BRATISLAVA - Slávnostná „prísaha na prápor“ slovenských dobrovoľníkov 29. júna 1849 v Bratislave – Rači mala veľký vojenský, no ešte viac politický význam. Túto udalosť si však historici pripomínajú zriedka a hodnotia ju len ako okrajovú. Dokonca ani Kronika Slovenska ju neuvádza v chronologickom prehľade roka 1849.
Slovenskí dobrovoľníci po prísahe v Rači zostali v Bratislave až do ceremoniálneho rozpustenia 21. novembra 1849. Bolo to prvé slovenské vojsko na území nášho budúceho hlavného mesta. Bola to prvá slovenská armáda. Dobre oblečená, dobre vycvičená a dobre vyzbrojená. A už aj trvalo národne prebudená. A museli ju rešpektovať. Potvrdili stálosť slovenského živlu v Bratislave a predurčili tak jej vtedajšie i budúce centrálne postavenie. Aj dnes sa hlásime k tomuto odkazu a tejto tradícii. Naše dnešné čestné stráže pred prezidentským palácom i v Národnej rade SR nosia slávnostné uniformy slovenských dobrovoľníkov z revolučných rokov 1848-49. Kronika Slovenska vojenskú vizáž dobrovoľníkov stručne opísala takto: „V polovici r. 1849 sa reorganizoval slovenský dobrovoľnícky zbor. Tvoril ho jeden prápor so šiestimi stotinami a jednou náhradnou stotinou. Velilo sa v ňom po slovensky, zbor mal rovnošatu so slovenskou kokardou, zástavu s rakúskym orlom a stužkami v národných farbách.“
Jozef Miloslav Hurban, ale aj Ľudovít Štúr si veľmi dobre uvedomovali politický dosah účinkovania slovenských vojakov v Bratislave. Bratislava sa stala centrálnym štábom ich pôsobenia. Po víťazstve cisárskych vojsk pri Komárne 11. júla veliteľstvo dobrovoľníckych vojsk dostalo už skôr očakávaný rozkaz, aby sa zbor vydal na pochod do banských miest na strednom Slovensku. Jeho vojenskou úlohou bolo „očistiť Slovensko od maďarských gardistov“, inými slovami – oslobodiť ich. No nielen z ideovo národného a vlasteneckého pohľadu. Hurban so Štúrom si veľmi dobre uvedomovali aj ekonomický význam týchto banských regiónov, ktoré napriek všetkým kolonizáciám boli a museli zostať slovenské.
Zbor sa vydal na pochod 11. augusta cez Senec, Trnavu, Hlohovec a Topoľčany. Pred Topoľčanmi sa rozdelil na tri prúdy. Dva z nich potom tiahli na Bošany, Brodzany a Oslany až k Prievidzi, tretí prúd sa presúval cez Nitru, Zlaté Moravce, Novú Baňu a Žarnovicu až k Svätému Krížu nad Hronom. Bola to tretia ozbrojená výprava a jej strategickým cieľom bolo vytvoriť kruh okolo banských miest, od Kremnice až po Banskú Bystricu a Banskú Štiavnicu a ich okolie, vrátane Slovenského rudohoria. Jednoducho - mali zaujať vojensky vyprázdnený terén.
Už v polovici júna do Uhorska vtrhli totiž po dohode panovníkov ruské vojská a začali oslobodzovať Slovensko. Ako uvádzajú historické pramene, bolo to stoštyridsaťtisíc vojakov s mnohopočetnou jazdou doneckých kozákov. Časť, prichádzajúca od Haliče, Slovenskom však len prešla. Ponáhľala sa na juh Uhorska, kde v prvej polovici roka maďarskí gardisti i košútovci dosiahli viaceré vojenské víťazstvá. Tam sa mali v oblúkoch spojiť s rakúskym cisárskym vojskom a so svojimi ruskými súkmeňovcami, ktorí napochodovali od Moldavska.
