BRATISLAVA - Zavlečenie syna slovenského exprezidenta Michala Kováča mladšieho do Rakúska je špecifikom Slovenska a je obrovskou hanbou, že sa na únose podieľali osoby zo štátnych orgánov. Povedal to bývalý vyšetrovateľ a v súčasnosti obhajca Peter Vačok pri príležitosti 25. výročia únosu, ktoré uplynie v pondelok (31. 8.).
"Obdobie po roku 1989, aj keď je to obdobím, ktoré pre mnohých naplnilo veľké očakávania, má aj svoje temné stránky. Jednou z nich je obrovský nárast trestnej činnosti. Boli to zločinecké organizácie, veľa násilnej a majetkovej trestnej činnosti. Špecifikum tohto obdobia je aj trestná činnosť úplne iného charakteru, a to je zavlečenie syna prezidenta SR. Taký prípad som osobne nikdy v živote nezažil a myslím si, že nikto, kto žije v tomto štáte. Je to špecifikum pre SR," pripomenul Vačok, ktorý bol jedným z vyšetrovateľov tohto trestného činu.
"Na druhej strane je aj obrovskou hanbou, že sa na takomto trestnom čine podieľali osoby, ktoré boli začlenené do štátnych orgánov štátu, kde práve bol prezidentom otec priameho poškodeného, voči ktorému bol tento trestný čin nasmerovaný," zdôraznil.
"Možno nikto by nemal mať taký záujem ako ja na objasnení, respektíve usvedčení páchateľov tohto trestného činu, pretože som bol priamo zainteresovaný ako vyšetrovateľ. Vo vyšetrovaní sa nemohlo pokračovať z dôvodu zneužitia amnestií, neochoty na prokuratúre a, samozrejme aj z politiky vyšetriť tento trestný čin. Na druhej strane musím vychádzať aj z toho, že máme nejaký účel trestu, vôbec účel trestného konania, a po viac ako štvrťstoročí postaviť niekoho a vyvodzovať mu trestnoprávnu zodpovednosť a ešte v situácii, keď rozhodujú medzinárodné súdy a inštitúcie, tak neviem si predstaviť skôr ako po 30 rokoch zmysluplné rozhodnutie na slovenských súdoch," uviedol na margo toho, či je možné po dlhých rokoch páchateľov právoplatne odsúdiť. Domnieva sa, že účel to nemôže plniť žiadny.
Syn slovenského prezidenta bol násilne zavlečený do rakúskeho Hainburgu 31. augusta 1995. Z organizovania činu bola od počiatku podozrievaná Slovenská informačná služba (SIS) exriaditeľa Ivana L. Amnestie expremiéra Vladimíra Mečiara vyhlásené v roku 1998 pre páchateľov boli zrušené poslancami Národnej rady SR až 5. apríla 2017.
Prípadom sa začal zaoberať Okresný súd Bratislava III. Ten v júni 2019 konanie vo veci Ivana L. a spol. prerušil s tým, že predloží Súdnemu dvoru EÚ na rozhodnutie prejudiciálne otázky. Stanovisko Súdneho dvora EÚ považuje za nevyhnutné na ďalší procesný postup vo veci.
Ivor má obavy, ako sa súdny dvor postaví k amnestii
Bývalý šéf slovenských vyšetrovateľov a v súčasnosti vysokoškolský pedagóg Jaroslav Ivor má obavy, ako sa Európsky súdny dvor postaví k vyhlásenej amnestii expremiéra Vladimíra Mečiara v prípade únosu syna slovenského exprezidenta Michala Kováča mladšieho do cudziny.
