BRATISLAVA - Na začiatku tohto tisícročia bola občas aj na stránkach našich časopisov, ale pracovala pre veľké modelingové agentúry v USA, ktoré z nej chceli spraviť topmodelku. Zvolila si inú cestu. Bola diplomatkou, manažérkou svetovo známych firiem, založila si vlastný biznis aj nadáciu. Eva Staronová (43) približuje, ako pre modeling trpela vážnym problémom s jedlom, ako poznala svetové celebrity a prečo sa vrátila na Slovensko.
Prečo ste odišli do USA a koľko ste mali vtedy rokov?
Vybrala som sa tam na ročný študijný výmenný pobyt ako šestnásťročná gymnazistka. Prešla som výberovým procesom a keďže som mala veľa umeleckých záľub, zaradili ma na Open High School v Richmonde, umelecky zameranú školu. Z toho istého dôvodu som aj bývala v rodine, ktorá žila umením. Moja americká "mama" bola herečka , ktorá sa živila úlohami v reklamách, jej manžel bol etablovaný maliar. Hneď, ako ma videla naživo, pýtala sa ma, či som modelka.
Prekvapilo vás to?
Nie, lebo už som mala za sebou pár módnych prehliadok na Slovensku a dostávala som ponuky venovať sa modelingu naplno. Musela by som to však robiť na úkor štúdia, čo som nechcela. V USA sa dali skĺbiť tieto dve veci ľahšie, takže počas môjho prvého roka v USA mi modelingová agentúra plánovala prácu tak, aby mi to nenarušilo denné štúdium. A popr tom som spoznávala svet, zarábala a stávala sa finančne nezávislá.
Z plánovaného roka bolo napokon dvadsať rokov. Podľa vášho životopisu ste popri modelingu vyštudovali marketingový manažment a medzinárodný obchod na Kolumbijskej univerzite v New Yorku a zároveň manažment na Univerzite Komenského v Bratislave. Ako ste to všetko stíhali?
Vždy som stíhala viacero rôznych aktivít súčasne, je to moja záľuba. V skutočnosti boli často vzájomne prepletené a logicky sa dopĺňali. Bolo fajn, že na Slovensku mi uznali americkú maturitu a na Komenského univerzite mi umožnili individuálny študijný plán - čerpali z podobnej študijnej literatúry ako moja americká škola. V tom čase som už začala pracovať pre značku luxusných hodiniek Grimoldi Milano v New Yorku, najprv ako modelka.
Postupne som sa začala integrovať do organizačnej štruktúry spoločnosti. Kedže som potrebovala určitý počet hodín praxe pre školu, najmä na executive MBA program (manažérsky MBA program – pozn.red.) na Kolumbijskej univerzite, poprosila som vedenie, či by som v Grimoldi mohla robiť stážistku zadarmo. Práca ma bavila a prepracovala som sa až na marketingovú riaditeľku. Prípadovú štúdiu z Grimoldi som napokon začlenila do diplomovky na Univerzite Komenského ako aj seminárnych prác v rámci MBA programu.
Skúsme to ešte viac priblížiť. Byť topmodelkou vás teda až tak nenapĺňalo?
Už v začiatkoch som cítila, že takáto kariérna cesta nie je pre mňa. Začínala som s modelingovou agentúrou Modelogic, potom som bola v IMG Models, Ikon, I.D., DNA. Vo veľkých agentúrach, ktoré asi na Slovensku ani nie sú známe. Najskôr ma dali na tzv. supermodel track, tak nazývali kategóriu modeliek, ktoré kultivovali na supermodelky, vďaka čomu som dostala zelenú kartu. Americký zamestnávateľ totiž môže požiadať o zelenú kartu so zdôvodnením jedinečnosti.
No postupne ma v agentúre začali zahlcovať povinnosťami a očakávaniami natoľko, že som nestíhala štúdium. Moje potreby sa nestretli s porozumením a povedali mi, že so mnou končia. Vtedy sa ma zastal jeden agent, povedal, že mi prácu nájde aj popri štúdiu. A tak ma preložili do takzvanej showroom division, po slovensky asi sekcie veľtrhov. Znamenalo to, že som mala menej prehliadok a editoriálových fotení a viac som pracovala pre katalógy, reklamy a na veľtrhoch módy. Vďaka tomu som si mohla dokončiť školy a preskúmať iné kariérne zákutia. Nemôžem povedať, že by ma modeling vôbec nenapĺňal. Stretla som v ňom veľa zaujímavých ľudí, učila sa o svete, ale zároveň ma dohnal k tomu, že som si začala strkať prsty do hrdla.
Naznačujete, že ste trpeli bulímiou?
