BRATISLAVA - Mnohí pamätníci, či tí skôr narodení dodnes spomínajú na minulý režim, ktorý fungoval na území bývalého Československa a potrval až do novembra 1989, kedy prišla nežná revolúcia a s ňou začiatok demokracie a slobodných volieb. Táto téma sa často stáva jablkom sváru a mnohých ľudí polarizuje. Spravidla sa tak deje pri medzigeneračných výmenách názorov. My sa teraz pozrieme na 22 najväčších mýtov, ktoré sa už desaťročia vedú o bývalom zriadení.
Web Búranie mýtov o socializme prichádza s vyše dvadsiatimi mýtmi o živote počas minulého režimu.
Medzi tými prvými je určite to, že socializmus je dobrá myšlienka, ktorá bola iba chybne zrealizovaná. Web odkazuje na to, že bývalý systém podporoval nadradenosť jedných a podriadenosť ostatných, pričom elita komunistickej strany mala koncentrovanú moc rozhodovať o dianí v ekonomike a celej spoločnosti, ako aj o životoch a osudoch ľudí. "Aj v Československu sa potvrdilo, že socialistickú spoločnosť môže udržiavať a zabezpečovať iba centralizovaný, autoritatívny a represívny režim na čele s monopolne rozhodujúcou elitou, ktorá inštitucionálne donucuje ľudí," píše sa na webstránke.
Socializmus bol ekonomicky úspešný a voči Západu konkurencieschopný systém. S týmto mýtom web prikladá prieskum agentúry Focus, podľa ktorého si 59 % respondentov myslí, že socializmus bol ekonomicky životaschopný a hospodársky sa mu darilo. Tento prieskum bol realizovaný v apríli 2018.
Reálna ekonomická priepasť medzi socialistickým Československom (resp. aj ostatnými socialistickými štátmi) a západnými krajinami s trhovou ekonomikou bola ešte väčšia. Podstatné je, že prehlbujúce sa zaostávanie za Rakúskom a inými krajinami Západu sa prejavovalo v nižšej a stále viac zaostávajúcej životnej úrovni ľudí, napríklad ich reálnych príjmov a kúpnej sily, vybavenosti domácností rôznymi statkami dlhodobej spotreby a očakávanej strednej dĺžky života ľudí.
Podobne a ešte viac ekonomicky a inak zlyhali aj socialistické experimenty v ostatných krajinách v Európe a inde vo svete. Web uvádza príklad Nemecka, kde kým v čase rozdelenia na západonemeckú SRN a východonemeckú NDR dosahovali oba štáty približne rovnakú ekonomickú úroveň, v roku 1991 bolo HDP na obyvateľa v NDR už iba na tretinovej úrovni oproti SRN.
Pri mýte, že socialistické hospodárstvo v Československu bolo vyspelé, ktoré napĺňalo reálne potreby ľudí a fungovalo efektívnejšie ako „chaotický“ trhový systém, web rovnako argumentuje rovnakým prieskumom Focusu. To, že "Zo štátom vlastnených podnikov profitovali všetci občania a štátne podniky dokázali účinne uspokojiť dopyt ľudí" si myslí 62 % ľudí.
Typickým dôsledkom centrálneho riadenia ekonomiky bola nedostatkovosť mnohých tovarov a zároveň nepredajné zásoby niektorých tovarov. Ďalším bola všadeprítomná nekvalita, nielen produkcie (s jej orientáciou na kvantitu), ale aj tovarov a služieb. V nefungujúcej oficiálnej ekonomike značná časť ľudí realizovala svoje ekonomické aktivity v tieňovej ekonomike. Administratívne stanovené a umelo udržiavané ceny zároveň neplnili koordinačnú funkciu a nesignalizovali ekonomické informácie, napríklad o relatívnej vzácnosti.
Podobne odpovedá aj na tretí mýtus. Socialistické Československo úspešne vyvážalo svoje výrobky do celého sveta, jeho výrobky boli v zahraničí veľmi vyhľadávané. Z prieskumu vyplýva, že 66 % respondentov si myslí, že československé výrobky mali v zahraničí do roku 1989 skvelé meno a vyvážali sa do celého sveta.
