BRATISLAVA - Najrukolapnejším dôkazom správnosti rozhodnutia o rozdelení bývalej Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky na dva samostatné štáty je fakt, že aj po troch desaťročiach panujú medzi Čechmi a Slovákmi nadštandardné vzťahy. "A neplatí, že ich máme napriek tomu, že sme sa rozdelili. Máme ich práve preto, že sme sa rozdelili!" V sérii rozhovorov k 30. výročiu rozdelenia ČSFR to zdôraznil Milan Kňažko, jeden z najvýraznejších predstaviteľov Novembra '89, ponovembrového diania i kreovania novodobej slovenskej štátnosti.
To, čo sa teda oficiálne zavŕšilo 1. januára 1993 vnímate ako vyslovene pozitívny historický moment?
- Áno a som presvedčený, že to potvrdil i ten najobjektívnejší a zároveň najprísnejší sudca – čas. Sú samozrejme takí, ktorým prekáža, že to vyšlo, ale práve preto, lebo sme sa dokázali na rozdelení dohodnúť, sme odstránili všetky možné zdroje konfliktov a nedorozumení živené špekuláciami o tom, kto na koho dopláca.
Historici sa viac-menej zhodujú v tom, že rozdelenie bolo logickým vyústením konfrontácie medzi snahou Slovákov o štátotvornosť a výraznejšiu akceptáciu na medzinárodnej scéne a českým, skôr centralistickým ponímaním štátu. Ako ste vy vnímali ten ponovembrový vývoj, keď sa hneď neskloňovalo slovo samostatnosť?
- V prvých slobodných ponovembrových voľbách v júni 1990 som bol jedným z volebných lídrov a verím, že aj strojcov víťazstva Verejnosti proti násiliu (VPN). V našom programe som veľmi podporoval takzvaný národný pilier založený na snahách dospieť k vytvoreniu naozaj autentickej federácie Československa. Lebo, a to korešponduje aj s názorom historikov, od roku 1969 sme síce mali federáciu, ale len na papieri. Krajina bola silne centralizovaná z Prahy, Slovensko bolo aj podľa administratívnoprávneho usporiadania skôr regiónom. Keď som nastúpil ako minister bez kresla do slovenskej vlády, začal som sa zaujímať o princípy Európskej regionálnej spolupráce, ktorá vtedy združovala takmer 170 európskych regiónov a rozvíjala vzájomnú spoluprácu v oblasti kultúry, vzdelávania, ekonomiky. Základným kritériom participácie v tomto združení bolo to, že člen bol druhým územným celkom po štáte a má svoje volené orgány, čo Slovensko spĺňalo. Zo zahraničného útvaru Úradu vlády SR som preto vytvoril Ministerstvo medzinárodných vzťahov (MMV) SR. Upozorňujem medzinárodných, nie zahraničných vzťahov, lebo sme rešpektovali federálne ministerstvo a oficiálnu federálnu zahraničnú politiku štátu.
Napriek tomu vznik MMV sa nestretol u všetkých s porozumením, najmä česká strana to kritizovala.
- No, nielen česká. Predstavte si, že aj pre časť VPN, vedenú Fedorom Gálom a Petrom Zajacom bolo MMV tŕňom v oku. Poukazovali na to, že vytvorenie takéhoto ministerstva podkopáva úsilie vytvoriť autentickú federáciu s rovnocenným zastúpením Česka a Slovenska v ústredných orgánoch štátu i diplomatickom zastúpení v zahraničí. To bola, samozrejme, hlúposť, veď práve tento princíp 1:1 im bol proti srsti. V prípade námietok vtedajšieho federálneho ministra zahraničných vecí Jiřího Dienstbiera, ktorý vo vzniku MMV videl narušenie jednotnej zahraničnej politiky, som ho musel upozorniť na to, že súčasťou zahraničnopolitických záujmov je oblasť regionálnych vzťahov a my sa naším zámerom orientujeme práve na túto regionálnu spoluprácu bez spochybňovania štátnej zahraničnopolitickej línie. Napokon, na našu aktivitu, ktorú hneď od začiatku podporila nadviazaná spolupráca s významnými regiónmi ako Flámsko, Bavorsko, Valónsko či Katalánsko, zareagovali aj Česi vytvorením tamojšieho vládneho orgánu – na čele stála Viktória Hradská.
Ministerstvo medzinárodných vzťahov okrem rozvíjania regionálnej spolupráce nepochybne výrazne prispelo k poznateľnosti Slovenska v zahraničí.
- Iste si všetci, ktorí sme zažili tú dobu, pamätáme, ako boli Slováci prezentovaní ako "Czechs", či už išlo o hokejistov, alebo kardinála Tomka vo Vatikáne či opernú hviezdu Petra Dvorského. Bolo logickým úsilím nášho ministerstva, aby sa vo svete viac zviditeľňovalo Slovensko, jeho reprezentanti i kultúra. Viete, veď v tom je práve úplne logický proces, ktorý sa udial. November '89 bol oslobodením aj v zmysle identity a identifikácie seba samého, na čo malo reagovať aj ponovembrové usporiadanie štátu tak, aby Československo bolo skutočne autentickou federáciou.
