Hranice a colnice s našimi susedmi budú už onedlho minulosťou
BRATISLAVA - Slovensko o necelý týždeň vstúpi do schengenského priestoru bez hraničných kontrol na pozemných komunikáciách i v lodných prístavoch. Významný medzník v krátkej histórii Slovenskej republiky spečatila Rada ministrov Európskej únie pre vnútro a spravodlivosť, ktorá 6. decembra schválila vstup Slovenska a ďalších ôsmich krajín do schengenského priestoru.
Slovensko vstúpi do najväčšej bezhraničnej zóny na zemeguli minútu po polnoci z 20. na 21. decembra. Posledné hodiny pred vstupom bude 20. decembra na slovensko-rakúskom hraničnom priechode Berg schengenská party. Ešte predtým - o 11:00 na rovnakom mieste premiéri Slovenska a Rakúska Robert Fico a Alfred Gusenbauer rozrežú závoru symbolizujúcu kontrolovanú hranicu. Ako minulý týždeň v Bruseli uviedol minister vnútra Robert Kaliňák, na prelome 20. a 21. decembra padnú posledné zvyšky železnej opony.
Pre krajiny, ktoré už sú, alebo sa na budúci týždeň stanú členmi bezhraničnej zóny, vyplýva zo Schengenskej dohody rad povinností. Musia sprísniť kontroly na vonkajších hraniciach podľa jednotných pravidiel. Dohoda krajinám ukladá spoluprácu súdov a policajných orgánov, zabezpečenie medzinárodného sledovania činnosti kriminálnych skupín a jednotlivcov, zavedenie jednotnej podoby víz a spoločnú azylovú politiku. Krajiny musia byť súčasťou Schengenského informačného systému a vytvoriť jednotné kritériá pre záruky poskytované svojim štátnym príslušníkom v zahraničí prostredníctvom integrovanej konzulárnej služby.
Pôvod Schengenskej dohody môžeme hľadať v Sarrebruckskej dohode medzi Francúzskom a Nemeckom podpísanej 13. júla 1984 ako dôsledok štrajkovej pohotovosti európskych dopravcov proti nekonečným radom na hraniciach oboch krajín. Táto dohoda predpokladala postupné rušenie kontroly na francúzsko-nemeckých hraniciach a uplatnenie okrem voľného pohybu tovaru aj voľného pohybu osôb.
Francúzsko a Nemecko sa rýchlo skontaktovali s krajinami Beneluxu, ktorý tvorí Belgicko, Holandsko a Luxembursko. Tieto krajiny zaviedli v roku 1960 takmer úplnú voľnosť pohybu medzi sebou a skontaktovali sa s Nemeckom, aby zjednodušili pohyb osôb a tovaru. Týchto päť krajín sa rýchlo rozhodlo urobiť spoločné opatrenia, aby na svojich územiach zaviedli voľný pohyb osôb a tovaru. Ich spoločné úsilie viedlo v roku 1985 k podpísaniu Schengenskej dohody.
Schengenská dohoda, podpísaná 14. júna 1985, sa stala základným aktom postupného zrušenia kontrol na spoločných hraniciach s cieľom voľného prekračovania vnútornej hranice občanov zmluvných štátov a rozvoja voľného pohybu služieb a tovaru. Schengenská dohoda bola len rámcovým dokumentom, deklarujúcim súhlas signatárov so spomínanými opatreniami. Preto bol prijatý Vykonávací dohovor k Schengenskej dohode, t.j. Schengenský dohovor, ktorý obsahuje podrobný postup a pravidlá krokov.
Schengenský dohovor, podpísaný 19. júna 1990, je implementačný akt dohody z roku 1985, ktorý ustanovuje zrušenie kontrol na vnútorných hraniciach signatárskych štátov, vytvára spoločné pravidlá kontrol na vonkajších hraniciach a zavádza sprievodné opatrenia umožňujúce zrušenie kontrol na vnútorných hraniciach. Schengenský dohovor nadobudol účinnosť v roku 1995 a do rámca Európskej únie bol začlenený po nadobudnutí účinnosti Amsterdamskej zmluvy v máji roku 1999. Odvtedy sa uplatňujú a ďalej rozvíjajú predpisy schengenského acquis v rámci právneho a inštitucionálneho rámca Európskej únie.
Celkovo 30 štátov - teda všetky štáty Európskej únie a tiež Island, Nórsko a Švajčiarsko, ktoré nie sú členskými štátmi EÚ - podpísalo Schengenskú dohodu a 15 z nich ju už aj implementovalo do svojho právneho poriadku. Napriek tomu, že Írsko a Veľká Británia podpísali dohodu ešte v roku 2000, majú špeciálne postavenie nakoľko sa zúčastňujú len na jej určitej časti a de facto v schengene nie sú. Štáty, ktoré dohodu už implementovali, sú: Belgicko, Francúzsko, Nemecko, Luxembursko, Holandsko, Portugalsko, Španielsko, Taliansko, Rakúsko, Grécko, Dánsko, Fínsko, Island, Nórsko a Švédsko. Štáty, ktoré dohodu podpísali 1. mája 2004 a predpokladá sa, že ju implementujú do 29. marca 2008, sú: Česká republika, Estónsko, Maďarsko, Lotyšsko, Litva, Poľsko, Slovensko, Slovinsko a Malta. V budúcnosti dohodu implementuje Bulharsko, Cyprus, Rumunsko, Švajčiarsko, Írsko a Veľká Británia.