Väčšinu nášho exportu do socialistických krajín v roku 1983 tvorili stroje a zariadenia, pri vývozoch na Západ však tvorili iba tretinu. V porovnaní s produkciou z kapitalistických krajín sa československé stroje a zariadenia predávali za relatívne nižšie ceny. Značnú časť vývozu tvorili tovary s nízkou pridanou hodnotou – poľnohospodárske produkty a potraviny, minerálne suroviny či kovy.
Zo spolupráce s „bratskými“ socialistickými krajinami sme výrazne profitovali. Československo bolo s ostatnými socialistickými krajinami ekonomicky sebestačné. Tu web pripomína, že rovnakú formulku komunisti opakovali vyše 40 rokov. "V rozpore ekonomickými zákonitosťami a podstatou zdrojov bohatstva a fungovania obojstranne prospešného obchodu režim deklaroval ekonomicky nezmyselnú tézu o tom, že socialistický tábor bude vďaka tomu ekonomicky sebestačný, teda že si vystačí bez obchodu so západnými kapitalistickými krajinami. V praxi sa tak krajiny východného bloku aj usilovali dosiahnuť maximálnu hospodársku a finančnú sebestačnosť," píše web.
Predstava o ekonomickej sebestačnosti socialistického bloku v zahraničnom obchode sa v teda ukázala ako ilúzia. Bez dovozov z vyspelých kapitalistických štátov sa socialistické krajiny nezaobišli. Napríklad v roku 1983 predstavoval zahraničný obchod socialistického Československa s vyspelými kapitalistickými štátmi 17 percentný podiel z celkového objemu československého zahraničného obchodu.
Socializmus garantoval prácu pre všetkých. Každý mal istotu zamestnania, nezamestnanosť neexistovala. Nezamestnanosť za socializmu podľa spomínaného webu síce formálne neexistovala, mať zamestnanie však nebolo právom, ale povinnosťou pod hrozbou väzenia. Byť zamestnaný bolo pre každého zákonnou povinnosťou a kto sa zamestnaniu vyhýbal, bol považovaný za príživníka, pričom takto vymedzené príživníctvo bolo sankcionované aj väzením.
Pracujúci sa nemohli celkom slobodne rozhodovať, v akom povolaní, v akom podniku a na akej pozícii budú pracovať. A vôbec nie tí, čo prejavili nesúhlas s politikou strany alebo ideológiou režimu. Socialistické Československo sa tak podobne ako ostatné krajiny východného bloku stalo pomyselným táborom nútených prác, resp. klietkou povinne zamestnaných ľudí.
Socializmus garantoval pracujúcim aj dôchodcom vysokú a oproti súčasnosti vyššiu životnú úroveň. Životnú úroveň komunisti krátko po uchopení moci v februári 1948 rýchlo podkopali a počas celého obdobia podkopávali. "„Znárodňovaním“ a „kolektivizáciou“ obrali ľudí o ich majetky a menovou „reformou“ v roku 1953 aj o ich úspory. Okrem týchto krádeží v réžii štátu však životná úroveň ľudí čoraz viac zaostávala za životnou úrovňou na Západe a bola nižšia ako dnes u nás v dôsledku ekonomického zlyhávania socializmu v celom jeho období," píše sa na webe.
Socializmus bol sociálne spravodlivejší, keďže v ňom neboli také príjmové a majetkové rozdiely a neboli chudobní. Až 69 % respondentov si podľa prieskumu Focusu myslí, že socializmus bol sociálne spravodlivejší, pretože každý bol odmeňovaný podľa výsledkov svojej práce a neboli také veľké rozdiely v príjmoch.
Režim podľa webu vytváral postihované skupiny a zároveň elitu zo svojich radov a privilegované skupiny na druhej strane. Príjmovo a inak obmedzoval nielen tých, ktorí chceli podnikať, ale aj tých, čo vyjadrili názor, nekorešpondujúci s líniou komunistickej strany. Obmedzenia mali aj formu dlhodobého znevýhodnenia v príjmovej a majetkovej oblasti. Perzekúcie sa neraz týkali aj rodinných príslušníkov.
