MARTIN/NEW YORK – Zistiť, ako funguje svet a kráčať v šľapajach slávneho Einsteina. To je snom Nikolety Vujisićovej (25), ktorá sa dokázala presadiť v klasicky mužskom odbore. O tom, ako sa z krásnej Martinčanky stala expertka na jadrovú fyziku, ktorá sa v New Yorku podieľa na experimente STAR, porozprávala Topkám.
Prečo ste začali študovať práve experimentálnu jadrovú a časticovú fyziku? Nie je to skôr tradične mužský odbor?
Toto je najčastejšie otázka, ktorú mi ľudia kladú, keď niekomu poviem, čo mám vyštudované a v akom odbore v štúdiu pokračujem. Na strednej škole som sa tak nejako na nič nešpecializovala, nebolo nič, čo by ma extrémne bavilo, ale tiež ani naopak, nič, čo by z môjho osobného rebríčka obľúbenosti predmetov nejako veľmi vytŕčalo. Bola som ten typ, ktorý vnímal školu ako nutné zlo, kam treba každý deň prísť, sedieť, počúvať a písať písomky. A potom prišlo to obdobie, kedy si začali všetci vypisovať prihlášky na vysoké školy a každý presne vedel, čo z neho raz bude. Ja som vždy chcela byť princezná (smiech) a na to škola, žiaľ, nebola. Nakoniec som si poslala prihlášky dve. Na žurnalistiku, pretože mi mama vždy hovorila, že raz určite napíšem knihu, a to je škola vhodná pre mňa a na elektrotechniku – pretože v nadväznosti na tento bakalársky odbor sa dala študovať jadrová fyzika.
Ale rozhodli ste sa pre tú druhú možnosť. Predsa len, od žurnalistiky je diametrálne odlišná.
Jadrovú fyziku som si vybrala preto, lebo otec mi povedal, že je to taká ťažká škola, že ju nikdy nedokončím. Čiže obrovská výzva pre mňa a tiež chuť všetkým dokázať, že na to mám. A nejako som dúfala, že ma tá fyzika niekedy snáď začne baviť. Práve nedôvera môjho okolia bola celé štúdium tou externou silou, ktorá ma hnala vpred.
Snaha a motivácia sú dôležitou súčasťou úspechu, ale nie celý. Stretli ste sa počas štúdia aj s prekážkami?
Prekážok bolo mnoho, štúdium to bolo náročné. Každé skúškové obdobie som premýšľala nad tým, či som si to s tou žurnalistikou nemala lepšie premyslieť. Elektrotechnika mi dlho nič nehovorila a vlastne stále nehovorí a tu by sa niekto mohol opýtať, prečo som teda nešla na matematicko–fyzikálnu fakultu, kde by som sa takýmto oblastiam vyhla. Odpoveď je jednoduchá – chcela som byť inžinierka. Časť štúdia som absolvovala vo Francúzsku a to mi inžinierske štúdium ešte trocha skomplikovalo, keďže som celé dva ročníky robila v jednom. Ale dnes považujem každé moje rozhodnutie počas štúdia za správne. Posunulo ma tam, kde práve som.
Mali ste počas štúdia aj nejaké spolužiačky?
Spolužiačku som mala len v prvom bakalárskom ročníku a ostatné roky som bola jediná žena medzi samými chlapmi. Veľmi dobrá škola života. Naučili ma myslieť ako chlap a to je jedna z tých vecí, ktorú z univerzity v reálnom živote využívam najviac. Síce je už tradičné, že na podobnú školu chodia prevažne zástupcovia mužského pokolenia, nemala som rada, keď mi niekto položil otázku, čo na tej škole robím. Prvá programátorka bola predsa žena a rovnako aj rádioaktivitu objavila žena. Tak čo tam vlastne robia oni, všakže? A viete, ako sa na túto nekonvenčnosť dobre balia chlapi? (úsmev).
Ako ste sa dostali až do New Yorku?
To je tiež dlhý príbeh. Posledný ročník štúdia všetci spolužiaci vedeli, čo presne budú po ukončení školy robiť. Niektorí chceli pokračovať na doktorát, iní mali vybranú serióznu prácu. A ja, zasa ako jediná, som si hovorila, že mám času dosť a začnem to riešiť, keď to bude aktuálne. Ten moment prišiel skôr, než som si uvedomila a zastihol ma celkom nepripravenú. Nemám rada, keď na mňa niekto tlačí a čaká na rozhodnutie, a preto som zareagovala úplne inak, ako by urobil inteligentný človek. Zbalila som sa a na celé leto odletela do Indonézie na ostrov Bali, kde som mala v pláne zistiť, akým smerom budem ďalej svoj život smerovať. Nezistila som vôbec nič a trvalo mi ďalší rok, kým som prišla na to, že mi chýba nie len fyzika, ale hlavne ten pravidelný prísun informácii z tohto sveta. Mala som pocit, že stále neviem dosť veľa, že by som sa chcela ešte veľa naučiť a že mi vysokoškolské štúdium nezodpovedalo tú základnú otázku, na ktorú som chcela poznať odpoveď – ako funguje svet. A preto som sa rozhodla urobiť si doktorát z časticovej fyziky. Podala som si prihlášku na Karlovu univerzitu a dala výpoveď v práci, ktorú som v tej dobe mala.
