ROZHOVOR so speváčkou v Kráľovskej opere v Kodani aj o dánskej vládkyni MARGARÉTE II. a SEBAVEDOMÍ

Vo videorozhovore Lucie Szabová vysvetľuje, prečo sa pred pätnástimi rokmi uchádzala o korunku kráľovnej krásy v súťaži Miss Slovensko a zároveň snívala o tom, že bude študovať operný spev v škandinávskej krajine. „Ja som vždy verila, že človek si musí vytvárať svoje príležitosti a vždy ma zaujímalo veľa rôznych oblastí – toto bol povedzme svet modelingu, svet krásy, ktorý bol trochu iný od hlbokého sveta umenia, alebo športu. A ja rada nahliadam a spoznávam ľudí z rôznych oblastí.“

Približuje tiež ako sa uchádzala o pozíciu druhého altu v Kráľovskom opernom zbore, čo robí ako podpredsedníčka jeho výboru, ako sa učí dánčinu a ako vníma atmosféru v Dánsku: „Myslím si, že dánska spoločnosť je oproti slovenskej  spoločnosti liberálnejšia, my sme konzervatívnejší. Každý môže byť čím chce, a je to úplne akceptovateľné.“ Dozviete sa aj, čo jej chýba zo Slovenska, ako často ho navštevuje a či uvažuje, že sa tu vráti. 

V ďalšej časti rozhovoru sa dočítate:

·    čo si na Dánoch obľúbila a na čo si stále zvyká,
·    prečo Dáni zväčša nemajú problém s dodržiavaním pravidiel,
·    čo sa deje, keď príde do Opery v Kodani dánska kráľovná Margaréta II.,
·    prečo Dáni svoju vládkyňu milujú,
·    ale aj o tom ako Lucie prežívala päťročný pobyt vo Švédsku, keď bola dieťa,
·    o jej vlastnej tvorbe básní a improvizovaných predstavení
·    a o tom, čo pre ňu znamená pojem úspech.

O uvedomelosti dánskej spoločnosti

V Dánsku žijete už osem rokov. Čo ste si na ňom a jeho obyvateľoch obľúbili?
Páči sa mi ako prakticky Dáni pristupujú k životu. Vidno to napríklad na tom, že všetci bicyklujú. Hoci žijem v Kodani, nepotrebujem auto, lebo cyklotrasy sú po celom meste. Po tých rokoch som si obľúbila aj dánsky humor, napriek tomu, že je dosť sarkastický. A páči sa mi tiež, že ak je v Dánsku niečo pravidlom, tak sa to väčšinou dodržiava.

Znamená to, že Dáni sú prirodzene poslušní, alebo to vychádza z niečoho iného?
Dáni veria svojim inštitúciám a svojim politikom a preto veria aj tomu, že pravidlá, ktoré im stanovia, majú zmysel. Pre mňa je veľmi zaujímavé ako z nich cítiť, že svoju krajinu naozaj považujú za jednu z najlepších na svete a sú hrdí na to ako dobre nastavili jej fungovanie. Samozrejme, vedia byť aj kritickí a stále sa snažia zlepšovať čo sa dá. Zamýšľam sa nad tým ako to ovplyvňuje životné šťastie, keď človek vyrastá s týmto pocitom...

Čo sa aktuálne snažia zlepšovať? 
Udržateľnosť životného prostredia v oblasti obnoviteľných energií, znižovanie emisií, úsporu energií v budovách, čo je veľmi dôležité pre krajinu, kde sa kúri po väčšinu roka, využívanie takzvanej zelenej energie. To všetko sa deje aj na individuálnej úrovni, ľudia bicyklujú, otužujú sa, aj preto, aby nemuseli prekurovať domácnosti, nakupujú v second handoch a uprednostňujú domáce produkty, čím podporujú dánskych producentov a zároveň ich transport len v oblasti Dánska.