Aj podľa oficiálnych štatistík existovali významné príjmové rozdiely. Napríklad v roku 1959 najvyššie zarábajúce skupiny pracovníkov dostávali 3,5-krát vyššiu mzdu ako väčšina pracovníkov v najnižších príjmových skupinách.
Socialistické zdravotníctvo bolo lepšie a ľudia sa dožívali vyššieho veku ako dnes. Tento mýtus web definitívne vyvracia tvrdením o zvýšenom priemernom veku po novembri 1989.
Príkladom je podľa nich vek dožitia ako ukazovateľ životnej úrovne ľudí, ktorý je výsledkom zdravotnej starostlivosti a ďalších faktorov, vrátane životného prostredia. Stredná dĺžka života sa na Slovensku po páde socializmu výrazne zvýšila: u mužov o 7 rokov a u žien o 5 rokov. Nízku a za západom zaostávajúcu kvalitu života ľudí v socializme dokumentovalo aj roztváranie „nožníc“ očakávanej dĺžky v náš neprospech. Kým stredná dĺžka života ľudí na Slovensku bola ešte v roku 1960 vyššia ako v Rakúsku (u žien o necelý rok a u mužov o 2,5 roka), tak v roku 1989 už bola u nás výrazne nižšia (u žien o 3,3 roka a mužov až o 5,5 roka).
Súčasťou hospodársky úspešného socialistického Československa bola rozvinutá dopravná a technická infraštruktúra. Dedičstvo socializmu v podobe pomalých a zadlžených železníc, takmer neexistujúcich diaľnic, neexistujúcich koridorov, neexistujúceho metra v Bratislave, nemoderných letísk a závislosti na ruskom plyne si podľa webu nesieme dodnes.
V oblasti osobnej dopravy boli dve najväčšie mestá (Praha a Bratislava) spojené až v roku 1980. Dĺžka diaľnic bola v Československu v roku 1989 až 6-násobne kratšia ako v Rakúsku v prepočte na 100 tisíc obyvateľov, pričom na Slovensku boli aj v tomto roku ešte iba niekoľkokilometrové úseky diaľnic.
Socialistický režim chránil životné prostredie lepšie, ovzdušie aj vody boli čistejšie. Až 54 % respondentov si v prieskume myslí, že socialistický režim sa viac staral o životné prostredie, továrne vypúšťali menej škodlivín, ovzdušie aj vody boli čistejšie.
Znečistené ovzdušie však podľa webu bolo krutou realitou. Mohol za to aj rozmach priemyslu ako takého. Údaje o miere jeho znečistenia počas socializmu sú dostupné len obmedzene, keďže ich režim tajil. Ako však ukazuje zber v dát od začiatku deväťdesiatych rokov, koncentrácia nebezpečných prachových častíc bola u nás (a tiež napríklad v Maďarsku a Poľsku) v roku 1990 oproti Rakúsku približne dvojnásobná.
Spotrebitelia mali v socializme na výber z ponuky kvalitných a oproti súčasnosti kvalitnejších a zdravších potravín, pričom v ich produkcii bolo Československo sebestačné. Extenzívne prístupy v poľnohospodárstve mali dopady aj na kvalitu a bezpečnosť potravín. Rast produkcie umožňovala intenzívna chemizácia.
Problémom bola napríklad nebezpečne vysoká koncentrácia dusičnanov v zelenine či prítomnosť ťažkých kovov v mlieku a mliečnych výrobkoch. Dodávka šunky, ktorú sa Československo pokúsilo v roku 1984 vyviesť do USA, sa k nám vrátila s odôvodnením amerických kontrolórov, že je zamorená zmesou nebezpečných chemikálií.
Socialistický režim v Československu nebol totalitný. Socialistické Československo bolo de facto spoločenskou klietkou povinne zamestnaných ľudí, ktorí mali istoty základného životného zabezpečenia, ale nemali slobodu, vrátane slobody pohybu a slobody názoru.
