ROZHOVOR Novinár Martin Hanus o kauze Cervanová: Do politických hier sa zatiahnuť nenechám

Martin Hanus je zástupca šéfredaktora a komentátor Konzervatívneho denníka Postoj. Je vyštudovaný germanista, svoj pracovný život začal ako učiteľ, až presedlal na novinárčinu. V rokoch 2002 až 2004 pracoval ako redaktor v týždenníku Domino fórum, v decembri 2004 stál pri zrode časopisu .týždeň, od roku 2008 do roku 2014 v ňom pôsobil ako zástupca šéfredaktora. Je ženatý, má tri deti a žije v Bratislave.

Kedy a prečo ste sa rozhodli vrátiť sa ku kauze Cervanová?

- Rozhodol som sa minulý rok. Po prečítaní kníh Petra Tótha som sa začal veľmi detailne zaoberať poznatkami z vyšetrovacieho spisu aj rozhodnutiami súdu, novšími aj z čias komunizmu. Zrazu som zistil, že je všetko inak ako som si dlhé roky myslel. A nielen ja a moji kolegovia v .týždeň, ale aj mnohí novinári v iných médiach.

Čo to znamená?

- V médiách sa objavovali len tvrdenia v prospech Nitranov a toho, že sú nevinní a sú obeťami komunistickej justície, dokonca, že Ľudmilu Cervanovú zabil niekto iný a ten stále behá po slobode.

Myslíte si, že to tak nie je?

- Keď som sa do toho ponoril, zistil som, že celé to rozprávanie o ich nevine bolo založené na klamstvách. Nemyslím to tak, že klamali novinári, oni len uverili lžiam, ktoré im narozprávali páchatelia a publikovali ich bez akéhokoľvek kritického filtra. Aj my, ktorí sme boli v tých redakciách, sme urobili málo pre to, aby sme zistili, že nám všetkých chýba kritický odstup voči tým ľuďom.

Spomínali ste, že ste prečítali knihy Petra Tótha. Mnohí ho však považujú za nie veľmi korektný zdroj informácií. Neprekážalo vám to?

- Ja som si tie knihy ani dlho nechcel prečítať. Vedel som, že tam budú argumenty proti Nitranom, ale práve aj pre to, že Tóth bol v minulosti spravodajský dôstojník a potom s ním boli spájané známosti typu Marián Kočner, tak som tomu neprikladal váhu. Pôvodne som to začal čítať s tým, že v knihe určite nájdem nejaké trhliny, selektívne vybraté informácie či falošné konštrukcie proti siedmim nevinným mužom. No keď som si prečítal aj vyšetrovací spis, pochopil som, že ja a veľká časť verejnosti sme uverili legendám. Nespoliehal som sa len na svoj úsudok na základe naštudovaného spisu, ale začal som komunikovať s ľuďmi, ktorí o tom prípade veľa vedia.

S akými ľuďmi?

- Boli to ľudia z advokátskeho prostredia. Nechcem o tom hovoriť viac, ale boli to ľudia, ktorí boli advokáti aj v 80. rokoch a mali k prípadu blízko. Dali mi jasne najavo, že to, čo médiá celé roky písali a aký dojem to vyvolalo, je klamlivé. Títo siedmi muži boli nielen právoplatne odsúdení, ale aj usvedčení z únosu, znásilnenia a vraždy Ľudmily Cervanovej. Keď som si to všetko dal dokopy, napísal som pred rokom článok, v ktorom som zverejnil svoj názorový obrat a podrobne som ho zdôvodnil. Na základe toho sa mi začali ozývať rôzni ľudia, dostal som tip na to, že v archíve Bezpečnostných zložiek v Kaniciach pri Brne leží dosiaľ nepreštudovaný operatívny spis pražského kriminalistu Eduarda Pálku, ktorý bol v prípade veľmi dôležitý, lebo práve on vystopoval dva roky po vražde túto nitriansku partiu. Dodnes som presvedčený, že bez neho by sa to nevyšetrilo. Aj preto tí Nitrania o ňom dlhé roky rozširovali, že bol eštebácka obluda a podobne.

A vy ste zistili opak?

- Na základe jeho osobného spisu som zistil, že jednak nebol žiadny eštebák, hoci to dodnes niektorí tvrdia, je to úplný nezmysel. Pálka viedol v tejto kauze štandardné vyšetrovanie. Mal aj z Prahy výbornú povesť z prípadov vrážd, ktoré tam vyriešil.

Čo sa týka nahrávky Viery Zimákovej, ktorú ste zverejnili. Vraj bola k svojej výpovedi donútená.

