BRATISLAVA – Na to, aby dokázal prehovoriť o svojej minulosti, potreboval roky. Dnes je to už dvanásť rokov, čo žije nový život. Tento Slovák si však doslova prešiel peklom. Manželka so svokrou mu vzali aj to posledné, čo na svete miloval. Jeho vlastné deti ho majú dnes za cudzieho. Dni v chladnej cele sa premenili na mesiace, až padla úvaha o samovražde. Dojímavá spoveď muža, ktorého tyranstvo zo strany manželky doviedlo až za mreže, vás chytí za srdce.
Krátko po tom, čo sme publikovali článok o Čechoch týraných vlastnými ženami, sa nám prostredníctvom výzvy ozvali aj slovenskí muži, ktorí majú podobné príbehy. Toto je jeden z nich.
Rozhodol sa pre anonymitu len kvôli svojej rodine. Hoci od jeho trápenia uplynulo už dvanásť rokov, rany z minulosti ho budú bolieť do konca života.
VÝZVA: Ak ste zažili alebo zažívate podobné týranie, napíšte nám do redakcie na tipy@topky.sk
Jeho životný príbeh sa začal v deň, kedy sa s kamarátom vybral na tréning. Zrejme to bola náhoda, no prišla aj kamarátova sestra. Slovo dalo slovo a onedlho stáli pred oltárom.
Ich manželstvo bolo ako z rozprávky. „V tom čase sa všetko zdalo v poriadku, exmanželka aj jej rodina. V skutočnosti neskôr súdni znalci vyhodnotili, že ona nie je schopná žiť v manželskom vzťahu – kvôli výchovným problémom v rodine, v ktorej vyrastala,“ povedal s tým, že už jej dedko trpel maniodepresiou, ktorá zas exmanželkinmu strýkovi privodila dokonca ťažkú schizofréniu. Psychická porucha neminula ani jej otca. Jeho svokra bola zasa hysterička, ktorá ovládala a manipulovala celú rodinu. „Je však zároveň inteligentná, takže navonok pôsobí ako veľmi obetavá a milujúca matka,“ dodal.
Pochybnosti po prvom dieťati
Zvrat nastal, až keď sa im narodilo prvé dieťa. Vtedy už s jej matkou netrávili toľko času, čo sa svokre nepáčilo. „Stačilo jediné stretnutie alebo krátky telefonát a bez ohľadu na naše dohody s manželkou alebo aj jej vlastné priania a túžby, bez akejkoľvek diskusie razom platilo to, čo povedala svokra,“ povedal s tým, že keď sa snažil dohovoriť svojej žene, svokra sa mu za to vždy pomstila. „Nie prvoplánovo, ale inteligentne a zákerne. Zasahovanie do každej drobnosti nášho života bolo čoraz neznesiteľnejšie.“
Veľké sťahovanie kvôli svokre
Preto sa rozhodol, že postaví dom. Bolo mu celkom jedno aký, záležalo mu len na tom, aby bol čo najďalej od svokry. Zvažoval aj zahraničie, no manželka túto možnosť okamžite zamietla. Nakoniec sa presťahovali do susedného mesta, kde sa žene veľmi páčilo. Životná idylka stroskotala po prvej návšteve svokry. Ako nám povedal, prišla za dcérou, keď bol v práci. Žena mu odvtedy stále vyčítala, že všetko v ich novom bývaní je zlé a neznesiteľné.
Život s exmanželkou bol ako na hojdačke, dozvedel sa o jej minulosti
Priznal, že exmanželka bola čoraz viac náladová. Tak či onak, stále sa milovali, čo bolo vidieť aj v spoločnosti. Povedal, že keď sa im prihovorili ľudia zo susedstva, tvrdili, že je vidno, ako sa ľúbia. Takto žili roky. Zvykol si aj na jej náladovosť a bral ju takú, aká bola. „Po rokoch manželstva vyšli najavo napríklad manželkine pokusy o samovraždu predtým, ako sme sa spoznali. Problémy s jej vzťahom k matke boli také vážne, že som začal hľadať pomoc u psychológov,“ povedal s tým, že tu sa mu prefíkaná svokra opäť pomstila.