Neviem či až bulímiou, skôr by som to nazvala neurózou, ktorú zapríčinilo to, že niekto neustále posudzoval a kritizoval môj vzhľad. Vždy som bola štíhla, atletická, ale akoby to nestačilo. Raz som si vypočula, že mám veľké líca, potom zasa lýtka. Keď som jedlo vyvrátila, uľavilo sa mi. Mala som pocit, že robím niečo pre to, aby som bola taká, ako sa odo mňa vyžaduje. A pritom som vďaka láskyplnej výchove šla do sveta ako sebavedomé dievča, spokojné samé so sebou.
archívne video
Vyhľadali ste s tým problémom odbornú pomoc, alebo ste to zvládli sama?
Takýto problém človek ťažko zvládne sám. Moja mama je lekárka, veľa sme sa o tom rozprávali. Pomohli mi najmä rodičia, schopnosť mať krídla, aj stáť nohami pevne na zemi. Vravela som si, že som silnejšia ako kritika od iných, ako moje ego. Viedla som veľa rozhovorov sama so sebou a s tým, čomu ľudia hovoria Boh a ja stále neviem, ako to zadefinovať.
Pomohol mi aj Mark, môj americký priateľ, ktorého som vtedy stretla a v minulosti si prešiel niečím podobným. Pretože kedysi vlastnil bar a reštauráciu, točil sa okolo jedla, ktoré navyše miloval a ťažko mu odolával. Náhodou zistil, že keď ho vyvráti, pocíti psychické uvoľnenie a ešte môže aj ďalej jesť. Pomohlo mi aj to, že som športovala, tancovala, meditovala, nikdy som nepila alkohol, nefajčila ani nedrogovala. Napriek tomu som sa s tým pasovala niekoľko rokov. Stačilo, že som sa chystala na nejakú prehliadku, fotenie, niekto utrúsil, že som trošku pribrala a už prichádzalo nutkanie vyvrátiť jedlo.
Napokon ste prešli na opačnú stranu tohto biznisu a v USA ste si založili vlastnú marketingovú agentúru aj neziskovú organizáciu +421 Foundation, ktorá prezentuje slovenskú kultúru v zahraničí a propaguje slovenských umelcov v Amerike aj na Slovensku. Zároveň ste pracovali na Generálnom konzuláte SR v New Yorku, neskôr aj na Ambasáde v Libanone. Ako spomínate na toto obdobie?
S naším konzulátom v New Yorku som spolupracovala od jeho založenia v roku 2004 najprv ako dobrovoľníčka. Mala som veľa kontaktov v kultúrnej a ekonomickej sfére a tak som pomáhala vtedajšiemu generálnemu konzulovi Ivanovi Surkošovi a jeho manželke nadväzovať a budovať vzťahy s krajanmi aj s investormi. Spolu sme vymýšľali projekty, ktoré popularizovali slovenskú kultúru v Amerike. Mnohé z nich doposiaľ fungujú, napríklad Slovak Fashion Night, ktorú sme spoločne rozbehli.
Náš model spolupráce tretieho sektora a vládneho sektora zaujal iné zastupiteľstvá menších krajín natoľko, že si nás pozývali, aby sme im priblížili ako funguje. Oficiálnu honorárnu funkciu som dostala neskôr z praktických dôvodov. Slovenskej ambasáde v Libanone som tiež pomáhala dobrovoľne. Mala som na Blízkom východe klientov zo sektora drahých šperkov a kameňov, tak som opäť spojila zmysluplné a vzájomne prospešné aktivity. Napĺňalo ma robiť charitu, kým zarábanie veľkých peňazí ma skôr desilo. Nikdy som nehromadila peniaze na účtoch, čo som zarobila, investovala som do vzdelania, podnikania, charity a cestovania.
Čo vás na peniazoch desilo? Máte k nim dnes iný vzťah?
Možno som sa cítila previnilo kvôli tomu, že som v istom čase zarobila za niektorý deň viac ako moji rodičia za rok. Sama tomu celkom nerozumiem, ale pracovala som na tom, aby sa môj vzťah k peniazom zmenil. Keď ich človek víta a prijíma ako niečo, čo nepatrí len jemu, dodá im inú energiu a dokáže prostredníctvom nich pomôcť mnohým dobrým veciam.
V súvislosti s mocou mi napadlo, aké to bolo vtipné vidieť niektoré reakcie na moje vizitky, ktoré som používala v rámci spolupráce s Ministerstvom zahraničných vecí SR. Môj titul znel "State Secretary Adviser", čo môže byť v angličtine interpretované ako poradkyňa ministra zahraničia. Niektorí Američania sa ma otvorene pýtali, či som špiónka. Stále som sa totiž pohybovala súbežne v niekoľkých svetoch. Okrem modelingu som začala robiť marketing na voľnej nohe, čo mi dávalo viac slobody. Začala som podnikať s bulharskou vodou z ruží, k čomu ma mimochodom inšpirovala kolegynka z modelingu, bulharská miss. Zároveň som sa pohybovala medzi umelcami, podnikateľmi a diplomatmi a venovala sa charite. Robila som dlhohodobo paralelne viac rôznorodých vecí, preto niektorým ľuďom dávalo takéto vysvetlenie zmysel.