Jozef Miloslav Hurban tento vývoj predvídal už vo Viedni a v Bratislave. Bolo mu jasné, že po podpise dohody panovníkov Rakúska a Ruska 21. mája vo Varšave o ruskej pomoci Viedni sa situácia diametrálne obráti. Tušil aj to, že to bude čoskoro a mimo územia Slovenska, len nevedel kde. Teraz ho tešilo, že strážiť a ochraňovať srdce Slovenska pripadlo slovenským dobrovoľníckym zborom. Tešilo ho aj to, že na čele dobrovoľníckych stotín stáli jeho a Štúrovi vrstovníci i žiaci. Veliteľmi stotín boli totiž Ján Francisci Rimavský, Štefan Marko Daxner, Samuel Štefanovič, Viliam Pauliny-Tóth a Janko Kučera. Aj na nižších veliteľských pozíciách boli ďalší bývalí študenti.
Úlohu tretej výpravy slovenských dobrovoľníckych zborov Kronika Slovenska spresňuje takto: „Do bojov proti honvédom zbor už nezasiahol, v auguste vystriedal ruské jednotky na strednom Slovensku, kde mal kryť tylo ruskej a rakúskej armády a odzbrojiť maďarské gerilové skupiny v horských oblastiach, najmä v Slovenskom rudohorí. (...) Vtedy mal do 2000 mužov a podporovalo ho asi 4000 domobrancov na Horehroní, v Liptove a Turci.“
V polovici júla 1849 uhorská vláda v Budapešti už vedela, že je zle a skúsila zaratovať, čo sa ešte dá. Dňa 28. júla uhorský snem v Segedíne prijal národnostný zákon, ktorým vyhlásila rovnoprávnosť všetkých národov žijúcich na území Uhorska, ale už bolo neskoro. Habsburgovci s absolútnou vojenskou podporou Rusov a v pozadí veru aj s podporou slovenského dobrovoľníckeho, no regulárneho vojska, 13. augusta 1849 porazili maďarskú armádu na hlavu. „A to bol posledný deň maďarskej revolúcie“, napísal Tomáš Winkler v biografickom diele Perom a mečom.
Jozef Miloslav Hurban sa v druhej časti životopisného diela Ľudovít Štúr, ktorú nazval Rozpomienky, dostal len po začiatok apríla 1849, keď už bolo po audiencii u cisára Františka Jozefa. Napriek tomu v závere Rozpomienok aspoň naznačil to podstatné: „Tretia naša hlavná kapitola nastala nám až potom, keď už Rusi boli na pochode k ratovaniu Austrie. A podľa toho, kto povie A, musí dopovedať i Ž, zachovali sme sa i my a neutiahli našu súčinnosť, ačkoľvek ani ja ani Štúr ani Hodža ani Zach ani Bloudek netasili sme viacej sami meča, zriadiac iba čerstvé dva batalióny dobrovoľníkov, ktorým velil barón Lewartovský. História tejto výpravy je viacej známa.“
To je koniec Rozpomienok, ktoré staručký Hurban napísal po rokoch. Ako vnímal „posledný deň maďarskej revolúcie“, o tom nám zanechal svedectvo v liste manželke: „To sú zasa chýry! Ak iste z Trnavy došli. Intibus rozpráva že sa Görgey so 40 tisícmi na milosť a nemilosť Haynauovi poddal. Dva plagáty na rohoch v Trnave to zvestovali. Ja ešte tomu ani neverím...“ Takto domácky Hurban reagoval na chýry o Világoši. Chápal, že vojna sa skončila, no dobre vedel aj to, že starosti sa neskončili. Bude treba vynaložiť ešte veľa úsilia na ceste k národnej i sociálnej slobode. No výsledok bitky pri Világoši prijal s potešením. Nemohol však tušiť, že názov mesta sa čoskoro stane veľkou metaforou, slovnou hračkou, až symbolom pre všetky prehraté bitky a vojny maďarskej vládnucej triedy, presiaknutej šovinizmom a túžbou po dominantnom postavení v strednej Európe.