A príležitosť sa ponúkla sama...
Po tom, ako som dala výpoveď v práci, ma vesmír nenechal dlho čakať a odpoveď poslal do 48 hodín. Forma, v akej prišla, bola ale taká zvláštna, že som ani nechcela veriť, že by to mohla byť pravda. Bolo tesne pred siedmou podvečer, vracala som sa domov z obchodu a s plnými rukami nejakého ovocia som sa snažila otvoriť schránku. A vtedy ma oslovil sused s otázkou, či nie som náhodou tá blogerka. V Prahe. Vo vchode, kde som úplne anonymná a nikto ma nepoznal. V prvom momente mi prebehlo hlavou, odkiaľ preboha vie. kto som?! No áno, mám na schránke meno, pomyslela som si. Ako sa cudzí človek dostane z môjho mena na schránke až k môjmu Instagramu, kde som zdieľala fotku prihlášky na Karlovku, som nepátrala. Nebola to vec, ktorú by som v tom momente dokázala spracovať. Dôležité bolo, že pán sused vedel, že si chcem robiť doktorát na Karlovke. Zaujímalo ho, ako veľmi som o tom presvedčená a či som neuvažovala aj nad inou školou. No popravde, neuvažovala. Vysvetlil mi, kto je, odkiaľ je a že pre ich výskumnú skupinu v CERN-e a Brookhaven National Laboratory hľadajú doktorandov. Viac som nepotrebovala počuť. O pár dní sme sa stretli, vyriešili formality, prihlášku a literatúru na prijímačky, ktoré ma čakali o mesiac neskôr. Po ich úspešnom zložení som sa stala členkou tímu a o pár dní neskôr letela na svoj prvý kolaboračný meeting experimentu STAR do Ohia, kde som sa s experimentom zoznámila bližšie. O niekoľko týždňov neskôr ma čakala prvá cesta do New Yorku, do laboratória BNL.
Vaša cesta za snom bola celkom zázračná, plná šťastných náhod. Kam vás doviedla? Čo je témou a podstatou vášho výskumu?
Témou môjho výskumu je štúdium fyziky ťažkých kvarkov pri jadrovo–jadrových zrážkach. A čo si pod tým predstaviť? Súčasný výskum vysoko energetických zrážok na experimente STAR sa zameriava na štúdium kvark-gluónovej plazmy, stavu hmoty, v ktorom sa základné stavebné jednotky hmoty, kvarky a gluóny, ktoré sú inak veľmi silno viazané, voľne pohybujú. Táto veľmi hustá a horúca forma jadrovej hmoty sa môže vyskytovať na troch miestach: v prvých mikrosekundách po Veľkom tresku vo vnútri hustých hviezd, a nakoniec je možné ju vytvoriť v laboratórnych podmienkach pri ultrarelativistických zrážkach ťažkých jadier. V súčasnej dobe máme dobré prostriedky na jej vytvorenie. Sú to synchrotronové urýchľovače, kde v dvoch urýchľovacích trubiciach cirkulujú v opačných smeroch zväzky častíc, ktoré sa na vhodných miestach zrazia. Jadrá sú v urýchľovači urýchlené takmer na rýchlosť svetla. Pri zrážke nechávajú za sebou oblasť hustej hmoty, tzv. ohnivú guľu, kde sa pravdepodobne formuje kvark–gluónová plazma. Stav kvark-gluónovej plazmy trvá len veľmi krátku dobu. My však detekujeme len spŕšky hadrónov a leptónov vzniknuté v konečnom štádiu, preto tento stav hmoty nie je možné študovať priamo. Kvark-gluónovú plazmu môžeme skúmať len nepriamo pomocou viacerých jej prejavov.
Zrážku v urýchľovači si môžeme predstaviť tak, že proti sebe zrazíme dve marhule. Čo sa stane? Vznikne nám marhuľový džem. Ale keď pridáme vysoké energie, ktoré v urýchľovači máme, okrem marhuľového džemu dostávame aj úplne iné veci, ktoré tam pôvodne vôbec neboli. Jahody, ananás, mango, pomaranče a tiež také exotické ovocie, ktoré nikto nikdy nevidel. V zrážkach vznikajú stovky rôznych častíc a úlohou experimentov je identifikovať ich.
Má výskum súvislosť s experimentmi v CERN-e?
Samozrejme. To čo sa robí na experimente ALICE v CERN-e, to isté robíme aj my na STAR-e v BNL. Všetko je to navzájom prepojené, pátra sa po podobných veciach. Rozdiel medzi experimentom STAR v BNL a ALICE v CERN sú hodnoty energií, na aké sú zväzky urýchľované.
Stretli ste sa počas výskumu s nejakou slávnou osobnosťou na poli vedeckej fyziky?
