BRATISLAVA - Povinná vojenská služba je niečo, čo dnešná mládež počúva už len z histórie a rozprávania vlastných rodičov či starých rodičov. Realita bola, že po dovŕšení určitého veku bolo nutnosťou absolvovať niekoľkomesačnú službu vojenského charakteru, kde sa z chlapcov stávali chlapi a naberali skúsenosti. Všetko toto sa už dávno skončilo a my sme sa pýtali politikov, ako si aj v kontexte dnešných udalostí spomínajú na tieto časy a či sa táto služba ešte náhodou nevráti.
Povinná vojenská služba sa na Slovensku skončila ešte v roku 2005, kedy v auguste v bratislavských Vajnoroch poslednýkrát prisahali poslední 32 branci, čo z nich urobilo príslušníkov čestnej stráže. Do tejto katégorie v rámci služby vlasti sa dovtedy museli povinne hlásiť všetci mladíci, ktorí dosiahli požadovaný vek. Následne niekoľko dní strávili vo vojenských kasárňach, kde sa zoceľovali a zoznamovali sa s brannými povinnosťami a zbraňami.
Otázka, či sa niečo podobné ešte vráti ešte viac zosilnela po tom, čo sa deje na Ukrajine a či sa v koalícii neuvažuje o niečom podobnom, ako bola povinná vojenská služba. Na túto otázku sme dostali odpovede z tábora Slobody a Solidarity.
Spomínanie na vojnu a Laurenčík ako mladý "záložák"
Strana síce nechcela alebo nevedela prezradiť, koľko mužov z liberálneho stanu si túto službu odkrútilo a ktorí z nich mali modré knižky. Isté však je, že niektorí si na svoje vojenské zlaté časy zaspomínali. Výnimkou nie je ani podpredseda parlamentu Milan Laurenčík.
"Áno, po skončení základnej vojenskej služby som bol v roku 1984 preložený do zálohy. Ako "záložák" som absolvoval len teoretické preškolenia, pretože už som bol ženatý a mal tri deti, tak ma na tzv. manévre nezavolali. Tie sa vykonávali zvyčajne raz za 4 roky V čase, keď som bol na odvode ja (rok 1976) nebolo vôbec jednoduché mať "modrú knižku". Odviedli takmer všetkých. Modré knižky získali väčšinou protekčné deti," povedal pre Topky Laurenčík.
Ukrajina sa zmieta vo vojne, no dôvod na návrat tejto služby to vraj nie je
Laurenčík odpovedal aj na otázku hypotetického návratu povinnej vojenskej služby aj v dôsledku toho, čo sa deje u nášho východného suseda. Návrat však nie je na programe dňa a nemal by vraj ani zmysel. "Nemyslím si, že to má v dnešnej dobe veľký význam. Zbraňové systémy sú veľmi sofistikované a je potrebné mať na ich obsluhu špecifické znalostí, ktoré sa nedajú naučiť iba na základnej službe. Skôr som za to, aby sa viac venovala pozornosť aktívnym zálohám. Viac ich propagovať. Pre ostatných obyvateľov (vrátane žien) by som zaviedol skôr brannú výchovu, kde by sa naučili ovládať strelné zbrane a získali informácie o brannej výchove a civilnej obrane," uvažuje podpredseda parlamentu.
Traumatizujúci zážitok a diera v stene po samovražde
Laurenčík má na vojenskú službu dobré spomienky, no zatienila ich aj traumatizujúca skúsenosť. "Nastúpil som na ňu ako absolvent vojenskej katedry a slúžil som vo vojenskom učilišti, ako veliteľ čaty. Nezažil som teda "mazácku" vojnu, keď nováčikovia (holuby) museli poslúchať mazákov a ich nezmyselné buzerujúce príkazy. Vojna však prinášala aj situácie, keď sa aj počas mieru vojak zo základnej služby nevrátil domov. Väčšinou to boli samovraždy, keď labilnejší jedinec nevydržal záťaž a siahol si na život," povedal Laurenčík a popísal aj konkrétnu udalosť. "Mal som celkom traumatizujúci zážitok aj ja, keď som mal prvú službu, ako dozorný autoparku. Pri preberaní služby som zbadal v stene dierku. Keď som sa pýtal, čo to je, tak mi odovzdávajúci služby povedal, že pred týždňom sa v autoparku stala mimoriadna udalosť. Službukonajúci dozorný autoparku sa zastrelil a to bola stopa po strele," spomína so smútkom podpredseda Národnej rady.
Bola to strata času, o bezpečnosť nech sa starajú radšej profesionáli, tvrdí Sloboda
Na svoje vojenské časy si zaspomínal aj ďalší liberál Radovan Sloboda. Ten podľa vlastných slov vôbec nie je fanúšikom takejto služby a rozhodne by nebol za jej návrat. "Na „prijímači“ som bol na letisku v Hradci Králové. Keď vojaci z povolania odišli domov, mohli sme sa v podstate na veľkej ploche letiska aj zabávať. Horšie to už bolo po ukončení „prijímača“, keď ma preverili na veliteľstvo leteckej armády. Boli sme tri mesiace zavretí v starých kasárňach po Márii Terézii. Jedenásť mesiacov strávených na vojne však považujem za stratu času a nie som ani zástanca opätovného zavedenia základnej vojenskej služby. Chrániť by nás mala profesionálna armáda a profesionálni vojaci," uzavrel.