Žiaľ, tieto vízie sa nenaplnili. Prečo napokon tie snahy o spravodlivejšiu, reálnu federáciu, stroskotali? A to napriek tomu, že o tejto téme sa rokovalo i na úrovni vlád a národných rád, dokonca sa objavila aj myšlienka "dvojdomčeka", teda de facto konfederácie.
- Myslím si, že veľmi trefne to vystihuje český historik Pavel Kosatík vo svojej knihe Slovenské storočie, ktorým približuje vývoj Slovenska vo vzťahu k Česku za posledných sto rokov. Naozaj kľúčová je v tejto knihe myšlienka, že pre krajinu, ktorá je dvakrát taká veľká, je ťažké akceptovať rovnocenné vzťahy s o polovicu menšou stranou, ktorá však nič menšie žiadať nemôže. To vnímanie unitárneho štátu s centralistickým riadením bolo na českej strane vždy veľmi silné, nechceli sa zmieriť s tým, že by to malo byť inak. O to viac, že na českej strane existoval napríklad aj názor, ktorý slovenčine nepriznával status jazyka, ale len vetvy, nárečia češtiny. Toto deklaroval kedysi Edvard Beneš, ja osobne som sa s takýmto názorom stretol ešte aj na začiatku 90. rokov na medzinárodnej konferencii vo Francúzsku, keď ho prezentoval český novinár a politik Peter Uhl.
Opäť teda narážame na konfrontáciu slovenských snáh o rovnocennejšiu pozíciu a český postoj k Československu.
- S tým, že nesmieme opomenúť celkovú geopolitickú situáciu v strednej a východnej Európe. Nie sme izolovaný ostrov, žijeme v nejakom kontexte a vôbec nie je náhodné, že ani Sovietsky zväz ako postkomunistická federatívna republika, ani takzvaná federatívna republika v Juhoslávii a napokon ani takzvaná federácia v Československu, neprežili obdobie demokratizácie po páde komunistických režimov. Nám slúži ku cti, že na pozadí napätej situácie a takmer občianskej vojny v Sovietskom zväze a vojny na Balkáne sme si my, ako priatelia, sadli za stôl a ako priatelia sme sa aj rozišli. To malo ohromný ohlas vo svete a umožnilo to aj veľmi rýchlu medzinárodnú akceptáciu. Hneď 1. januára 1993 sme boli akceptovaní vo všetkých relevantných krajinách bez akýchkoľvek námietok, ako pokračovatelia medzinárodného kontextu Československa. Čo je tiež dôležité, že sme na Slovensku zamedzili silným tendenciám odvíjať novú samostatnosť Slovenska od tradícií Slovenského štátu.
Dosiahnuť čo najširšiu medzinárodnú akceptáciu a tiež porozumenie vývoja smerujúceho k rozdeleniu spoločného štátu bolo ďalšou úlohou ministerstva medzinárodných vzťahov, ktoré sa v auguste 1992, keď už bolo dohodnuté rozdelenie, premenovalo na Ministerstvo zahraničných vecí SR. Ako ste vnímali vtedajšie rozhovory, ktoré ste aj vy viedli so zástupcami diplomatických zborov i predstaviteľmi vlád v zahraničí?
- Úsilím, ktoré sme vtedy vyvinuli, sme získali, dá sa povedať bezproblémovú akceptáciu, snáď len s výnimkou Maďarska, ktoré robilo obštrukcie. Samozrejme, otázka, ktorá zaznievala v tom čase zo zahraničia sa týkala obavy z možného zopakovania balkánskeho scenára. Samotný vývoj rokovaní o rozdelení a postup oboch strán v Československu však presvedčili zahraničie o nenásilnom, konsenzuálnom riešení, čo, ako som už povedal, zahraničie mimoriadne oceňovalo. Naším úsilím bolo, samozrejme, vysvetliť aj slovenský postoj. Veľmi by som v tomto prípade ocenil prácu všetkých mojich spolupracovníkov. Len pripomeniem, že na ministerstve vtedy začínali aj exminister Ivan Korčok a jeho nástupca na čele MZV Rastislav Káčer. A ich mená spomínam s hrdosťou, lebo potvrdzujú, že sme mali dobrý odhad na ľudí, ktorí budú pracovať pre Slovensko.
Vy ste mali pomerne intenzívne kontakty s predstaviteľmi Francúzska a ministrom zahraničných vecí Rolandom Dumasom. Ako vlastne brali Francúzi rozdelenie Československa? Predsa len, Francúzsko malo výrazný podiel na vzniku 1. Československej republiky, rozdelenie spoločného štátu tak mohlo vytvárať aj vyslovene negatívne reakcie.