Ultimátum od ženy
Keď sa začal obzerať po odborníkoch, manželka mu povedala, že je ochotná podstúpiť len rodinné terapie so psychologičkou, ktorú mama pozná. Vedel, aká zlá je jej matka, no veril, že psychologička si zachová svoju odbornosť a bude v ich veci konať objektívne. Žiaľ, opak sa stal pravdou. Sedenia sa vôbec netočili okolo ich rodinných problémov. „Riešila naše komunikačné zručnosti, ktoré však neboli príčinou našich problémov. Vďaka tomu som stratil rok chodením na zbytočné stretnutia. Som presvedčený, že ako odborník poznala jadro problémov, lebo vedela aj o pokusoch o samovraždu. Neskôr si na súde vymýšľala proti mne, že som jej vravel veci, ktoré by mi v skutočnosti ani nenapadli.“
Úmyselná provokácia a riadené hádky po deviatich rokoch manželstva
Peklo zo života mu začala žena robiť po deviatich rokoch manželstva. „Začala ma neskutočne provokovať. Keď som sa nakoniec pustil do hádky, tak otvárala okná, aby susedia počuli, že sa hádame.“ Snažila sa ho vyprovokovať k tomu, aby ju fyzicky napadol. „Keď sa jej nepodarilo vyprovokovať ma k nejakému násiliu ani po mesiaci naozaj extrémneho správania, rozbila sklo na dverách a ušla z domu aj s našimi deťmi. O hodinu sa s políciou vrátila po veci, ktoré už mala nachystané v taškách,“ povedal. Vyše týždňa nevedel, kam sa vlastne podela aj s ich deťmi. Vtedy ešte netušil, že ich videl naposledy.
Česi odhalili tabu v mrazivých spovediach: Týraní vlastnými ženami, zvažovali samovraždu
Rana pod pás a pol roka za mrežami
O pár dní si preňho prišla polícia. Zatkli ho v meste a v putách ho odviedli až do vyšetrovacej väzby, v ktorej strávil pol roka. „Obvinili ma, že ich (deti, pozn. red.) sexuálne zneužívam. Moje súdno-znalecké posudky dokázali, že nemám ani náznaky pedofílie, sklony k agresivite a ani žiadne iné motívy akokoľvek ubližovať svojim deťom. Rodinní známi svedčili, že mám s deťmi veľmi dobrý vzťah, starám sa o ne, a deti sú radi v mojej prítomnosti.“
To, kde skončili jeho deti a žena, sa dozvedel až za mrežami. Bývali v centre pre týrané ženy a deti. „Moje deti tam presviedčali, že som chorý, zlý, treba sa ma báť, a že ma za to musia potrestať,“ spomína muž.
Zmanipulovaná psychologička
Na polícii a súde vypovedala aj psychologička z centra pre týrané ženy a deti. „Opakovane tvrdila, že dcérka sama od seba nakreslila panáčikovi pohlavie, a to je vraj dôkaz zneužívania. Na videozázname, ktorý sama priniesla na políciu, je však vidno, že trištvrte hodiny predtým dcérku neustále navádzala na nakreslenie pohlavia,“ krúti hlavou muž.
Tlačila na ňu tak, že panáčik už mal dokreslené aj nechty na nohách. „Keď už moja 5-ročná dcérka nevedela, čo by mala panáčikovi ešte dokresliť, psychologička sa jej opýtala, čo majú chlapci medzi nohami. Dcérka sa usmiala, že pipíka. No tak to nakresli!“ rozkázala jej na videu.
No ani premietnutie videozáznamu na súde nestačilo na to, aby psychologička zmenila výpoveď a priznala, že nakreslenie pohlavia nebolo spontánne. „Súdna znalkyňa neskôr uviedla, že na týchto videozáznamoch nie sú žiadne indície, že by mali byť moje deti sexuálne zneužívané.“
Kvôli krivým výpovediam a skresleným informáciám sa toto trestné konanie ťahalo päť rokov. „Nakoniec som bol oslobodený,“ povedal.
Po dvanástich rokoch
„Najťažšie na mojom trápení nebolo väzenie a všetky ťažkosti a ohrozenia s tým spojené, ale skutočnosť, že nemôžem byť so svojimi deťmi. Po mesiacoch som zo spisov videl, že sa deťom odcudzujem, že sa ma začínajú báť. Vedomie, že mi kradnú aj srdcia mojich detí bolo najstrašnejšie.“
Hoci sa preukázala jeho nevina, zákaz čo i len priblížiť sa k vlastným deťom stále trvá. Kedysi sa ho nevedeli dočkať, kým príde z práce, dnes je pre nich cudzí človek. „Štát dodnes nebol schopný, alebo skôr ochotný, doriešiť falošné trestné oznámenie a zrušiť bezdôvodný zákaz styku. Deti mi neodpovedali na jediný list alebo darček, ktorý bol adresovaný odo mňa či mojich príbuzných.“
Nikdy im nebolo ublížené. V listoch im nepísal nič iné len to, že ich veľmi ľúbi a potešilo by ho, keby mu dali o sebe vedieť.
