ROZHOVOR Podpálili mu auto a stretával sa s Remiášom: Novinár Tóth o temnom mečiarizme

Videli ste film Únos?

Film som ešte nevidel, ale zrejme budem nútený si ho časom pozrieť.

Ste zvedavý?

Keďže som film nevidel, nechcem vysloviť predčasne úsudok, ktorý by som musel neskôr revidovať. Zatiaľ viem len to, čo píšu médiá a hovoria moji známi. V médiách prevažuje chvála, medzi známymi skôr negatívne hodnotenia.

Do akej miery očakávate, že sa bude zhodovať s realitou?

Podľa mňa žiaden film nemôže nahradiť historickú vedu. Film Únos je umeleckým vyjadrením jeho tvorcov, ich estetickou reflexiou našej nedávnej minulosti. To je všetko, čo zatiaľ môžem k dielu povedať.

Ako novinár ste boli v kontakte s Róbertom Remiášom. Tušil, že mu hrozí nebezpečenstvo?

Remiáša sledovala SIS a neskôr po dohode predstaviteľov tajnej služby ho sledovali ľudia z bratislavského a nitrianskeho podsvetia. Bol som toho svedkom. Uvedomoval si určité riziko, ale že mu hrozí smrť, to zrejme netušil.

Čo Vám Remiáš povedal o únose Kováča mladšieho? Prezradil niečo?

Remiáš vedel o únose len toľko, čo mu povedal Fegyveres, a ten sám toho nevedel veľa. Všetko, čo vedel, povedal vyšetrovateľovi Petrovi Vačokovi a neskôr mne v rozhovore, ktorý som publikoval na stránkach SME v trojdielnom článku pod názvom Na úteku pred Slovenskou informačnou službou.

Vnímali ste na ňom nejakú zmenu správania?

Raz som mu pomohol krikom odplašiť vagabundov z Nitry. Myslím si, že vtedy mal naozaj strach. Bál som sa v tej chvíli spolu s ním. Incident išiel nahlásiť aj vyšetrovateľovi Čížovi, ale on Remiášove obavy a ponosy ignoroval.

Prečo neušiel s Fegyveresom aj Remiáš?

Remiáš nemal prečo utekať. Nebol svedkom únosu. Až neskôr sa ocitol v ohrození, ale nikto nepredpokladal, že sa to môže skončiť fatálne. Dokonca si myslím, že pôvodným úmyslom nebolo Róberta Reiáša zavraždiť, ale zastrašiť. Avšak veci sa v určitej fáze vymkli spod kontroly a on zahynul strašnou smrťou.

Kto z podsvetia sledoval Remiáša?

Na objednávku vedenia SIS, predovšetkým námestníka riaditeľa služba Jaroslava Svěchotu, sa sledovania Remiáša organizačne ujal vtedajší boss Miroslav Sýkora. On túto úlohu ďalej zveril svojim ľuďom a tiež jednej partii z Nitry.

Boli ste aj svedkom pokusu o jeho únos. Opíšte, čo sa vtedy stalo.

Už som to vyššie naznačoval. Bolo to večer, keď ma prišiel Róbert Remiáš navštíviť domov. Rozprával mi, že celý deň sa za ním ťahali autá s evidenčnými číslami z Bratislavy a Nitry. Vedeli sme, že to neboli autá SIS, pretože tie sme už poznali ako vlastné topánky. Remiáša to znepokojilo, preto ma pri odchode požiadal, aby som sa pozeral z okna a v prípade potreby zasiahol. Keď sa blížil k svojmu autu, z tmy vystúpilo niekoľko postáv a rýchlo sa k nemu približovali. Vtedy som spustil krik na celú ulicu, čo ich vyrušilo, pretože nechceli mať svedkov, tak radšej ušli. Potom Róbert nasadol do auta a z domu mi zatelefonoval, že prišiel v poriadku.

Do akej miery spolupracovala Slovenská informačná služba s podsvetím? Ako to fungovalo?

V prípade potreby spravodajské služby využívajú zdroje z podsvetia. Je to bežný postup. V rokoch 1995 – 1998 však niektorí služobní funkcionármi vytvárali partnerstvá so skupinami organizovaného zločinu, vytvárali obchodné spolky, robili si rôzne služby a protislužby, ktoré obsahovali aj násilnosti.

Čo si myslíte, že sa stalo s jeho vrahom? Sedí za mrežami?

To celkom presne neviem, ale myslím si, že v súčasnosti je vo väzbe človek, ktorý jediný môže povedať, ako to bolo s vraždou Róberta Remiáša.

Ste za zrušenie Mečiarových amnestií?

Som za zrušenie Mečiarových amnestií nie kvôli minulosti, ale budúcnosti, aby si žiaden potenciálny uzurpátor nebol istý, že si bude môcť omilostiť svoje zverstvá.

Mečiar a Lexa boli na vrchole ľadovca, myslíte si, že by mali niesť zodpovednosť za všetko, čo sa vtedy udialo?

