo vďaka nim viete nájsť práve tú komunitu, ktorá vám chýba. Samozrejme, že títo ľudia tu vždy boli a mali aj svoje pomenovania, sú o tom aj historické záznamy. Nie som historička, preto to nechcem viac rozoberať, ale kto chce, vie si o tom nájsť viac.
Ak sa im zoberú pomenovania a nebudú akceptovaní, nezmiznú. Ale budú sa musieť skrývať, potláčať túžbu vyjadriť sa a trpieť. Veľa ľudí si myslí, že keď bojujú za svoje práva, chcú niečo viac, ale chcú len to, čo majú aj iní. A to sa týka aj iných utláčaných komunít.
Na svojom instagramovom účte sa označujete dvomi rodmi, she/they, čo doslovne znamená ona/oni, alebo ony. V kontexte angličtiny to má však trochu iný význam. Ako označenie they vnímate vy?
Identifikujem sa ako gender noncomforming (nezodpovedajúci spoločenským rodovým normám – pozn.red.). They teda znamená, že som žena, ale nestotožňujem sa so sociálnymi štandardmi, ktoré ženám vnucuje väčšinová spoločnosť, že majú variť, upratovať, starať sa o deti a podobne. Podľa toho čo o sebe viem, nechcem mať deti, nikdy som sa s nimi necítila prirodzene spojená. Moja staršia sestra áno, ja nie.
Nikdy som nemala rada tieto normy pre mužov a ženy, sama sa identifikujem ako queer človek (rôzne genderové a sexuálne menšiny – pozn.red.), čiže ako súčasť LGBTI+ komunity. Ľudia na Slovensku sa na mňa vždycky pozerali inak len preto ako som sa obliekala, že som si farbila vlasy, že som nosila veci, ktoré sa tu nenosia. Našla som si na škole pár kamarátov, ale nikdy som sa na Slovensku necítila dobre.
O tom ako sa stala speváčkou
Pôvodne ste vraj študovali grafický dizajn na strednej umeleckej škole, ale pre zranenie ruky ste z nej museli odísť. Čo sa vtedy stalo?
Krátko pred tým ako som nastúpila do prvého ročníka, som si veľmi špecificky udrela lakeť o drevený roh nábytku. Z toho mi vznikol zápal šliach v lakti a predlaktí, ktorý sa vracia vždy, keď si ruku preťažím ruku. Do školy som prišla s tým, že nemôžem kresliť. Prvý mesiac boli pedagógovia zhovievaví, ale potom začali byť dosť nepríjemní, rovnako aj spolužiaci. Aj keď som chodila na rôzne fyzioterapie, kresliť som nemohla. Celý ročník som napokon absolvovala ľavou rukou, hoci som praváčka. V druhom ročníku som prvýkrát začala kresliť pri stojane, už pravačkou. Pritom však ruka nie je opretá, takže zase som ju presilila a zápal sa vrátil. Vtedy som pochopila, že musím prejsť na inú školu.
Ako ste to prežívali? Bola hudba váš plán B hneď od začiatku?
Psychicky som na tom bola veľmi zle, ale dnes si uvedomujem, že vďaka týmto problémom som prešla k hudbe, čo by som možno nikdy neurobila. Dovtedy bola kresba môj hlavný spôsob sebavyjadrenia, prirodzene som preň hľadala novú formu. A našla som ju v skladaní pesničiek. Nahrala som dve či tri demá a potom to už išlo ako lavína, sama som bola prekvapená. Preto rada hovorím, že všetko zlé je na niečo dobré.
Vaša hudobná kariéra má raketový štart aký na Slovensku nemá obdobu. Väčšina muzikantov začína s vystúpeniami v malých kluboch, nacvičujú v prenajatej garáži a len pomaly získavajú publikum. Kým vy ste na scéne necelé tri roky a už pri tvorbe spolupracujete s hudobníkmi svetového formátu. Ako to, že ste sa tak rýchlo ocitli v ich spoločnosti ?
Málokto vie, že moje prvé vystúpenia sa odohrali na foodfestivaloch a iba s dídžejom. Bolo to koncom roka 2020, alebo začiatkom 2021, keď sa začali pomaly otvárať hromadné akcie pre verejnosť. Hudobní producenti, aj tí svetoví, ma objavili počas pandémie cez YouTube a Spotify, potom ma začalo podporovať aj rádio Európa2, čo mi tiež veľmi pomohlo. Postupne sa sieť mojich spolupracovníkov rozširovala, mnohí mi tiež veľmi držali palce a pomáhali.
A ako to dopadlo so štúdiom?
Hľadala som odbor, ktorý by zahŕňal psychológiu, lebo tá ma bavila a tak som objavila študijný smer sociálny pracovník na strednej pedagogickej škole. Zmaturovala som minulý rok 1. júna. Vtipné bolo, že hneď po skúške som letela do Rigy odspievať svoje vystúpenie ako predskokanka kapely Imagine Dragons.
Bol tam priestor aj na osobné stretnutie s kapelou?
To nebolo možné, lebo ešte platili pandemické pravidlá, aj keď už nie tie najprísnejšie. Ale pred mojim posledným koncertom s nimi, v Prahe, sme sa spolu odfotili.
Kreslíte ešte niekedy?
Áno, stále rada kreslím, napríklad pri dlhých letoch do Los Angeles. Keď mám nejaký merch (reklamný produkt – poz.red.), skoro vždy je podľa môjho návrhu a kreatívne sa činím aj pri tvorbe videoklipov. Ale dávam si veľký pozor, aby som ruku nepreťažila.
Sú aj iní ľudia vo vašej rodine umelecky nadaní, alebo ste jediná?