- To tvrdia zástancovia neviny Nitranov, dokonca František Šebej napísal na Facebooku, že je odo mňa hnusné, že som tú nahrávku zverejnil, pretože ona mala dieťa, ktoré jej odobrali a tým ju mali donútiť k výpovedi. To však nie je pravda. Jej sa dieťa narodilo v novembri 1980 a táto nahrávka je z februára 1980. Každý si to teda vie vypočítať. Ten argument je však pochybný aj preto, že aj keby to dieťa mala, tak ak bola svedkyňou takéhoto zločinu, je úplne pochopiteľné, že polícia ju musí vypočúvať. A ak ona krivo svedčí a niečo zatajuje, polícia musí použiť nejaké prostriedky. Niekedy je to aj zadržanie, mohla ju aj obviniť z krivej výpovede. Myslím si, že tá 4-hodinová nahrávka ukazuje, že výsluch aj práca a metódy polície boli úplne štandardné. Počas výsluchu hovorila také detaily, o ktorých predtým polícia nevedela, takže ak počas jedného výsluchu priznala svoju účasť na zločine a a opísala jeho priebeh, pričom vzápätí to zase všetko poprela, policajti ju museli upozorniť na to, že nemôže zamlčovať pravdu. Napokon, každý si to môže vypočuť a vyvodiť si závery. Na to ľudia nepotrebujú poznať paragrafy, stačí zdravý rozum. Každý si mohol vypočuť, že po tom, čo ju vyšetrovateľ upozornil, že jej výpoveď bude konfrontovaná s Nitranmi, ktorých označila za únoscov aj vrahov, ona sa zrazu zasekla a už o tom nechcela viac hovoriť. Vraj všetko, čo dovtedy hovorila, mala od jednej kamarátky alebo to počula v Nitre. Tie 4 hodiny sú veľmi čerstvou výpoveďou, policajti sa s ňou prvý krát stretli len tri dni predtým, v tom je to veľmi dôveryhodné. Tým, že už poznáme 2 nahrávky, túto a nahrávku z výsluchu úplne spontánne hovoriaceho Miloša Kocúra z 18. júna 1981 - 3 dni po jeho zadržaní, tak tomu, že by to do oboch natĺkli, sa dá len ťažko veriť. To len niektorí publicisti chcú tomu naďalej veriť, pretože to dlhé roky tvrdili a dnes už sú vlastne rukojemníkmi svojich predošlých teórií.

Vy ste o kauze Cervanová písali v tom čase?

- Kedysi som robil rozhovor s Ľubou Lesnou a veril som, že to, čo hovorí, má overené. Moju zodpovednosť však vnímam najmä v tom, že som v rámci redakcie nekládol kritické otázky, tiež som sa nechal akoby nachytať, poviem to na rovinu, zločincami. Ich zločin sa totiž neskončil len vraždou, ale pokračoval zastrašovaním rôznych svedkov, čo sa dialo aj po roku 1989. Viera Zimáková mala z nich veľký strach, vyhrážali sa, že ublížia jej a jej rodine, aj to bol dôvod, pre ktorý na súde odvolala dovtedajšie svedectvá. Andrej Bán zverejnil v Denníku N zvukový záznam rozhovoru Zimákovej z roku 2006 s Robertom Kirchhoffom, kde Zimáková potvrdzovala verziu odsúdených vrahov. Zverejnenie tejto nahrávky je ďalšou hanbou slovenskej žurnalistiky, opakujem, je preukázané, že Nitrania Zimákovú zastrašovali, je teda celkom možné, že ani tento rozhovor pre Kirchhoffa nerobila slobodne a dobrovoľne.

Vy ste prišli so skupinou Nitranov do kontaktu?

- Nie, počas písania knihy som si dával veľký pozor na únik informácií. Keby som oslovil niekoho z nich alebo ich advokáta pre účely tej knihy, musel by som im férovo povedať, že sa našli nejaké nové dokumenty. To som v žiadnom prípade nechcel, aj minulý rok som mal zlé skúsenosti, keď som zverejnil svoj názorový obrat. Vtedy sa z tohto prostredia začali usilovať o moju diskreditáciu, šírili chýry, že si ma kúpili sudcovia a prokurátori. Oni to robili aj v minulosti. Keď videli, že niekto o nich nepíše alebo nehovorí tak, ako chcú, ale má nejaký kritický odstup, tak začali proti tým novinárom útočiť. Takže až do zverejnenia som musel byť opatrný a diskrétny.

Po článkoch a po vydaní knihy vás niekto z prostredia Nitranov kontaktoval?

- Nie, nikto sa mi neozval, len kolegovia novinári, ktorí si myslia niečo iné, píšu, že ten operatívny spis nič nedokazuje, niektorí prechádzajú do osobných útokov. Ja to však nebudem komentovať, je to ich zodpovednosť. Ja som považoval za svoju povinnosť zverejniť to, že som zmenil názor. Nechcel som, aby verejnosť, v ktorej to rezonovalo, naďalej slepo verila, že siedmi Nitrania sa stali obeťami systému.