Úvaha o samovražde v chladnej cele
Keď ho zavreli za niečo, čo nespáchal, bol presvedčený, že sa všetko vysvetlí hneď po prvej lekárskej prehliadke detí. „Moja istota pramenila z toho, že na niečo také, ako je sex s deťmi, som nikdy nepomyslel. Také veci sú mi odporné.” Dní strávených za mrežami však stále pribúdalo. Keď sa už obmieňali aj mesiace, zhaslo mu posledné svetielko nádeje. „Začal som spoznávať tento paralelný svet, o ktorom som mal veľmi skreslené predstavy.“ Po pol roku padla úvaha o samovražde. Slovo spravodlivosť už nepoznal. „Pre vyšetrovateľku a prokurátorku neznamenali dôkazy o krivých výpovediach psychologičky z centra pre týrané ženy a deti nič. Odvolávali sa na jej výmysly a ignorovali dôkazy o mojej nevine.“ Zatiaľ čo ho držali v cele, žena so psychologičkou proti nemu štvali vlastné deti.
„Po pol roku som bol presvedčený, že o svoje deti aj ich srdcia definitívne prídem - napriek mojej nevine. Zdalo sa, že si odsedím desať rokov za obludný trestný čin a navždy budem mať na sebe strašnú špinu, a tým sa skončia aj všetky šance, aby som ešte niekedy žil normálny život. Môj rozum racionálne vyhodnotil, že lepšie je to ukončiť, ako ďalej takto trpieť. Nezabil som sa len preto, že verím v Boha, a že samovražda je objektívne zlé riešenie.“
Dokázal začať odznova
Po niekoľkých rokoch na slobode sa opäť oženil. „Nová manželka túžila po deťoch. Postavili sme si dom a teraz sa naozaj znova tešíme zo života. Od bývalého manžela si tiež niečo vytrpela, takže svojim ranám si navzájom nerozumieme len teoreticky.“
Falošné obvinenie mu dodnes strpčuje život. „Je to nezmazateľná škvrna najmä na otcovi, ktorú kdekto zneužíva pri najrôznejších príležitostiach. Na súde rozhodujúcom o styku rodiča s dieťaťom alebo úrade práce je každé obvinenie zároveň rozsudkom. Aj po oslobodení,“ povedal s tým, že úrady ho automaticky škatuľkujú ako zločinca a rozhodujú v prospech druhého rodiča.
S odstupom času sa na celú situáciu díva inak
„Po mojom oslobodení som chcel riešiť korupciu alebo neschopnosť na polícii, prokuratúre, súde, na Úrade práce a aj medzi psychológmi. Bol som presvedčený, že tú jednostrannosť v mojom prípade zabezpečila svokra a jej známosti.“ Myslí si, že k myšlienkam na samovraždu ho dohnala hlavne bezmocnosť voči ich zaujatosti.
„Po mnohých rokoch však vidím, že ide o systémový problém, nie o jednorazovú korupciu či zlyhanie niekoľkých úradníkov z mnohých poctivých. Aj keď som vynaložil tisíce eur na právne služby kvôli sťažnostiam, podnetom aj žalobám, nikto dodnes nebol potrestaný za mnohé porušenia zákonov v mojom prípade, za trestné činy a svojvoľné porušovanie práv mojich detí aj mojich práv.“
Medzičasom spoznal viacero otcov a matiek, ktorí zažili a zažívajú niečo podobné. „Ľudia, ktorí im zasahujú do životov, bezdôvodne ich oddeľujú od ich detí, alebo v tom nespravodlivo podporujú druhého rodiča, nenesú za tieto zločiny takmer žiadnu zodpovednosť.“
Zdôveril sa, že podal žalobu na Európsky súd pre ľudské práva. „Mne ani táto žaloba nevráti deti a už vôbec nie ich detstvo, výchovu, spoločné zážitky, lásku. Ani keď tento súd skonštatuje zlyhanie našich inštitúcií a orgánov, už teraz viem na základe mnohoročných skúseností, že nikto za to neponesie reálnu zodpovednosť, hoci to, čo som zažil a stále zažívam, je ďaleko horšie a boľavejšie ako napríklad vykradnutie banky,“ uzavrel svoje priznanie muž.