Ľudia, ktorí chceli odísť na západ, boli na štátnej hranici stráženej ostnatým drôtom a pohraničnou strážou chytaní, mučení, väznení a zabíjaní. Rovnako to platilo pre všetky druhy perzekúcií za vyslovené názory a vykonštruované dôvody, čo platilo aj pre rodiny postihnutých. Socialistický režim obral ľudí o slobodu, dôstojnosť a niektorých aj o život.
Socialistické Československo bolo právnym štátom, ktorý ľuďom garantoval spravodlivosť.
Československo bolo podľa stránky o mýtoch v rokoch 1948 až 1989 nespravodlivým režimom. Kritériom trestnoprávneho postihu jednotlivca v socializme nebola iba konformita jeho správania voči zákonom, ktoré v mnohých prípadoch protirečili prirodzených právam občanov alebo umožňovali široký výklad represívnych orgánov. Človek sa mohol dostať do problémov už napríklad kvôli svojej príslušnosti k „buržoáznej triede“, či preto, že znepáčil vtedajšej moci. Uvádzajú aj známy politický proces s právničkou Miladou Horákovou, ktorá bola popravená za svoje názory.
Za socializmu sa žilo bezpečnejšie a bola nižšia kriminalita, pričom sa menej kradlo. Web píše, že socialistický totalitný režim v Československu bol s jeho systematickým vyvolávaním strachu, donucovacími nástrojmi a inštitúciami pre jeho občanov permanentnou bezpečnostnou hrozbou.
Režim popri systematicky páchaných zločinoch pristupoval ku kriminalite selektívne, mnohých nevinných kriminalizoval a štatistiky o nej skresľoval alebo utajoval. Aj dnes dostupné údaje ukazujú na porovnateľnú kriminalitu za socializmu a dnes. Podľa nich bolo napríklad v roku 1984 oproti roku 2014 viac vrážd, nepatrne menej lúpeží a podstatne menej krádeží. Realita však bola za socializmu horšia, osobitne napríklad v prípade krádeží. Režim totiž toleroval rozšírenú a štatisticky nepodchytenú kriminalitu v duchu dobového hesla „kto nekradne, okráda rodinu“.
Socializmus garantoval rovnosť. Pojem rovnosti bol v socializme ústavne zakotvený. V Ústave z 9. mája 1948 bola vedúca úloha komunistickej strany zakotvená v štruktúre politického života, založeného na Národnom fronte, znemožňujúcom politickú pluralitu. V Ústavách z roku 1960 a 1968 bol princíp vedúcej úlohy komunistickej strany obsiahnutý priamo v základných článkoch oboch ústav.
Vedúcu úlohu komunistickej strany v spoločnosti zabezpečoval v konkrétnej, praktickej forme nomenklatúrny systém kádrovej politiky, od ktorého závisela pracovná a sociálna existencia každého občana. Kádrové materiály sprevádzali každého občana od školského veku cez pracovný život až do dôchodku a zasahovali nielen do jeho života, ale aj do života jeho rodinných príslušníkov. Ich intenciu vyjadrovali kádrové posudky, spisy s údajmi, názormi a postojmi občanov.
Socializmus viedol ľudí k morálnejšiemu správaniu. Socializmus, založený na inštitucionálnom donucovaní ľudí, bol vo svojej podstate nemorálny. Systematicky podnecoval ľudí k nemorálnemu účelovému správaniu. Kľúčovým dôsledkom režimu na ľudí bola ich podriadenosť politickej moci. Slobodu nahradila vynútená poslušnosť a strach ľudí, ktoré v nich komunistická moc systematicky vyvolávala.