Je aj niečo, na čo si na Dánoch neviete zvyknúť?
Stále si zvykám na ich emocionalitu, ktorá je iná ako naša. Nehodnotím to ani ako zlé, ani ako dobré, sú skrátka v tomto smere odlišní, z môjho pohľadu možno priamejší, plochejší... Akoby sa v nich odzrkadľovalo, že ich krajina je rovinatá... Ťažko to zadefinovať, ale zložitejšie sa mi preto s nimi nadväzujú a budujú vzťahy. I keď, po tých ôsmych rokoch už mám aj pár dánskych priateľov a musím povedať, že keď si vás už Dáni zaradia do kruhu svojich blízkych, zistíte, že sú veľmi obetaví, nápomocní a majú v sebe ľudské teplo. 

Aká je atmosféra medzi spevákmi Kráľovskej dánskej opery, keď má byť v obecenstve dánska kráľovná Margaréta II.?
O jej príchode sa dozvedáme až pred predstavením, nikdy nie skôr, asi z bezpečnostných dôvodov. Vždy jej zahráme na začiatku predstavenia fanfáru, počas ktorej všetci stoja. Na konci predstavenia sa zas pokloníme najprv jej, sedí vo vlastnej lóži s balkónom, až potom obecenstvu. Jej prítomnosť teda sprevádzajú tieto malé rituály.

Za vyše polstoročie jej vládnutia sa takmer zdvojnásobil počet podporovateľov dánskej monarchie. Prečo podľa vás Dáni svoju kráľovnú milujú?  
Myslím si, že preto, lebo pôsobí ako obyčajný človek, na verejnosti si zapáli cigaretu, kúpi si kebab... Je priama, zemitá, je proste Dánka. Všimla som si, že aj ostatní Škandinávci majú veľmi radi svojich kráľov a kráľovné a ich príhovory berú vážne. Keď som oslavovala príchod Nového roka s Nórmi, čakali sme na príhovor nórskeho kráľa. V čase pandémie som zas vnímala, že Dánom prejavy ich monarchov pomáhajú.

V Škandinávii ste istý čas žili už ako malá, keď tam vaša mama, bývalá krasokorčuliarka, získala prácu trénerky. Ako ste to prežívali?  
Moja mama bola úspešná krasokorčuliarka Hana Procházková, ktorá si po skončení športovej kariéry spravila trénerský výcvik najvyššieho stupňa a darilo sa jej aj v tomto smere. Mala som desať rokov, keď získala kontrakt vo Švédsku v Halmstade, takže prirodzene ma vzala so sebou. Neskôr sme žili aj v Uppsale. Dokopy som vo Švédsku strávila päť rokov, chodila som tam do školy a na slovenskej škole som robila komisionálne skúšky.

Pre desaťročné dieťa určite nie je ľahké odísť do inej krajiny kde sa navyše hovorí iným jazykom. Bola som dieťa, ktoré sa vedelo uzavrieť do seba, do svojich kníh, veľmi rada som sa aj učila. Mala som vlastný svet, ktorý som si priniesla do cudziny so sebou.  I keď, možno to bola reakcia na tú zmenu... Každopádne mi táto skúsenosť dala veľa. Napríklad samostatnosť, smelosť vstúpiť do novej spoločnosti a celkovo odvahu a flexibilitu, ktorá je podľa mňa v živote veľmi dôležitá.

O komplikovanom pocite národnej identity

Vaša mama je Češka, otec je Slovák a vyrastali ste v Senci pri Bratislave. Cítite sa byť viac Slovenkou, Češkou, alebo sú vo vás obe národné identity rovnaké?
Ťažko povedať ako sa človek cíti ako Čech a ako Slovák, hlavne keď tieto národy sú si tak blízke. Pravdepodobne sa vo mne obe národné identity prepájajú, lebo nejaký čas som trávila aj v Čechách, i keď hlavný domov bol v Senci. Nakoniec som sa rozhodla, pretože mám veľmi rada slovenčinu, že tento jazyk bude mojim hlavným. Je to aj praktickejšie ako prechádzať z jedného jazyka do druhého. Z tohto hľadiska som asi viac spätá s mojou slovenskou identitou. 