Schengenská dohoda bola 14. júna 1985 podpísaná v luxemburskom mestečku Schengen, o ktorom predtým vedel iba málokto. Zapadnutá vinárska lokalita na luxembursko-francúzsko-nemeckom pomedzí sa stala známou práve vďaka podpisu dohody. V roku 2005 žilo v Schengene 425 ľudí.
Pre krajiny, ktoré už sú, alebo sa na budúci týždeň stanú členmi bezhraničnej zóny, vyplýva zo Schengenskej dohody rad povinností. Musia sprísniť kontroly na vonkajších hraniciach podľa jednotných pravidiel. Dohoda krajinám ukladá spoluprácu súdov a policajných orgánov, zabezpečenie medzinárodného sledovania činnosti kriminálnych skupín a jednotlivcov, zavedenie jednotnej podoby víz a spoločnú azylovú politiku. Krajiny musia byť súčasťou Schengenského informačného systému a vytvoriť jednotné kritériá pre záruky poskytované svojim štátnym príslušníkom v zahraničí prostredníctvom integrovanej konzulárnej služby.
Pôvod Schengenskej dohody môžeme hľadať v Sarrebruckskej dohode medzi Francúzskom a Nemeckom podpísanej 13. júla 1984 ako dôsledok štrajkovej pohotovosti európskych dopravcov proti nekonečným radom na hraniciach oboch krajín. Táto dohoda predpokladala postupné rušenie kontroly na francúzsko-nemeckých hraniciach a uplatnenie okrem voľného pohybu tovaru aj voľného pohybu osôb.
Francúzsko a Nemecko sa rýchlo skontaktovali s krajinami Beneluxu, ktorý tvorí Belgicko, Holandsko a Luxembursko. Tieto krajiny zaviedli v roku 1960 takmer úplnú voľnosť pohybu medzi sebou a skontaktovali sa s Nemeckom, aby zjednodušili pohyb osôb a tovaru. Týchto päť krajín sa rýchlo rozhodlo urobiť spoločné opatrenia, aby na svojich územiach zaviedli voľný pohyb osôb a tovaru. Ich spoločné úsilie viedlo v roku 1985 k podpísaniu Schengenskej dohody.
Schengenská dohoda, podpísaná 14. júna 1985, sa stala základným aktom postupného zrušenia kontrol na spoločných hraniciach s cieľom voľného prekračovania vnútornej hranice občanov zmluvných štátov a rozvoja voľného pohybu služieb a tovaru. Schengenská dohoda bola len rámcovým dokumentom, deklarujúcim súhlas signatárov so spomínanými opatreniami. Preto bol prijatý Vykonávací dohovor k Schengenskej dohode, t.j. Schengenský dohovor, ktorý obsahuje podrobný postup a pravidlá krokov.
Schengenský dohovor, podpísaný 19. júna 1990, je implementačný akt dohody z roku 1985, ktorý ustanovuje zrušenie kontrol na vnútorných hraniciach signatárskych štátov, vytvára spoločné pravidlá kontrol na vonkajších hraniciach a zavádza sprievodné opatrenia umožňujúce zrušenie kontrol na vnútorných hraniciach. Schengenský dohovor nadobudol účinnosť v roku 1995 a do rámca Európskej únie bol začlenený po nadobudnutí účinnosti Amsterdamskej zmluvy v máji roku 1999. Odvtedy sa uplatňujú a ďalej rozvíjajú predpisy schengenského acquis v rámci právneho a inštitucionálneho rámca Európskej únie.
Celkovo 30 štátov - teda všetky štáty Európskej únie a tiež Island, Nórsko a Švajčiarsko, ktoré nie sú členskými štátmi EÚ - podpísalo Schengenskú dohodu a 15 z nich ju už aj implementovalo do svojho právneho poriadku. Napriek tomu, že Írsko a Veľká Británia podpísali dohodu ešte v roku 2000, majú špeciálne postavenie nakoľko sa zúčastňujú len na jej určitej časti a de facto v schengene nie sú. Štáty, ktoré dohodu už implementovali, sú: Belgicko, Francúzsko, Nemecko, Luxembursko, Holandsko, Portugalsko, Španielsko, Taliansko, Rakúsko, Grécko, Dánsko, Fínsko, Island, Nórsko a Švédsko. Štáty, ktoré dohodu podpísali 1. mája 2004 a predpokladá sa, že ju implementujú do 29. marca 2008, sú: Česká republika, Estónsko, Maďarsko, Lotyšsko, Litva, Poľsko, Slovensko, Slovinsko a Malta. V budúcnosti dohodu implementuje Bulharsko, Cyprus, Rumunsko, Švajčiarsko, Írsko a Veľká Británia.
Schengenská dohoda bola 14. júna 1985 podpísaná v luxemburskom mestečku Schengen, o ktorom predtým vedel iba málokto. Zapadnutá vinárska lokalita na luxembursko-francúzsko-nemeckom pomedzí sa stala známou práve vďaka podpisu dohody. V roku 2005 žilo v Schengene 425 ľudí.
