BRATISLAVA - Apríl 1919 priniesol na Slovensko sčítanie obyvateľstva, ktoré malo odpovedať na dôležitú otázku, koľko Slovákov žije v krajine. Minister s plnou mocou pre správu Slovenska Vavro Šrobár sa v apríli 1919 rozhodol podniknúť prvú cestu po Slovensku, aby zabránil šíreniu možných protičeských nálad.
V neposlednom rade sa atmosféra na Slovensku niesla v duchu zvyšovania zahraničnopolitického napätia. Dôvodom bol marcový vznik budapeštianskej vlády maďarských boľševikov, ktorí pod heslom znovuobnovenia Uhorska dokázali aktivizovať aj konzervatívne pravicové sily. V Maďarsku sa už otvorene hovorilo o novej vojne proti Československu.
Sčítanie obyvateľstva bolo na Slovensku (vtedy v Uhorsku) naposledy v roku 1910, no jeho výsledky však boli sporné. Keďže po prvej svetovej vojne potrebovali vyjednávači na parížskej mierovej konferencii pri určovaní nových hraníc relevantné štatistické údaje, nové zistenie počtu obyvateľstva sa malo zrealizovať čo najskôr. Podľa pôvodného plánu mali sčítanie dokončiť už 6. apríla 1919. Kvôli situácii na Slovensku a najmä pre vojnu s Maďarskom sa však podarilo výsledky finalizovať až v októbri. Podľa tohto sčítania žili na Slovensku 2 940 000 obyvateľov, z toho 1 940 980 Slovákov (63%), 665 703 Maďarov (22,7%), 134 761 Rusínov (4,5%), 143 322 Nemcov (4,7%). Oproti sčítaniu z roku 1910 vzrástol počet Slovákov asi o štvrť milióna. Vzhľadom na vojnu nešlo o prirodzený prírastok, ale o dôsledok politických zmien po roku 1918.
Témou rezonujúcou pred sto rokmi na Slovensku bola aj pripravovaná reforma manželského práva. Návrh nového zákona požadujúci v podstate odluku štátu od cirkvi predložili v pražskom parlamente vo februári 1919. Reakcia slovenských katolíkov, reprezentovaných obnovenou Slovenskou ľudovou stranou (SĽS), prišla rýchlo. Svoj prudký odpor proti pripravovanému zákonu spájali s protičeskými náladami. Česi podľa nich tradičnému slovenskému prostrediu nerozumeli. SĽS vedená Andrejom Hlinkom sa vyhraňovala aj voči Šrobárovej vláde a všetkým, zväčša evanjelickým, slovenským stúpencom Prahy. Tým sa otvorili aj staré konfesionálne spory.
Dobové slovenské noviny každodenne prinášali správy o situácii v Maďarsku, ako aj o reakciách lídrov mierovej konferencie. Vznik maďarskej Červenej armády a prudký nárast jej členov (koncom apríla 1919 mala už 55.000 členov) nenechával nikoho pokojného. Dohodové mocnosti uvažovali o policajnom zásahu proti Maďarskej republike rád, no napokon sa rozhodli pre vyslanie diplomatickej misie vedenej britským generálom Janom Smuthsom. Ten mal za úlohu dôkladne zhodnotiť situáciu a rokovať s vládou Bélu Kuna. Medzitým 9. apríla 1919 noviny Slovenský denník priniesli správu o útoku maďarských boľševických geríl v Užhorode na Podkarpatskej Rusi. Užhorod ležal prakticky na demarkačnej čiare oddeľujúcej česko-slovenských a maďarských vojakov. Posádka útok síce odrazila, no stratila dvoch dôstojníkov a piatich mužov. Straty na maďarskej strane mali byť podstatne vyššie. Útok len demonštroval stupňujúce sa napätie na česko-slovensko-maďarskej čiare dotyku.
Rokovania generála Smuthsa zlyhávali. Aj preto začala 16. apríla proti Maďarom nečakane postupovať rumunská armáda. Rumuni, cítiac sa taktiež ohrození agresivitou maďarských boľševikov, postúpili k rieke Tise. Už 25. apríla stáli na línii tvorenej mestom Čop (dnes na Ukrajine), riekou Tisou a maďarským mestom Polgár. Maďarskí vojaci ustupovali na celom úseku frontu a pod tlakom Rumunov vyprázdnili aj územia dotyku s česko-slovenskými vojakmi. Česko-slovenská armáda dostala rozkaz tieto oblasti obsadiť. Týmto krokom 27. apríla 1919 vypukla vojna s Maďarskou republikou rád.
Krvavou predohrou konfliktu, ktorý sa definitívne skončil až v auguste 1919, bol prekvapivý maďarský útok na Komárno. V noci na 1. mája maďarská Červená armáda spustila útok a bombardovanie na česko-slovenské pozície. Malú hliadku na dunajskom železničnom moste rýchlo pobili. Ďalší postup v meste však pre odpor česko-slovenskí vojaci zastavili. Keď nadránom dorazili posily, prešli do protiútoku a Maďarov vyhnali späť na druhú stranu Dunaja. Udalosť vošla do dejín ako bitka o Komárno. Po boji však nikto netušil, že to bude na čas posledný česko-slovenský vojenský úspech v práve sa začatej vojne.