Slovensko je mojou krajinou aj preto, lebo ma tu formovalo veľa dôležitých ľudí. Napríklad moja prvá učiteľka spevu Eva Casanová zo Senca. Alebo hlasová pedagogička Zlatica Livorová, ktorá mi obetavo dávala hodiny spevu v neistom čase, keď nikto nevedel, či sa mu budem ešte profesionálne venovať, lebo ona vo mňa verila. Úspešný mladý slovenský umelec a dizajnér Ivan Venkov vo mne vždy videl moju najlepšiu verziu a jednou vetou ma dokázal nasmerovať a dodať mi sebavedomie…

Domov, kde sa rada vraciam, mi vytvára aj moja senecká babička, je aj mojím veľkým životným vzorom. Napriek svojmu vysokému veku, 87 rokov, dennodenne číta, ovláda smartphone na ktorom sleduje moje koncerty. Je rozhľadená a životnou skúsenosťou obdivuhodne otvorená a emocionálne inteligentná. Je to babička, ku ktorej sa ide na výborné jedlo a po radu do života.

Ale krstné meno si píšete v češtine, Lucie...
Áno, nechala som si ho v českej verzii, ale neprekáža mi, keď mi na Slovensku hovoria Lucia a v Dánsku Lucy. 

O speve, vlastných básňach aj improvizácii

V Dánsku spolupracujete v rámci rôznych hudobných zoskupení. Ste členkou ženského speváckeho tria Les Voix aj tria BARK, s umeleckou skupinou Troubadours21 robíte improvizované predstavenia, vystupovali ste so súčasnou dánskou popovou hviezdou Dopha, okrem toho skladáte básne... Priblížte najprv toto vaše spojenie s popom?  
Dophu, ktorá je v Dánsku hviezdou tínedžerov, oslovila na spoluprácu Kráľovská dánska opera pred rokom. Robievame takzvané cross over projekty (kombinácia viacerých hudobných žánrov – pozn.red.), ktorých cieľom je vykročiť z tradičných štruktúr klasickej hudby. Preto spolupracujeme aj s popovými spevákmi, ja som vystupovala napríklad aj s dánskymi rapermi. Dophu sme sprevádzali na koncertoch a okrem toho, že sme spievali vokály do jej piesní, predviedli sme aj pár operných árií a duetov. Tak malo jej publikum možnosť spoznať aj súčasných operných spevákov. 

Asi sa tým zvyšuje šanca, že aj mladí raz prídu do opery...
Áno, je to premyslené, je to plán (smiech).

Ako vyzerajú improvizačné predstavenia vašej skupiny Troubadours21, napríklad to s názvom Out of Whale (Von z veľryby)? 
Troubadours21 tvoria hudobníci na kontrabas a saxofón, ja vystupujem ako herečka a speváčka. K Out of wale ma inšpirovali pocity aké ľudia prežívali počas lockdownu. Znázorňujeme tam napríklad ako človek pozerá dokument o veľrybách, ktoré zrazu začnú plávať miestnosťou a spájať sa s jeho myšlienkami, potom nábytok na scéne začne „ožívať“...

Snažili ste sa tak priblížiť osamelosť a izoláciu? Názov evokuje biblický príbeh Jonáša, ktorého zhltla veľryba a v jej útrobách strávil tri dni a tri noci. Aj on vás inšpiroval? 
Inšpiroval nás dokument o veľrybách, spev veľrýb a dunenie vyjadrovala aj elektronická hudba. Váha vody a hlboké tupé zvuky vyjadrovali ťažobu izolácie a veľryby prvok života… Jonáš nás priamo neinšpiroval, ale vidím tam paralelu.

A v čom spočívala improvizácia?
Mali sme pripravené malé hudobné aranžmány bez notácie, len s predstavou akú atmosféru a pocit by sme chceli ľuďom priniesť a na javisku sme ich potom voľne  rozvíjali. Toto predstavenie sme uviedli na medzinárodnom divadelnom festivale nezávislého umenia Behold v Kodani, kde sme nemali možnosť veľmi skúšať na javisku. Mali sme len jednu polhodinovú generálnu skúšku, počas ktorej sme museli aj nasvecovať. Takže aj po tejto stránke to bola ozaj improvizácia a boli sme pripravení na čokoľvek.

V akom jazyku píšete básne? A vydali ste ich knižne? 
V angličtine aj v slovenčine. Rada by som raz niektoré básne vydala, ale zatiaľ väčšina z nich končí v zásuvke alebo ma mojom tajnom blogu. Niekedy ich čítam na verejnosti, alebo ich aj hudobne improvizujem pred publikom, napríklad v jazzových kluboch. 