"Pokiaľ ide o posledný akt zrušenia amnestií z roku 2017, tu mám trochu obavy, ako sa k tomu postaví Európsky súd pre ľudské práva, respektíve Európsky súdny dvor, a to, či nebude skôr presadzovať to všeobecne vo svete a v Európe prezentované stanovisko o nezrušiteľnosti amnestií," uviedol na margo 25. výročia únosu Kováča mladšieho do cudziny a na skutočnosť, že Okresný súd Bratislava III prerušil konanie voči exriaditeľovi SIS Ivanovi L. a spol. Zároveň sa tento nižší súd obrátil na Európsky súdny dvor na rozhodnutie prejudiciálnej otázky. Stanovisko Súdneho dvora EÚ považuje tento súd za nevyhnutné na ďalší procesný postup vo veci.
Prípad únosu Kováča juniora sa Ivora osobne určitým spôsobom dotkol. "Ja som odišiel na začiatku roka 1995 z funkcie šéfa vyšetrovania, pretože nastúpila vláda a boli spravené viaceré personálne zmeny na úseku vyšetrovania. Samotný prípad som sledoval len z dennej tlače a podobne. Vnímam to stále ako jednu výnimočnú situáciu – skutok v našich novodobých spoločenských, politických ale aj kriminalistických dejinách SR. Išlo o spáchanie trestného činu, do ktorého boli zainteresované orgány štátu. Čiže orgány štátnej moci, samozrejme, svojimi ľuďmi – fyzickými osobami, ktoré zneužili svoje postavenie a spáchali takýto závažný trestný čin," povedal Ivor.
"Vnímam to ďalej ako pokusy o zahmlievanie celého tohto skutku. Boli tam pokusy od našich vrcholných predstaviteľov vládnej moci, že skutok sa nestal, že skutok vôbec nebol realizovaný, a dokonca o účasti štátneho orgánu sa vôbec nechcelo diskutovať. Došlo tak k viacerým výmenám vyšetrovateľov. Prípad však zostal, ako zostal a bol zahraný, takpovediac, do "autu" a boli udelené amnestie na toto konanie, čo je tiež trošku výnimočné, a tie zabránili efektívnemu skončeniu sa vyšetrovania," zdôraznil Ivor.
Osobne sa vrátil k prípadu oveľa neskôr vo funkcii vyšetrovateľa, ale bol aj členom tzv. občianskej komisie na vyšetrovanie zavlečenia. "K samotnému vyšetrovaniu došlo až po zmene vlády v roku 1998. Došlo aj k vzneseniu obvinení, ale opäť sa akceptovalo rozhodnutie o amnestiách. Osobne som sa prikláňal k tomu, aby sa táto vec doriešila aspoň v občianskoprávnej rovine, kde by sa aspoň ustálili tie osoby, ktoré za týmto prípadom stáli, ktoré by mali niesť keď už nie trestnoprávnu, tak aspoň občianskoprávnu zodpovednosť," dodal.
Na únose sa nevedomky podieľali aj rakúske orgány
Málo známou kapitolou zavlečenia prezidentovho syna Michala Kováča mladšieho z augusta 1995 do Rakúska je popri všeobecne známom angažmáne Slovenskej informačnej služby (SIS) aj účasť rakúskych štátnych orgánov. S odvolaním sa na vyšetrovací spis to pri príležitosti 25. výročia únosu uviedol bezpečnostný analytik Milan Žitný.
"Niekedy pred termínom zavlečenia kontaktoval námestník SIS Jaroslav Svěchota kolegov z útvaru boja proti terorizmu na rakúskom ministerstve vnútra. Požiadal o súčinnosť na dni 30. a 31. augusta 1995 na hraničných priechodoch so SR Petržalka - Berg, Jarovce - Kittsee a Moravský Ján - Hohenau. Svěchota vysvetlil rakúskym kolegom, že slovenská strana bude nacvičovať akciu boja proti terorizmu a potrebovala by voľný prejazd pre vozidlá, ktoré sa na akcii budú podieľať," povedal Žitný.