Obe moje sestry rozvíjajú svoje umelecké talenty. Mladšia študuje tanečnú školu v Anglicku, staršia si urobila kurz interiérového dizajnu a je veľmi dobrá v nechtovom dizajne. Od malička sme chodili na krasokorčuľovanie, k tomu na balet, gymnastiku, tanec... Rady sme spievali, mali sme aj karaoke pre deti. Mama si doma zvykla pospevovať pesničky z muzikálov, keďže je Češka, najmä z českých, napríklad z Drakulu, Angeliky, Johanky z Arcu... A mala rada aj Queen a Beatles.
O videoklipoch aj zlom vzorci správania
Úspech majú nielen vaše skladby, ale aj videoklipy, ktoré sú hravé a výtvarne zaujímavé. V marci ste s klipom k piesni if i fall for you (Ak by som sa do teba zamilovala), natočeným analógovou technológiou klasických filmov zvíťazila na Los Angeles Film Awards. Zobrazuje začiatok milostného vzťahu, ale na konci sa zdá, že bol len denným snom. Chápem ho správne? A čo vás inšpirovalo k tej pesničke ?
Asi aj vďaka tomu, že som mala na strednej škole predmet psychológia, spozorovala som na sebe vzorec správania, ktorý sa mi nepáčil. Vždycky ma zaujal taký istý typ chlapca a väčšinou sa aj scenár vzťahu s ním opakoval. Keď som naposledy stretla podobného človeka, povedala som si, teraz sa to opakovať nebude – tým bola inšpirovaná pesnička aj jej videoklip.
Ten vzorec spočíval v tom, že ste sa rýchlo zamilovali a rýchlo vzťah aj opustili?
Nie tak celkom. Je o tom, že väčšinou som sa zamilovala do hudobníkov, s ktorými ma zoznámili kamaráti na nejakom koncerte. Nasledovala fáza, keď sme sa veľa rozprávali, rovnako ako vo videoklipe. A potom som zistila, že to beriem úplne inak ako on. Jeden mal celý čas frajerku, druhého som vlastne vôbec nezaujímala a tak ďalej. Zakaždým to bol ten typ, ktorému sa dnes hovorí – Fuck Boy (sexoš – pozn.red.). Kým ja som v ňom videla potenciál a hneď vo mne naskakovala potreba ho zachraňovať, pomáhať mu – namiesto toho, aby som urobila to, čo je dobré pre mňa. Takže vo videoklipe si predstavujem, čo všetko by nasledovalo, keby som sa zase zamilovala do podobného chlapca a rozhodnem sa, že do toho nejdem.
Pôsobivý je aj váš videoklip k skladbe in company (V spoločnosti), v ktorom sa prevteľujete do žien zo slávnych obrazov ako Dievča čítajúce list od Vermeera van Delfta, Ofélia od Johna E.Millaisa... Ako vznikol tento nápad?
S jeho režisérom Michalom Kunesom, s ktorým som robila už viacero klipov, sa vždy rozprávame o konceptoch, ktoré by boli zaujímavé do budúcnosti. S myšlienkou oživiť takýmto spôsobom maľby sme sa pohrávali už dlhšie, ale žiadna pesnička nám k tomu nesedela. Až vznikla in company.
O osamelosti
Napriek názvu skladby, jednotlivé obrazy poukazujú na pocit osamelosti, o ktorom sa dnes hovorí ako o novodobej epidémii. Skloňuje sa už nielen v súvislosti so starými ľuďmi, ale aj mladými. Čo je podľa vás príčinou osamelosti vašich rovesníkov?
Myslím si, že k nej veľmi prispel covid a s ním súvisiaca izolácia. A podľa mňa aj to, že ako spoločnosť prichádzame o komunity, ktoré sa donedávna považovali za tretie dôležité miesto medziľudského kontaktu. Za prvé miesto sa označovala rodina, za druhé práca a za tretie priestor, kde sa ľudia chodili pravidelne stretávať. Ten sa vytráca, nahradili ho onlineové fóra a siete.
Môj pocit osamelosti vyplýva skôr z toho, že som od pätnástich rokov v hudobnom biznise. Stále cestujem a pracovne sa stretávam sa s ľuďmi, ktorí sú o tridsať – štyridsať rokov starší ako ja a ak som chcela, aby ma brali vážne, musela som veľmi rýchlo dospieť. Moji rovesníci majú úplne iné životy a iné priority než ja, tým pádom si často s nimi nemám čo povedať.
Ďalšou tendenciou, ktorá vraj charakterizuje dnešných mladých ľudí je, že si v dôsledku klimatickej krízy a predstavy neradostnej budúcnosti s tým spojenej netúžia zakladať rodiny a uprednostňujú vzťahy iba na sex. Pozorujete ju?
To je veľmi individuálne. Poznám ľudí, ktorí chcú manželstvo a rodinu, aj ľudí, ktorí chcú mať partnera a nechcú mať deti, ale aj takých, ktorí sa nechcú viazať. Ja som beznádejná romantička naladená na vzťahy a na to mať jedného partnera.
Často vás označujú za hlas generácie Z. Čo je pre ňu najdôležitejšie?
Myslím si, že akceptácia. Možnosť žiť svoj život podľa svojich predstáv, samozrejme v medziach slušnosti. Pokiaľ neubližujete iným ľuďom, nekradnete, sexuálne neobťažujete, nezabíjate a tak ďalej, prečo by mal niekto riešiť či žijete so ženou, alebo s mužom a s akým rodom a pohlavím sa identifikujete? Prečo by malo niekoho zaujímať, či chcem deti, alebo prečo ich nechcem? Všetci by sme mali mať rovnaké práva a nemali by sme iných súdiť za spôsob akým napĺňajú svoj život.
