BRATISLAVA – Moderná doba plná vymožeností a technológií nemusí ľudí motivovať k lepším a lepším výkonom a vytrvalej práci na sebe. To je postreh slovenského rekordéra v behu Ľubomíra Hrčku, ktorému sa do rúk náhodou dostal tréningový denník švagrovho otca z roku 1977.
Keď športovec otvoril denník švagrovho otca, ktorý rodina objavila až po jeho smrti, žasol. Z denníka sa dozvedel, že Ľudovít Vojtko v roku 1977 zabehol slovenský rekord v maratóne s časom 2:21:04. „Kto to dnes dokáže?“ kladie si otázku. „V súčasnosti, štyridsať rokov ‚po‛, máme len dvoch bežcov, ktorí podobný výkon dokážu zopakovať,“ zamýšľa sa. Za rok zvládol obdivuhodný muž nabehať až 7 600 kilometrov, čo v priemere na deň vychádza na 20 kilometrov.
Beh je skvelý celoročný šport: Čo jesť pred, počas a po bežeckom tréningu?
„Normálne pracoval, behával 10 kilometrov ráno do roboty, po práci pred domácimi robotami ešte stihol 20 ďalších. Niekedy si dal fázu cez obed. Jedinú špeciálnu výživu okrem klasickej dedinskej stravy si švagor pamätá ovsené vločky,“ opísal Ľubo na Facebooku v skupine iRun.
Podľa profesionálneho športovca nebol rekordér vo svojom čase jediný, na koho výkone sa odrážala obrovská húževnatosť. Jemu podobných bolo vtedy viac. „Mám pocit, že čím máme viac vymožeností, znalostí, špeciálnej výživy, tenisiek na milión spôsobov, kompresné oblečenie a tak ďalej, tým sme, paradoxne, slabší. Zabudli sme na to, že kľúčom k úspechu je tvrdá robota. A asi vždy aj bude,“ komentoval výkony z denníka slovenský maratónec.