Podľa jeho slov rakúski kolegovia súhlasili a požiadali o zoznam vozidiel, ktoré majú mať v dané dni nerušený prejazd cez hraničné priechody. Z internej správy rakúskych vyšetrovateľov o zavlečení, ktorú má Žitný k dispozícii, sa uvádza, že na inkriminované dni zaviedli rakúske orgány na hraničných priechodoch režim, ktorý by sa dal nazvať kontrolné dni.
"Orgány mali k dispozícii zoznamy vozidiel, ktoré mali púšťať bez komplikácií na územie Rakúska. Po tom, ako 31. augusta večer šéf rakúskej jednotky boja proti terorizmu Erich Z. dostal správu, že pred budovou žandarmérie v Hainburgu bol nájdený vo vozidle značky mercedes syn slovenského prezidenta v bezvedomí, porovnal ŠPZ vozidla so zoznamom vozidiel, ktorý dostal od Svěchotu. Zistil, že mercedes sa nachádza na zozname a pochopil, že sa nechal podviesť," objasnil.
Erich Z. podľa Žitného zorganizoval stretnutie so Svěchotom, ktoré sa uskutočnilo 1. septembra. Na ňom rozhorčene vytkol Svěchotovi, že Slováci zatiahli Rakúsko do aktu štátneho terorizmu. "Svěchota reagoval pokojne, že rakúsku stranu informovali o všetkom, čo idú uskutočniť a ona s tým súhlasila. Bola to skrytá vyhrážka, že ak rakúska strana zverejní aktérov zavlečenia a ukáže prstom na SIS, nebude možné zamlčať podiel rakúskych orgánov. Rakúska strana preto mlčala, nestála o škandál, že sa dala napáliť bývalými príslušníkmi ŠtB," vysvetlil.
Erich Z. a jeho kolegovia však vypovedali pred rakúskymi vyšetrovacími orgánmi o tom, ako k zavlečeniu došlo a ako sa na tom nevedomky podieľali. "Tieto výpovede sú medzi riadkami obsiahnuté aj v odôvodnení rozsudku Vyššieho krajinského súdu vo Viedni, kde sa uvádza, '...keďže sa na zavlečení podieľali slovenské štátne orgány'. Tento kategorický výrok bol odkazom slovenskej strane, že 'máme to zadokumentované, aj keď v tejto chvíli nemôžeme ísť s tým na verejnosť'," dodal Žitný.
Ako únos prebiehal
Od únosu Michala Kováča ml., syna prezidenta Slovenskej republiky (SR) Michala Kováča, uplynie v pondelok 31. augusta 25 rokov. Zo skutku zavlečenia prezidentovho syna do zahraničia je podozrievané vtedajšie vedenie Slovenskej informačnej služby (SIS) a s prípadom súvisí aj smrť Róberta Remiáša. Únos sa odohral v atmosfére sporov medzi premiérom Vladimírom Mečiarom a prezidentom Michalom Kováčom, pričom kauza poznamenala slovenskú politickú scénu na ďalšie desaťročia.
Vyšetreniu únosu bránili dlhé roky amnestie, ktoré na skutok vydal v roku 1998 premiér Mečiar ako zastupujúci prezident. Mečiarove amnestie sa poslancom Národnej rady (NR) SR podarilo prelomiť 5. apríla 2017. Dve autá 31. augusta 1995 zablokovali auto Michala Kováča ml. neďaleko Svätého Jura. Z áut vystúpila skupina mužov, ktorá vyzvala prezidentovho syna, aby si presadol do ich auta. Ten to odmietol, tak mu nasadili putá a po ďalších násilných činoch voči jeho osobe ho previezli do Rakúska. Nechali ho pred policajnou stanicou v Hainburgu v zamknutom kufri Mercedesu.