Počas socializmu si ľudia viac pomáhali, solidarizovali medzi sebou a boli si bližší. Solidárnosť existovala v socializme v podobe individuálnej solidarity, solidarity v rámci rodiny, malých skupín priateľov a známych, rozličných záujmových skupín (záhradkári, včelári, poľovníci), solidarita v rámci obce a regiónu (solidarita regionálnej príslušnosti). Osobitným druhom bola svojpomoc v rámci „výmennej služby“, napríklad pomoci pri stavbách domov a podobne. Ale v alternatívnej kultúre, undergrounde, disente existovala v rozličných typoch udalostí, písania a šírenia publikácií mimo oficiálnej kultúry, v rámci izbových výstav a výstav v prírode.
Inštitucionálne však dominovali povinné formy solidarity, povinné členstvo v „dobrovoľných“ organizáciách, povinné prejavy štátom určenej solidarity (napríklad príspevky na Fond solidarity, povinné akcie Z) či povinné prejavy lojality na verejnosti. Tie krivili morálny kód spoločnosti, lebo v skutočnosti neboli dobrovoľné ale povinné a sankcionované.
Médiá za socializmu boli slobodné a zobrazovali svet podľa skutočnosti. Socialistický režim fungoval aj vďaka dlhotrvajúcej, systematickej a dôslednej propagande, ktorej nebol ušetrený nijaký jednotlivec. Pri tvorbe tohto iluzórneho sveta, ktorého fragmenty zostali v mysliach ľudí dodnes, sa stali krivými zrkadlami médiá. Sloboda prejavu bola podobne ako iné práva v socializme iba formálnym zdrapom papiera.
V zmysle spoločenského záujmu existovala v komunistickom svete jediná kategória pravdy – pravda totalitnej moci a vládcov. Vzťah k slobode prejavu vyplýval zo samotnej podstaty ideológie marxizmu-leninizmu. Tá slobodu tlače nepovoľovala.
Socialistický režim v Československu zaručoval náboženskú slobodu. Režim garantoval náboženskú slobodu už v Ústave 9. mája z roku 1948, pričom v Ústave ČSSR z roku 1960 v druhej hlave v článku 32 stálo: „Sloboda vyznania je zaručená. Každý môže vyznávať akúkoľvek náboženskú vieru, alebo byť bez vyznania, aj prevádzať náboženské úkony, pokiaľ to nie je v rozpore so zákonom“. Ešte predtým, v prvej hlave ústavy, v článku 16 ale stálo: „Všetka kultúrna politika v Československu, rozvoj vzdelania, výchova a vyučovanie sú vedené v duchu vedeckého svetonázoru, marxizmu-leninizmu a v úzkom spojení so životom a prácou ľudu“.
Aj v období vládnutia komunistickej strany pred rokom 1989 sme mali demokraciu a slobodné voľby. Jedna kandidačná listina, jedna strana, jeden hlasovací lístok, jeden kandidát na daný post, ľud voliaci ako jeden muž. Jedna kandidačná listina Národného frontu s dominanciou kandidátov Komunistickej strany Československa, ktorá bola podľa článku 4 vtedajšej ústavy vedúcou silou v spoločnosti i v štáte. Hlasovací lístok zväčša voliči vkladali do urny bez úpravy, málokto si trúfol ísť vo volebnej miestnosti za plentu.
Národné výbory za socializmu fungovali ako orgány súčasných samospráv obcí, miest a krajov. Charta definuje v článku 3 miestnu samosprávu ako právo a spôsobilosť miestnych orgánov v medziach zákona spravovať a riadiť podstatnú časť verejných záležitostí v rámci ich kompetencií a v záujme miestneho obyvateľstva, pričom toto právo vykonávajú rady alebo zastupiteľstvá, ktorých členovia sú slobodne volení na základe priameho, rovného a všeobecného volebného práva tajným hlasovaním, a ktoré môžu mať k dispozícii im podriadené výkonné orgány.
Národné výbory počas éry ČSSR nespĺňali základnú definíciu miestnej samosprávy podľa tejto charty. Nevykonávali originálne samosprávne kompetencie v záujme miestneho obyvateľstva, ale zastupovali štátnu moc a konali v mene a v záujme komunistickej strany, ktorá mala ústavou zakotvené postavenie vedúcej sily spoločnosti. Zástupcovia občanov v národných výboroch neboli volení v slobodných voľbách.