Koho považujete za slávneho? Keďže som s doktorátom začala len toto leto, veľa príležitostí som nemala. Ale každé ráno sa budím vedľa jedného z najväčších fyzikov – Alberta Einsteina, ktorý mi visí na stene (úsmev).
Čo je aktuálne najväčšou pracovnou výzvou experimentálnych fyzikov?
Ťažko povýšiť jednu konkrétnu výzvu na pomyselný piedestál toho najdôležitejšieho. Naše chápanie vesmíru je stále neúplné. Vysokoenergetické experimenty vedú fyziku na inú cestu. Novoobjavené procesy a častice by mohli zmeniť naše chápanie hmoty, energie a vesmíru. Otázok je v tomto smere nespočetne. Aká je štruktúra vesmíru? Prečo sa elementárne častice tak výrazne líšia vo svojich vlastnostiach? Prečo došlo po Veľkom tresku k porušeniu symetrie medzi hmotou a antihmotou? Prečo je gravitácia o toľko radov slabšia v porovnaní s ostatnými fundamentálnymi silami? Existujú ďalšie príchute kvarkov okrem tých, ktoré predpovedá štandardný model? A takto by sa dalo pokračovať ešte dlho.
Aká je v tomto smere vaša osobná méta?
Moja osobná méta? V súčasnosti som nad tým dlhšie nerozmýšľala, momentálne sa sústreďujem na postupné plnenie malých úloh a možno mi to raz prinesie niečo veľké. Nechám sa prekvapiť. Ale počas písania mojej diplomovej práce, v ktorej som sa venovala exotickým jadrám a skúmala nové, ešte neidentifikované jadrá, sme sa so spolužiakmi smiali, že sa možno raz nejaký prvok bude volať po mne. Nikoletum Vujisicum (smiech).
Chcete sa ešte vrátiť na Slovensko? Našli by ste tu adekvátne uplatnenie?
Nie, na Slovensko sa momentálne vrátiť neplánujem, ale nikdy neviem, čo prinesie budúcnosť a kde nakoniec skončím. Čo sa týka uplatnenia, neviem si predstaviť, čo presne by som mohla robiť. Zahraničie ponúka vo vysokoenergetickej fyzike oveľa lepšie a lákavejšie ponuky.
Je podľa vás niekde vo vesmíre aj iný život?
Tak, ako si nedokážem predstaviť to, že by vesmír mohol byť nekonečný alebo dokonca konečný, si nedokážem predstaviť ani to, že by sme v tom nekonečnom priestore boli sami. Verím, že niekde nejaké formy života existujú, len ktovie, či sme schopní ich detekovať. Možno sú oveľa bližšie, ako si myslíme a spolu si tu žijeme, len sa zatiaľ nedokážeme navzájom „vidieť“. Keď si predstavím len to, aký záhadný je kvantový svet a koľko predstáv som musela prijať bez toho, aby som sa im vôbec pokúsila porozumieť, dnes si dokážem predstaviť už celkom nepredstaviteľné veci. Myslíte, že už majú Teóriu všetkého? (úsmev)
Kedy sa ľudstvu podarí skontaktovať s mimozemšťanmi?
Koľko generácii iPhonov ešte potrebujeme, aby sme boli schopní telefonovať medzi dimenziami? Na toto by vám dnes vedeli asi lepšie odpovedať vývojári v Apple. (smiech)
Niektoré teórie hovoria, že žijeme v paralelnom vesmíre. Myslíte si, že raz výskum objasní aj túto záhadu? Ako je to podľa vás?
Teória strún, alebo presnejšie teórie a ich zviazanie do M-Teórie predpokladajú existenciu iných dimenzií. Okrem štyroch, ktoré poznáme, predpovedá ďalších sedem, z ktorých je jedna časová a zvyšných desať priestorových.
Akékoľvek testovanie kvantovej gravitácie by ale potrebovalo extrémne vysoké energie a to oveľa vyššie ako momentálne dokážeme dosiahnuť na LHC v CERN-e, a preto jej experimentálne overenie hudbou ďalekej budúcnosti. Myslím si, že nech je akokoľvek Teória strún v momentálnom svete nedokázateľná a vlastne by sme ju ani nemali volať vedeckou teóriou, je predsa len najlepším a najlepšie predstaviteľným spojením všeobecnej relativity a kvantovej teórie, čo je už od dôb Einsteina veľkou výzvou pre teoretických fyzikov po celom svete.
Akého najvýznamnejšieho objavu sa dožije naša generácia?
To je veľmi ťažká otázka. Veda napreduje míľovými krokmi, keď si predstavím, že ešte pred približne sto rokmi sme si mysleli, že atóm je nedeliteľný a dnes tu máme 23-kilometrový urýchľovač LHC, na ktorom dosahujeme energie, ktoré sme si ešte nedávno vedeli len sotva predstaviť, máme kvarky a uvažujeme o strunách, je veľmi ťažké povedať, čo tu budeme mať o ďalších, povedzme, 50 rokov. Možno sa „skamarátime“ s našimi dvojičkami v paralelnom vesmíre. Ktovie. (úsmev)
