BRATISLAVA - Jeden z najkontroverznejších politikov Slotovej SNS sa vrátil na scénu. Vo štvrtok sa konal krst jeho knihy, na ktorom sa nevyhol slzám, chvále či poďakovanie. Na záver zaspievali všetci prítomní pieseň Kto za pravdu horí. Rydlo v minulosti čelil mnohým škandálom, ktoré zahŕňali vyhrážanie sa zabitím, perverznosti s vlastnými deťmi či pochybný titul.
Kontroverzný politik zo Slotovej SNS včera poobede krstil knihu. V Primaciálnom paláci uviedol Parlamentné prejavy (Národná rada Slovenskej republiky 2006 - 2010). So svojím príhovorm predstúpil za búrlivého potlesku pred publikum. "Ctené auditórium, čo vám poviem. Nikdy nebolo mojím úmyslom stať sa politikom," začal citeľne nervózny Rydlo.
Plač a svet hyen
"Poslanectvo som prijal s bázňou ako nezištné poslanie i veľkú poctu po desaťročia do vlasti navrátilšiemu sa exilantovi, ktorý celý svoj život, bohužiaľ, už s nalomeným zdravím, obetoval vydobytiu slobody pre náš slovenský národ," pokračoval Rydlo, ktorý považuje moment, keď sa stal poslancom za zázrak. "Myslel som si však, že sa ocitnem v noblesnejšej spoločnosti."
Vo svojom príhovore spomenul aj médiá, ktoré ho ako navrátilca ignorovali. Zlom podľa neho nastal po zvolení do parlamentu. "Stal som sa predmetom ich podvojného záujmu." K mediálnej situácii zacitoval výrok Andreja Žarnova. Poďakoval aj svojím bývalým poslaneckým asistentom.
"Tieto prejavy v Národnej rade Slovenskej republiky by neuzreli tlačiarenskú čerň nebyť spolupráce Anny Krajcerovej a ďalších," uviedol na adresu knihy. Zároveň si želá, aby mala jeho kniha úspech, poďakoval sa všetkým prítomným. Potom sa rozplakal, pričom ďakoval aj manželke Renáte a dcére Márii. "Len oni vedia, čo to znamená žiť vo svete hyen." S prejavom vystúpil aj Július Binder, podľa ktorého chýbajú v parlamente politici ako bol Jozef M. Rydlo.
Na záver pieseň
Na záver si všetci prítomný na čele s Jozefom M. Rydlom zaspievali pieseň Kto za pravdu horí. Táto pieseň sa pravidelne spieva aj pri hrobe Jozefa Tisa spolu s piesňou Hej, Slováci, ktorá slúžila ako hymna Slovenského štátu v rokoch 1939 - 1945. Rydlo patrí k sympatizantom s Tisovým režimom a v minulosti vyhlásil, že Jozef Tiso bol najlepší slovenský prezident.
Kniha zaznamenáva jeho poslanecké pôsobenie v najvyššom zákonodarnom zbore prostredníctvom 36 textov. Zahŕňajú jeho prejavy i ďalšie dokumenty, na ktorých príprave sa podieľal.
Kontroverzná minulosť
Jozef Rydlo čelil v minulosti niekoľkým škandálom. Pred švajčiarskym súdom stál v roku 2012 za vyhrážky svojej rodine, krádež rukopisov z Národnej knižnice v Berne a za falšovanie svojho profesorského titulu. S novinármi denníka Berner Zeitung sa exposlanec súdil kvôli výrokom na adresu jeho manželky a agresívnemu správaniu.
Pred švajčiarskym súdom však nepochodil. Spolkový súd v Lausanne definitívne rozhodol, že dvaja novinári zo švajčiarskych novín Berner Zeitung, rovnako ako publicistka Irena Brežná vo svojich článkoch bývalého poslanca neohovárali. Rydlovu žalobu na novinárov zamietol ešte pred piatimi rokmi súd v Berne, nepochodil však ani tentoraz v Lausanne.
Škrtenie opaskom a perverznosti
Denník Berner Zeitung napísal, že Rydlo v roku 1991 škrtil opaskom dnes už bývalú manželku Michele. Exmanželka hovorila aj o pravidelnom fyzickom násilí. Deti chceli matku ochrániť a Rydlo sa ich krátko na to snažil hodiť pod idúci vlak. To nebolo všetko.
U exposlanca sa prejavili aj sklony k perverznosti. Synovi Alexandrovi k 11. narodeninám venoval balíček kondómov a 10-ročnej dcére Genevieve pohľadnicu so stoporeným penisom. V súdnom protokole tieto skutočnosti potvrdili obe Rydlove deti, ktoré po rozvode svojich rodičov písomne požiadali, aby sa nemuseli so svojím otcom stýkať.
Rydlo vo Švajčiarsku poberal invalidný dôchodok, keďže na psychiatrickom oddelení univerzitnej polikliniky mu diagnostikovali schizofréniu s paranoidnými črtami. Už od roku 1989 bol uznaný za stopercentne práceneschopného. Choroba sa prejavovala už počas jeho pôsobenia na lausannskom gymnáziu. Počas výučby hodín dejepisu prechádzal z francúzštiny do slovenčiny bez toho, aby si to všimol.
Plat slovenského poslanca, ktorý predstavoval spolu s paušálnymi náhradami viac ako 3000 eur mesačne, mu pritom veselo nabiehal na účet. Nezákonne získanú rentu mu napokon švajčiarske úrady zatrhli, dokonca im mal vrátiť viac ako 16-tisíc eur.
Falošný titul
Verejnosť pred časom zaujali aj informácie o Rydlovom falošnom titule. Profesúru získal v roku 1985 v Centre pre slovanské štúdiá William Ritter. Napokon sa však zistilo, že zakladateľom, prezidentom, ako aj väčšinou jediným členom centra bol práve Rydlo. Navyše spolok mal podľa švajčiarskej polície vzniknúť až sedem mesiacov po tom, čo sa Rydlo sám menoval za profesora.
Okrem toho v rokoch 1985 až 1986 Rydlo systematicky okrem kníh aj cenné originálne partitúry a rukopisy, napríklad od Dvořáka, Beethovena, Mahlera, Le Corbusiera a Romaina Rollanda. Polícii sa podarilo časť ukradnutých vecí zabaviť a Národnej knižnici vrátiť.
Zaujímavé je, že napriek tomu, čo súd vyslovil negatívny verdikt k Rydlovým sťažnostiam na novinárov, situáciu neprežíval a dokonca ho to vtedy ani nezaujímalo. Rydlo bol poslancom v rokoch 2006 až 2010, SNS ho v ďalších voľbách na kandidátku nezaradila. Rydlo má dvojité občianstvo – slovenské a švajčiarske. Zo Švajčiarska odišiel v roku 1993.