Poznáte sa vraj so slávnym hip-hopovým spevákom Jay-Z-im. Kde a ako ste sa zoznámili?
Bolo to počas môjho pôsobenia v Grimoldi. Keď sme sa stretli na jednom večierku, sebavedome sa ma spýtal, ako sa volám. Ja som mu odpovedala: "Volám sa Eva. A vy?" Dlho sa na mňa díval a potom sa spýtal, či to naozaj neviem. Už som tušila, že by som to asi vedieť mala, tak som sa ospravedlnila a snažila sa zavtipkovať, že som z bývalého Československa a toto je dôsledok bývalého režimu. Moja bezprostrednosť mu asi bola sympatická, lebo som s ním aj s Beyoncé, vtedy začali spolu randiť, mali veľmi dobrú spoluprácu.
Zblížili ste sa s nimi?
Nie. Bol to pracovný vzťah, hoci sme chodievali k nim na oslavy a spoločenské podujatia, väčšinou sa konali v Jay-Z-ho klube 40/40 na Manhattane vo štvrti Chelsea. Stretávali sme sa v rámci nášho marketingového tímu a plánovali, aké šperky z Grimoldi kolekcie budú mať a na akých akciách ich budú s Beyonce predvádzať.
Ktoré svetovo známe tváre zo šoubiznisu ešte osobne poznáte? Ako na vás pôsobili?
Pri práci v luxusnom segmente som často stretávala ľudí zo šoubiznisu, ale veľa z tých tvárí mi nič nehovorilo. Čiastočne preto, lebo som nesledovala bulvár, a tiež preto, že mnohí vyzerajú úplne inak v civile ako na obálkach časopisov. Klientmi či ambasádormi značky Grimoldi, s ktorými som sa stretla v práci alebo na udeľovaní filmových a hudobných cien, boli okrem krásnej a milej Beyoncé napríklad aj Justin Timberlake, Cameron Diaz - v tom čase tvorili pár a boli spolu veľmi veselí a vtipní, vyrelaxovaný pokorný Lenny Kravitz, chladná a odmeraná Nicole Kidman a obzvlášť príjemný bol Will Smith. Spevák Shaggy si nevedel zapamätať meno našej krajiny, avšak neskôr sa zaľúbil do Slovenky a tento problém už nemal. Sympaťáci boli aj športovci, konkrétne Magic Johnson a Michael Jordan so svojím sloganom "Everybody wants to be like Mike" (Všetci chcú byť ako Mike, pozn.red.).
Najakčnejsí bol Bruce Willis, ktorého som spoznala na večierku v Rose Bare v Gramercy Park pri práci pre Ian Schrager Company. Nechcelo sa mu čakať v rade na toalety, tak všetkých predbehol a silno kopol do dverí. Upratovačka mu jemným hlasom vytkla, že takto sa džentleman nespráva. Mierne podgurážený herec sa jej opýtal: "Do you know who I am?" (Vieš, kto som?)
Odpovedala, že samozrejme áno, doteraz bol jej najobľúbenejším akčným hrdinom, ale po tejto scéne už veru nie je. Bruce sa bez slova vytratil. O chvíľu sa vrátil, ospravedlnil sa, dievčine podal stodolárovú bankovku a postavil sa pekne na koniec radu na WC.
Popri práci na mojom projekte s ružovou vodou som sa v Los Angeles zoznámila s Katy Perry. Katy propaguje čistú biokozmetiku a tak som chcela, aby vyskúšala aj tú moju. Katy bola veselá kopa, v súkromí si veľmi na imidži nezakladá. Bola uvoľnená a robila si zo seba žarty. Keď sme sa rozprávali o vzťahoch, taktne som sa snažila spýtať, či to je už lepšie s jej partnerom - prežívali ťažké obdobie s hercom Russelom Brandom, nakoniec sa po štrnástich mesiacoch rozviedli. Katy hrdo odpovedala, že ani nevie, o čom hovorím.
Ešte som zvedavá na slávneho hoteliera Iana Schragera, pre ktorého ste pracovali. (Dnes vlastní sieť luxusných hotelov a rezidencií, ale je známy aj vďaka svojmu legendárnemu klubu Studio 54, v ktorom sa v 80. rokoch stretávala smotánka a umelci ako Andy Warhol, Mick Jagger či Michael Jackson. Keďže vtedy zo ziskov klubu neodvádzal dane, skončil na tri roky vo väzení a potom začínal odznova, pozn.red.). Spoznali ste ho bližšie? Ako na vás pôsobil?