Myslím si, že by mali niesť zodpovednosť všetci, ktorých označil v obžalobe prokurátor Michal Serbin. Pre mňa je však podstatnejšia budúcnosť.

Keby ste mali možnosť sa týmto ľuďom pozrieť teraz do očí, čo by ste im povedali?

Nebolo by to nič dramatické. Skôr by som s nimi viedol dlhý rozhovor o mnohých veciach. Azda s odstupom času a medzi štyrmi očami by bolo možné diskutovať s nadhľadom.

Vedeli o tom, alebo to priamo riadili?

Organizačne únosu velil námestník riaditeľa SIS Jaroslav Svěchota. Avšak bez vedomia pánov Mečiara a Lexu sa niečo také stať, pochopiteľne, nemohlo.

V 90. rokoch vám podpálili auto a hodili do bytu potkana, keď ste mali tehotnú manželku. Ako si na tieto časy spomínate?

Udalosti, ktoré spomínate, boli veľmi nepríjemné. Rovnako, ako keď SIS v spolupráci so sýkorovcami zorganizovala moju fyzickú inzultáciu. Ak mám byť úprimný, už na tieto veci nemyslím a ani si nepestujem kult martýrstva, pretože mi je to cudzie.

Od koho to bol pozdrav a prečo sa vám vyhrážali?

Vykonávateľmi týchto aktivít boli prevažne príslušníci 52. oddelenia SIS. Nebol to však ich nápad. Pokyny prišli jednak z úrovne vedenia služby, jednak z najvyšších miest politického vedenia štátu.

Pre mladých, ktorí tie časy nezažili a momentálne majú pocit, že žijeme v zle dobe, by ste čo odkázali?

Nemám žiadne odkazy. Poviem len to, čo hovorím aj svojim deťom. Vzdelávajte sa a nezabúdajte na to, že svet je komplexný.

V čom môžu byť radi, že to nezažili?

Nerobme z toho väčšiu drámu, ako bola. Neboli to 50. roky, nebola to ani normalizácia. Krajina síce balansovala na pokraji autokracie, ale bežný človek sa o seba obývať až tak veľmi nemusel.

Remiáš bol najväčší prípad, lebo skončil smrťou, viete ale odhadnúť, koľko ľudí tento režim mečiarizmus zničil psychicky alebo aj fyziky?

Tajná služba sa v tom období dopúšťala aj násilností, dokonca sa objavili aj podozrenia z likvidácie osôb. Nebolo to však také, ako za vlády junty v Argentíne, kde, mimochodom, tiež zrušili amnestie pre predstaviteľov režimu.

V čom bol teror sledovania nepríjemný? Mali ste pocit ohrozenia, vedeli ste kľudne spávať?

Bolo to nepríjemné, ale terorom by som to nenazval. Napokon to bola aj škola, naučil som sa odhaľovať sledovanie. A to sa vcelku hodí.

Veľa ľudí, ktorí tie veci vtedy tolerovali alebo sa na nich zúčastňovali si dnes užívajú život? Prečo je to tak?

V histórii to nie je nič výnimočné. Nikomu však jeho život nezávidím. Tiež si užívam ten svoj. Taký, na aký má, a som šťastný.

Boli ste v kontakte s Fegyveresom v poslednej dobe? Ako s odstupom času hodnotí všetko čo sa stalo? Už sa cíti v bezpečí?

Pána Fgyveresa som už niekoľko rokov nevidel a neviem, ako sa má. O jeho bezpečnosť si však obavy nerobím.

Remiášova matka označila za Vašu hlúposť, že ste odvysielali zrejme nechtiac záber jeho auta. Ako to bolo?

Nerád polemizujem s pani Remiášovou, ale mýli sa. Život je komplexnejší, ako uvádza. Stalo sa to takto: Česká televízia chcela rozhovor s Oskarom Fegyveresom. Predniesol som tento návrh Fegyveresovi, ktorý to najprv odmietol, neskôr povedal, že za finančnú odmenu súhlasí. Česká televízia povedala, že mne vyplatí vyšší honorár a je iba na mne, či sa oň podelím. Tak sme sa s Fegyveresom dohodli, že mu celý honorár dám. Potom prebehlo nakrúcanie, počas ktorého producentská spoločnosť naozaj nakrútila aj Remiášove auto. Hneď som protestoval a zakázal som, aby záber použili. Napriek tomu záber zaradili do predfinálnej verzie programu. Spolu s Róbertom Remiášom sme boli v Prahe, aby sme urobili definitívne úpravy. Tvrdo sme požadovali, aby bol inkriminovaný záber vypustený a produkčná spoločnosť nám to sľúbila. Napokon sľub nedodržala, čo ma nepredstaviteľne rozčúlilo a režisérovi Jánovi Sebechlebskému som za to strašne vynadal.

Aké vládli pomery v SISke v tej dobe, boli tak ľudia, ktorí dokázali vraždiť na rozkaz?

Až také dramatické to nebolo. Ak došlo k nejakým vraždám, tie robili pre mocných ľudia z podsvetia.