- Vo Francúzsku mi pomohli moje osobné kontakty, ktoré som získal na prelome 60. a 70. rokov, keď som tam žil. Poznal som preto aj Jacka Langa, ktorý bol na začiatku 90. rokov ministrom kultúry a prostredníctvom neho som nadviazal úzky kontakt aj s vtedajším ministrom zahraničných vecí Rolandom Dumasom. Treba povedať, že Francúzi spájali Československo najmä s osobnosťou Milana Rastislava Štefánika – Slováka, ktorý bol aj francúzskym občanom, francúzskym generálom. Práve jeho vnímali ako ústrednú postavu majúcu najväčšiu zásluhu na zrode dohody a podpory Francúzska pre vznik prvej republiky. A prostredníctvom autority Štefánika chápali Francúzi aj emancipačné snahy Slovenska.
Ani medzinárodná akceptácia rozdelenia a nástupnických štátov nezabránila tomu, aby u nás doma časť spoločnosti nespochybňovala legitímnosť novej reality. Ako ste vnímali i dodnes opakované vyjadrenia, že rozdelenie bolo súkromnou dohodu Václava Klausa a Vladimíra Mečiara, nie vôľou obyvateľov na oboch stranách Moravy?
- Viete, je potrebné v tomto prípade vyvrátiť mýty. Hovorí sa napríklad, že väčšina to nechcela. Pardon, ale kde bola tá väčšina? Ak sa vyjadruje väčšina, naozaj to cítite a vidíte na masových prejavoch, keď sú na námestiach desaťtisíce ľudí. Dialo sa niečo také v Česku alebo na Slovensku? Áno, hovorilo sa možno o nejakých prieskumoch, no prieskum odráža nejaké indície. Keď však prišlo k rozdeleniu, necelé dva roky po ňom vo voľbách na Slovensku vyhralo HZDS, v Čechách zasa zvíťazila v prvých voľbách po rozdelení ODS. Voľby teda vyhrali strany vedené Vladimírom Mečiarom, respektíve Václavom Klausom, ktorým sa rozdelenie pripisuje. Takže väčšina vo voľbách de facto ratifikovala dohodu o rozdelení. A myslím si, že tým aj ocenila spôsob, akým k rozdeleniu prišlo a akým ho aj Mečiar, neospravedlňujúc jeho neskoršie pôsobenie na čele štátu, dohodol. Opakujem, zoberme si napríklad napätie, ktoré latentne pretrváva medzi Flámami a Valónmi v Belgicku, Angličanmi a Škótmi, tenzie v Katalánsku či v kanadskom Quebecu a porovnajme si to s rozdelením ČSFR. Kultivovaným rozchodom v čase narastajúcich emócií sa vtedy zachránili vzťahy a vzájomnosť, o tom som presvedčený.
Nemohli to pokaziť niektoré jednostranné kroky? Napríklad to, že Česi si ponechali federálnu vlajku ako štátny symbol, hoci to prijatý zákon zakazoval.
- Iste, porušili tým dohodu i zákon. Ale povedzte, mali sme sa s nimi pre to hádať? Žiadny rozchod nie je ideálny, bezproblémový, taký, ktorý nevyvoláva otázku, prečo sa ten druhý zachoval tak, alebo onak. A život to aj tak vyrieši po svojom. Vidíte, dnes tu máme pesničku skupiny Chinaski, v ktorej sa spieva, že každá česká vlajka má slovenský klín.
Naplnili sa teda i slová prezidenta Václava Havla, ktorý pri rozdelení štátu povedal, že sme sa asi museli rozísť, aby sme si boli bližší?
- Nepochybne áno. Intenzívne spolu komunikujeme, obchodujeme, navštevujeme sa. Sme spoločne v Európskej únii, kde nemáme jeden ale dva hlasy a môžeme spolupracovať a presadzovať záujmy oboch štátov.
Čo pre Vás, po tridsiatich rokoch od rozdelenia, najviac symbolizuje, respektíve dokumentuje vzájomnú blízkosť Čechov a Slovákov?
- No napríklad to, ako sa vyrovnávame s tým, čo nás trápi. Vždy, a aj teraz máme tendenciu sťažovať sa na to, čo máme a poukazovať na to, že ten druhý to má lepšie. A tak som aj na jednom z nedávnych podujatí, ktoré si pripomína česko-slovenskú vzájomnosť navrhol, že by sme si mohli podľa vzoru reality šou Výmena manželiek dočasne vymeniť niektorých politikov, ktorí nám "pijú krv". Ako som upozornil, možno by sme si v krátkom čase povedali: "Nech sa ten náš už vráti". Jednoducho zistíme, že tam i tu je to veľmi podobné a že nás zastupujú elity, ktoré sme si sami zvolili a ktoré sa nám podobajú.