Pre Ian Schrager Company som robila marketingovú manažérku, bola som súčasťou tímu, ktorý vtedy otváral ikonický Gramercy Park Hotel a exkluzívny Rose Bar. Aj k tejto práci ma priviedla celkom iná aktivita. Schrager bol klient mojej blízkej priateľky a jogínky Suzie. Vedela, že firma hľadá reprezentatívnu manažérku, ktorá je zvyknutá pracovať s vysokoprofilovou klientelou a ľuďmi zo šoubiznisu. Odporučila mňa a ja som využila príležitosť. Ian Schrager je cieľavedomý, žoviálny a húževnatý. Má problémy so sluchom, čo je daň za divoké časy z éry Studia 54. Väčšinou som ho zažívala dobre naladeného, pretože náš tím efektívne riešil problémy a generoval pozitívne PR. Iné oddelenia s ním však mali aj opačné zážitky, vraj sa vedel poriadne rozkričať.
Dnes sa zdržujete prevažne na Slovensku a ste aj šéfkou fundraisingu v IWCB - International Women´s Club of Bratislava, ženského klubu, ktorý založila na začiatku 90. rokov manželka vtedajšieho amerického veľvyslanca na Slovensku Eva Hacker. Prečo ste sa sem vrátili?
Založila som si rodinu a s manželom Michalom, ktorý je tiež Slovák, javí sa nám to ako lepšie riešenie, napríklad aj kvôli deťom. Americká spoločnosť dnes trpí množstvom problémov a je ešte polarizovanejšia ako tá naša. Tu máme domov, ale cestujeme do USA, hlavne ja, pretože časť pracovných aktivít mám stále tam.
Kde ste sa s manželom spoznali?
Na Gymnáziu Juraja Hronca ešte pred mojím odchodom do Ameriky. Michal mal vtedy osemnásť, ja šestnásť, bol moja prvá láska. Tri roky sme mali vzťah na diaľku, potom sme sa rozišli. A znovu sme sa skontaktovali až v roku 2012. Michal, podobne ako ja, žil najmä prácou. Začali sme komunikovať, potom randiť, v roku 2013 som otehotnela a dnes máme dve deti - chlapca a dievčatko. Snívala som o tom, aby som stretla niekoho, kto ma bude mať rád takú, aká som, komu nebudem musieť nič vysvetľovať. Ale že to bude Michal, to mi ani vo sne nenapadlo.
Čo ste sa naučili zo svojho príbehu?
Že sa netreba báť ísť za svojou víziou. Ľudia sa mi často čudovali, do čoho sa to zasa púšťam. Samozrejme, aj ťažkosti boli, ale ako sa hovorí, "no pain no gain", čiže bez bolesti nie je rast. Len im netreba podliehať. Naučila som sa tiež, že tlačiť na pílu nemá zmysel, treba vnímať, čo vám svet naznačuje a plynúť. Ako to hovorí Bruce Lee: "Buďte beztvarí ako voda. Dajte vodu do pohára, stane sa pohárom. Dajte ju do fľaše, stane sa z nej fľaša. Napustite ju do čajníka a stane sa z nej čajník. Voda môže tiecť a môže sa aj valiť..."
Čiže, naučili ste sa byť flexibilnou voči vonkajším podmienkam, a pritom nezabúdať na svoju silu, ktorou ich dokážete aj meniť?
Presne tak. Podstatná je aj integrita. Viac to vystihuje iné moje krédo: "Nech sa všetko vyrieši tak, aby to bolo dobré pre mňa a zároveň aj pre všetkých zúčastnených." Na to som sa sústredila aj pred podujatím Jarné soirée - Umenie pre mier, ktoré sme organizovali v ramci IWCB - International Women´s Club of Bratislava (podujatie sa konalo 4. mája 2023, pozn.red.)
Priblížte ho trochu...
Na tomto podujatí sa zišla medzinárodná komunita a malo skvelý program umocnený atmosférou krásnej eklektickej budovy Hlavnej pošty na Námestí SNP, ktorý som mala tú česť moderovať. Odzneli napríklad lahodné jazzové melódie Petra Konecneho a P-Band, detský zbor Superar, predviedli sa mladí tanečníci zo súboru Čeresne/Yoga Room a skvelá sopranistka Julia Radosz. Išlo o aukciu diel slovenských a ukrajinských výtvarníkov, výťažok z ktorej sme odovzdali humanitárnej organizácii Človek v ohrození. Použije ho na humanitárne účely vo vojnou postihnutej Ukrajine.
