BRATISLAVA – V dejinách to nie je až tak veľa: dvadsať – dvadsaťpäť rokov, počas ktorých nám technika nenápadne vlezie do života a uchmatne si všetko: čas, city i súkromie. Dnes už na také staromódnosti nie je čas. Dôležitejšie ako vlastné pocity je predsa byť nepretržite v spojení so svetom!
Mobil bol pôvodne a v prvom rade vymyslený ako prenosný telefón. Krásna myšlienka, že môžete hocikedy hocikoho kontaktovať a nemusíte hodiny čakať, kým sa vráti z práce domov a bude dosiahnuteľný na pevnej linke! Ďalšia možnosť bola dotyčného navštíviť. To znamenalo viac osobných ľudských kontaktov.
Mobilu predchádzali vysielačky, ktorých jednoduchšiu podobu si v krúžku mladých technikov dokázali zmajstrovať aj šikovnejší školáci. Až v roku 1983 sa v New Yorku objavil prvý mobilný telefón na svete, ktorý poznáme pod názvom Motorola DynaTAC. Išlo o veľké, ťažké a drahé zariadenie, takzvanú „tehlu“. Vážila 794 gramov. Motorola DynaTAC sa nabíjala desať hodín, potom ste mohli 30 minút nepretržite telefonovať. Jej cena – v prepočte takmer 3 612 eur – znamenala, že si ju mohli dovoliť len finančníci z Wall Street alebo iní zámožní ľudia.
Od tehly k žiletke
O pätnásť rokov neskôr už bol mobil takmer bežnou výbavou najmä mladých ľudí, ale tiež sa nestal z večera do rána lacným. Značka ako vtedy populárny Ericsson sa predávala približne za 300 eur, bola menšia, užšia a ľahšia, ale nemala zďaleka toľko funkcií ako mobily súčasnosti.
Dnes, o ďalšie dve desaťročia, je mobil s prezývkou „žiletka“ ľahký a tenký, ale čoraz viac sa zväčšuje jeho obrazovka. Dnes nahrádza telefón, email, fotoaparát, kalkulačku, budík, prekladač, mapu, navigáciu, rádio i domáce kino.
Kedysi sa spoločnosť dobrovoľne stala otrokom televízie a všetkých programov, či už inteligentných alebo bezduchých. Dnes je najmä mládež otrokom mobilu. Nastúpte do autobusu. Vojdite do reštaurácie. Prejdite sa po ulici. Od mobilu sa dá veľmi rýchlo vypestovať nebezpečná závislosť. Koľko mladých sa medzi sebou zhovára, vymieňa si zážitky, smeje sa?
Romantické papierové mapy
Keď neboli mobily, mladí i starší sa oveľa viac navštevovali. Na pavlačiach domov existovali krúžky, kde si susedky namiesto esemesiek ústne vymieňali zaručené informácie. Namiesto kalkulačky v mobile sme mali drevené počítadlá. Namiesto emailu obálky, známky, listový papier a pero – a ruku naučenú písať, nie ťukať do mobilu.
Namiesto prekladača ťažké slovníky. Namiesto zabudovaného fotoaparátu samostatnú desaťkilovú brašnu s polmetrovým teleobjektívom, statívom a clonami. Namiesto GPS glóbus a papierové mapy, ach, aké romantické bolo nimi blúdiť! Namiesto pesničiek na YouTube chrčiace rádio s ťažkým dreveným krytom. A namiesto domáceho kina vzrušujúci celovečerný výlet do budovy so širokouhlým plátnom, kde premietanie občas narušil spadnutý kotúč filmu v premietačke, a ak premietač nebol dosť rýchly, dalo sa v kine v tme chvíľu bozkávať.
Sumár týchto spomienok nám dáva až dve veľké pozitíva:
– že sme bez mobilov mali oveľa viac ľudských kontaktov
– a aj nepomerne viac pohybu a telesných výkonov.
Keď teda neboli mobily, udržiavalo nás fit nosenie ťažkých pomôcok, chôdza a v neposlednom rade... aj viac intímnych kontaktov! Ktoré dnes, žiaľ, nahradili sociálne siete. Mimochodom, tiež hravo dostupné v mobile, ktorý si už môže dovoliť aj ten najšetrnejší človek. Čo je však lacné, nie je vzácne, nehovoriac o tom, že naše IQ i telesný výkon permanentne upadá. A možno sme to chceli... Prosím, nekupujte deťom na Vianoce nový mobil.