Z novinárov, ktorí teraz tie články píšu, vás niekto oslovil?

- Nie, nikto z nich ma neoslovil. Som však presvedčený, že keby sme my všetci toto vedeli už pred 12 rokmi, tak by žiadna kauza Cervanová nevznikla. Vo svetle dnes známych faktov by len blázon tvrdil, že Nitrania sú nevinní a že ich odsúdili zločinecký justičný kolos.

V čom je teda problém a prečo ostatní stále veria tomu, že mali pravdu?

- Došlo k obrovskému profesionálnemu zlyhaniu. My sme tu šírili bludy, celé roky. S úplnou samozrejmosťou sme písali, že telo Ľudmily Cervanovej nebolo identifikované a zrejme patrilo niekomu inému, ďalej sme tvrdili, že nemohla byť znásilnená, pretože prvý súdny znalec nekonštatoval známky znásilnenia. Hoci každý súdny znalec vám aj na základe odborných štúdií povie, že po znásilnení nemusia ostať stopy znásilnenia, pretože obete znásilnenia bývajú často paralyzované a nekladú fyzický odpor. Alebo sme dlhé roky písali, že istí manželia Bačovci boli poslední, ktorí videli Cervanovú nastupovať do auta s nejakými Arabmi alebo černochmi a úplne sme zabudli na to, že tam bolo do desať svedkov, ktorí sledovali únos dievčaťa spred internátu. My sme zamlčali alebo sme vôbec o týchto svedkoch nevedeli a hovorili sme len o manželoch Bačovcoch, ktorí zjavne videli úplne inú situáciu. Dnes je to už všetko odhalené a napriek tomu som od nikoho z tých, ktorí toto hovorili, nepočul, prepáčte, že sme sa dopustili chýb alebo sme podávali skreslené informácie. Aj keby naďalej verili, že sú nevinní, lebo sú ich kamaráti, ale mohli povedať aspoň "Dobre, toto som napísal zle, prepáčte". To však nespravil nikto a namiesto toho, aby sa oni vysporiadali so svojim zlyhaním, snažia sa zdiskreditovať mňa.

Myslíte si, že vtedy bola chyba novinárov tá, že mali kamarátske vzťahy s odsúdenými alebo išli len po povrchu a málo sa tomu venovali?

- Myslím si, že Nitrania to z ich pohľadu urobili po roku 1989 veľmi dobre. Keď sa začalo nové dokazovanie na súde, tak sa to veľmi naťahovalo. Oni mali dlhý čas na to, aby sa pozoznamovali s rôznymi ľuďmi, v novinárskom, umeleckom alebo politickom prostredí. Takto si našli v 90. rokoch viacerých ľudí, ktorých osobne presvedčili, že všetko to bol komplot proti nim. Oni nie sú hlupáci a niektorí z nich, najmä František Čerman, pôsobia veľmi dôveryhodne. On bol lídrom tejto skupiny a najmä on pomohol tomu, aby sa do éteru pustili legendy, ktoré pre každého, kto si to preštuduje s odstupom času, budú úplné nezmysly v rozpore s elementárnymi faktami. Takto sa im podarilo nachytať veľkú časť mediálneho prostredia a to bez akéhokoľvek filtra púšťalo tieto legendy do verejnosti a tá uverila, že títo ľudia sú takmer hrdinami protikomunistického odboja. A celé je to vlastne naopak.

Ako vnímate to, že vás v podstate obhajuje Martin Glváč?

- Glváč je politik Smeru a ten je teraz vo veľmi zlej situácii. Snaží sa len zneužívať túto situáciu proti Andrejovi Kiskovi, pretože ten bol na vianočnom večierku .týždňa, kde bol verejne ocenený aj František Čerman. Chcem však povedať, že to je len politické zneužívanie. Andrej Kiska nikdy neurobil nič na ich podporu, napokon rozhovor pre ich knihu mi poskytol jeho poradca. To Martin Glváč veľmi dobre vie, ale keďže chce diskvalifikovať svojich politických súperov, tak sa to snaží využiť. Ja sa však nenechám zatiahnuť do žiadnych politických hier.

Čo ste chceli knihou dosiahnuť?

- Tá pravda a spravodlivosť už bola dosiahnutá v roku 2014. To, čo sa udialo teraz, je istá mediálna a morálna spravodlivosť. Všetkými textami aj faktami, ktoré boli zverejnené, či už v knihách alebo v článkoch od rôznych autorov. Ja aj teraz vnímam, že aj mnohí tí, ktorí tomu verili, tak vo svetle nových faktov zmenili názor. Konečne sa v tej kauze po dlhých desaťročiach odlíšili legendy od reality a mediálnym konštrukciám, prebratým z prostredia vrahov, už verí len ten, kto veľmi chce.