KYJEV/BRATISLAVA - Nové hrozby, nová situácia, nové obavy. Tak by sa dala popísať vojna na Ukrajine, ktorá aktuálne už piaty deň prebieha medzi Ukrajinou a Ruskom. Koniec vojny je v nedohľadne. Čo však vojna na Ukrajine robí s ľudskou psychikou? Sú v poriadku stavy úzkosti, či paniky? Podľa klinického psychológa a psychoterapeuta Tibora Hrozáňa panika na mieste nie je.
Archívne VIDEO Záchranári na severovýchode Ukrajiny v meste Ochtyrka po zrútení budovy našli štyroch mŕtvych
Už piaty deň prebieha vojna na Ukrajine, ktorá mnohým spôsobuje vrásky na čele. Bežní ľudia sa právom boja, veď boje prebiehajú u nášho suseda. Ako by sa mali s týmto faktom ľudia vyrovnať?
- Vyrovnať sa s vraždením nevinných ľudí sa nedá. Teda, nenahovárajme si, že môžeme byť pokojní. To, čo sa na Ukrajine deje, je zlo, ktoré si ani z našich bezpečných izieb a domov nevieme ani predstaviť.
A čo máme robiť? Tí aktívnejší akokoľvek málo, aj maličkosťou prispievajú k solidarite. Kto má možnosť a ochotu, môže prispievať na pomoc aj konkrétnejšie a vo väčšom rozsahu. Dôležitá je aktivita. Jednotlivcovi v primeranej miere aj malá aktivita, ktorá pomáha trpiacim ľuďom. Tí, čo pomáhať nemôžu, mohli by aspoň o pomoci, či chápaní utrpenia aktívne hovoriť - medzi sebou a s primeraným slovníkom a v primeranom obsahu, a to aj s deťmi. Dôležité je držať sa napr. našej vlády, ktorá pomáha, či určitej organizácie, ktorá pomáha. A zdieľať informácie o tejto pomoci medzi sebou. Vojna je tu, je reálna, zabíjanie nevinných ukrajinských ľudí prebieha. Ignorovať tento fakt, túto realitu, nie je dobré. Avšak, keďže musíme žiť aj realitou, a teda chodiť do práce, dodržiavať naše povinnosti, byť s našimi rodinami, nemali by sme sa celkom úplne nechať do tejto témy vtiahnuť. Musíme žiť aj pre iné veci, ktoré si náš život, pracovisko, deti, vyžadujú.
Je podľa vás na mieste, ak ľudia zažívajú napríklad panické záchvaty?
- Nie, prežívať paniku v súvislosti s týmito udalosťami na mieste nie je. Panika je znak bezmocnosti, zablokovanosti, vysokej miery ohrozenia z blízkeho, bezprostredného nebezpečenstva. Preto, ak máme - teraz u nás - tendenciu emočne prežívať v súvislosti s udalosťami na Ukrajine paniku - mali by sme jej predchádzať, nepodliehať jej, nezotrvávať v nej.
Starosta Ružinova Martin Chren napísal, že bežne sa v noci zobudí a musí sa presvedčiť na telefóne, že sa nič nestalo. Takýto problém zrejme majú mnohí ľudia. Je takýto krok v poriadku?
- Asi áno, hrozba je veľká, vojna tak blízko nás dlho nebola a zlo, ktoré tam cudzie vojska páchajú, je obrovské. Dôležité však je, aby ľudia nezotrvávali v stave strachu a paniky - ale aby sa, okrem zdieľanej solidarity, ďalej aktívne a s pokojom a dôverou venovali aj svojej práci, alebo svojim blízkym.
Hrozí, že bude viac ľudí trpieť úzkosťami, záchvatmi paniky, či depresiami?
- Áno hrozí. Zlo, ktoré spôsobujú ruské vojská, je nepredstaviteľne veľké a naviac sa ho dopúšťajú na bezbranných ľuďoch, ktorí nikdy nič zlé Rusom nespravili. Absurdná situácia, bezmocnosť, strácanie istôt a dôvery v politikov, ktorí riadia spoločnosť - všetko je to veľmi znepokojúce.
Kedy je už potrebné vyhľadať pomoc psychológa?
- Pomoc psychológa, či psychiatra je treba vyhľadať, keď sa dlhší čas nevieme zbaviť emócie strachu, depresie, či paniky. Fakty sú strašné, emócia strachu je na mieste. No zdravo fungujúca psychika vie popri tom aj vnímať iné faktory a obsahy dňa, vzťahov, povinností, inej náplne života, kde mame byt pokojní, mať a dávať dôveru - a vie prepínať medzi týmito témami a medzi príslušnými negatívnymi a pozitívnymi emóciami. Patológiou je uviaznutie v jednej modalite.
Čo by mohlo pomôcť ľuďom lepšie zvládať túto situáciu?
- Pomôcť by mohlo viac vecí. Napr. ak viem a chcem byť aktívny v reálnej pomoci, mam tak konať, alebo, ak sa chcem postarať len o seba - tak nevenovať sa výhradne pozornosťou a časovo iba tejto téme - ale môžem isť na dlhšiu prechádzku, môžem ísť na návštevu, môžem aktívne robiť niečo zmysluplné, najlepšie vzájomné, a podobne
Ako by rodičia mali to, čo sa deje na Ukrajine, komunikovať so svojimi deťmi? Aký je správny postup?
- Rodičia by mali učiť svoje deti žiť reálny život - pracovať, niesť zodpovednosť, žiť tak, aby každý deň ich života mal zmysel a hodnotu. Tak, ako by mala žiť aj spoločnosť, a tak by mali spolu a vedľa seba žiť aj stáť. Realita je však často iná. Teda rodičia by mali s deťmi diskutovať aj vratkosť, nestabilitu a neistoty, ktoré k životu patria. Vojna na Ukrajine nám ukazuje, ako reálne blízko nás, v našom svete zlo je, pôsobí, prejavuje sa, často aj vládne. S malými deťmi samozrejme tieto témy neotvárajme, väčšie však môžu túto relativitu a vratkosť hodnôt civilizácie vnímať, a o to zodpovednejšie sa aj vo svojom živote k hodnotám mierovej a humánnej spoločnosti stavať. S malými deťmi je treba prístup zamerať na častejšie rozprávanie sa, na poskytovanie a zosilňovanie pocitu opory a bezpečia. Napríklad, že trávime s deťmi viac času. Pocit ohrozenia, ktorí prežívajú dospelí, deti cítia - a to si v ideálnom prípade vyžaduje zosilniť primerané aktivity spolužitia podľa veku dieťaťa.