Hainburskú políciu následne anonymný telefonát upozornil, že pred ich budovou je zaparkované auto so slovenskou poznávacou značkou, v ktorom je hľadaný Michal Kováč ml. Na základe medzinárodného zatykača, ktorý na Kováča ml. vydal v novembri 1994 Interpol v súvislosti s kauzou Technopol, ho rakúska polícia po pobyte v nemocnici zatkla a previezla do Viedne. Žiadosť prezidenta Michala Kováča, aby vláda požiadala o vydanie jeho syna z Rakúska, ostala bez pozitívnej odozvy. Mečiar ako premiér sa vyjadril, že Slovensko nevie predložiť relevantné dôkazy o únose a teda niet právneho dôvodu na požiadanie o vydanie Michala Kováča ml.
Vyšetrovateľ prípadu Jaroslav Šimunič požiadal v súvislosti s únosom vtedajšieho šéfa SIS Ivana Lexu, aby niektorých príslušníkov SIS zbavil mlčanlivosti. Ten to odmietol a vzápätí Šimuniča ministerstvo vnútra odvolalo z vyšetrovania prípadu. Pred novým vyšetrovateľom Petrom Vačokom v septembri 1995 vypovedal Oskar Fegyveres, že sa ako príslušník SIS podieľal na únose Kováča ml. Aj napriek dôkazom, ktoré SIS spájali s únosom, bol aj Vačok z vyšetrovania prípadu odvolaný.
Fegyveres sa z obavy o život ukrýval v zahraničí. Spojku v komunikácii so Slovenskom mu robil Róbert Remiáš. Ten 29. apríla 1996 zahynul potom, ako pod jeho autom vybuchol nástražný systém. V decembri 1995 obvinil prokurátor mestskej prokuratúry v Bratislave Michala Kováča ml. z napomáhania trestnému činu podvodu v súvislosti s prípadom Technopol. Na Slovensko sa prezidentov syn vrátil vo februári 1996. Vyšetrovanie jeho únosu, ktorý Mečiar označil za "samoúnos", sa pre nedostatok dôkazov pozastavilo.
Pri ceste Kováča ml. do Nemecka, kde chcel vypovedať v kauze Technopol, mu na hraničnom priechode do Rakúska odobrali cestovný pas. Prezident Michal Kováč napokon udelil v decembri 1997 svojmu synovi milosť. V roku 1998 sa skončilo riadne funkčné obdobie prezidenta Michala Kováča. Národnej rade SR sa nepodarilo zvoliť novú hlavu štátu a prezidentské právomoci po 3. marci 1998 prešli na predsedu vlády Mečiara.
Ten využijúc svoje ústavné právo rozhodol o zastavení, resp. nezačatí trestného stíhania trestných činov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti so zavlečením Michala Kováča ml. Dňa 7. júla 1998 vyhlásil Mečiar ešte jednu amnestiu na rovnaké skutky. O zmenu týchto rozhodnutí sa usilovali poslanci Národnej rady SR, aj premiér Mikuláš Dzurinda, návrhy na zrušenie amnestií však pri hlasovaní v parlamente nenašli dostatočnú podporu. Aj ústavný súd 4. februára 1999 rozhodol, že žiadnu amnestiu nemožno ani zrušiť, ani zmeniť.
Kauza Technopol sa pre Kováča ml. skončila 2. februára 2000 potom, ako Krajinský súd v Mníchove pod vedením predsedajúceho sudcu Hansa Schmida s konečnou platnosťou zastavil šesť rokov trvajúce konanie voči jeho osobe. Prelomiť Mečiarove amnestie sa poslancom NR SR podarilo až 5. apríla 2017, keď ich svojím uznesením zrušili aj spolu s milosťou bývalého prezidenta Michala Kováča, ktorú udelil svojmu synovi.
Za prijatie uznesenia hlasovalo 129 zo 144 prítomných poslancov. Poslanci sa tiež uzniesli, že skutky, ktoré boli amnestované, nebudú premlčané. Súlad schváleného uznesenia s ústavou potvrdil Ústavný súd SR 31. mája 2017. Udalosťami zavlečenia Michala Kováča ml. do Rakúska sa inšpirovali aj tvorcovia slovenského filmu Únos (2017), ktorý režírovala Mariana Čengel Solčanská.