Pracujete na vlastnej hudobnej tvorbe aj v súčasnosti? 
Momentálne spolupracujem so švédskym skladateľom Niklasom Ottanderom na piesňovom cykle o slovanskej bohyni Zore. Zamýšľame sa nad rannou, poludnou, polnočnou zorou. Podľa mýtu Zora otvorila bránu pre svojho otca Dadžboga, boha Slnka, aby vyšiel deň. To ma inšpirovalo k veršom piesní o človeku, ktorý stojí pred veľkým životným rozhodnutím a zásadnou zmenou, preto sa modlí k bohyni Zore, aby mu otvorila tú zdanlivú bránu, cez ktorú sa bojí prejsť. Už sme získali malú finančnú podporu pre nahratie prvých piesní. Uvažujeme aj o tom, že z nich napokon vytvoríme operu, v ktorej bude mať speváčka monológ.

O tom, že úspech nemusí byť tam, kam pozerá dav

Keď ste súťažili o Miss Slovenska, vymenovali ste veľa záľub, okrem operného spevu a divadla aj hru na klavír, literatúru, filmy, krasokorčuľovanie, in-line korčuľovanie, snowboarding, cvičenie v posilňovni, štrikovanie. Čo z toho vám ostalo? 
Záľuba v štrikovaní mi vydržala veľmi krátko, ale nedávno som sa prihlásila do jesenného kurzu štrikovania. Inak z toho veľa ostalo. Napríklad doteraz chodím do posilňovne, na čo som si zvykla, keď som jeden čas súťažila vo fitness. Ako som hovorila, rada objavujem a prepájam rôzne svety. Mojou novou záľubou je sledovanie finančného trhu a investovanie. Zaujalo ma to, pretože človek musí sledovať vývoj sveta, skúsiť odhadnúť budúce udalosti a možno rozmýšľať trochu inak ako umelec. 

Mal aj niektorý z vašich rodičov toľko aktivít?
Otec ich má tiež veľa a je stále zvedavý.Nebojácnosť začínať nové aktivity mám pravdepodobne po ňom. Naučil ma nebáť sa rozhodnutí a zodpovednosti za ne a súčasne dbal o to, aby som mala praktické schopnosti k rozvíjaniu samostatnosti. Takýmto spôsobom chcem žiť. Nechcem sa orientovať len na jedinú vec a všetko jej podriadiť. 

Pre mňa je preto zaujímavé, že sa ocitám v seriáli o úspešných Slovákoch, lebo úspech v kariére som nedosiahla ako individualistka, ale ako členka úspešného speváckeho zboru. 

Narážate možno na to, že moderná spoločnosť si veľmi považuje kariérny úspech a s ním spojené finančné ohodnotenie? 
Iba uvažujem o tom, čo znamená úspech. Myslím si, že o tom treba hovoriť, pretože často vidím mladých hudobníkov, ktorí sú vyslovene tlačení k tomu, že budú úspešní, len keď budú sólisti. Neviem, či to úprimne sami chcú, ale pozorujem ako tomu dokážu obetovať úplne všetko, aj keď rozumiem, že niektorí géniovia skrátka nemôžu inak. 

Myslím si, že v spoločnosti je najviac ohodnotený a viditeľný práve „vertikálny” úspech, čiže keď stojíte na vrchole. Takýto úspech musí byť aj veľmi návykový. Mňa vždy viac zaujímali široké horizonty než výšky, pretože v nich vidím viac slobody.

Čo pre vás znamená úspech?
Schopnosť vytvoriť si podmienky pre sebarealizáciu, získaný rozhľad a vedomosti, ktoré mi pomáhajú rozpoznať hodnotné príležitostí. Keď chcem napríklad vystúpiť so svojimi básňami, viem ako dostať príležitosť, alebo finančnú podporu. Za úspech považujem aj to, že mám skvelú prácu a v nej kolektív úžasných ľudí, ktorí sú mojou druhou rodinou, tou Dánskou. Chcem len povedať, že sa netreba báť hľadať si vlastnú definíciu úspechu a šťastia. Úspech nemusí byť vždy tam, kam pozerá dav. Veď život je taký obsiahly a krásny.