BRATISLAVA - NATO sa nikam nerozťahuje, iba reaguje na Rusko, Putinove vyhlásenia patria do Studenej vojny. Na obranu krajiny či históriu mnohí už zabudli, ale je potrebné opäť do nej investovať. Na vojakov by sme mali byť oveľa viac hrdí. Alternatíva NATO pre Slovensko neexistuje. V rozhovore pre Topky zahraničnopolitický analytik Jaroslav Naď hovorí o téme Severoatlantickej aliancie, o utopickej neutralite či o tom, kam až môže zájsť eskalácia napätia medzi Kremľom a Západom.
Kritici vyčítajú NATO a spojencom, že sa opäť rozťahuje. Tento raz do Rumunska, kde sa spustila nová časť raketového štítu. Ako by ste sa bránili obvineniu?
Jednoducho. Aké rozťahovanie? Rumunsko je suverénna krajina, ktorá sa slobodne a suverénne rozhodla pred viac ako desaťročím, že bude členom NATO. Rovnako sa pred pár rokmi rozhodla, že má záujem, aby na jej území vyrástla základňa, ktorá je súčasťou systému protiraketovej obrany NATO. Nikto nemá právo určovať im, čo majú alebo nemajú robiť. Ani Ruská federácia, akokoľvek sa jej to nepáči.
Rusko okamžite reagovalo protiopatreniami. Kam až táto eskalácia môže viesť?
Neprerastie to nad rámec klasických silných vyhlásení a hrozieb zo strany Ruska. Už to poznáme, je to obohraná pieseň. Zase budú hovoriť o väčšej militarizácii Kaliningradu, o tzv. odvetných opatreniach, atď atď.
Rastie riziko vojenského stretu?
Kvôli vybudovaniu výsostne obranného systému nad územím NATO? NATO si za svoje peniaze buduje vlastnú spôsobilosť na zostrelenie rakety, ktorá by smerovala na územie Aliancie a mohla by mať povedzme nukleárnu hlavicu. Opakujem, je to výsostne obranný systém bez možnosti raketového útoku. Navyše, ten systém dokáže zareagovať na maximálne pár rakiet súčasne. Samozrejme, Rusko, ktoré tvrdí, že je systém namierený voči nemu, má celé tisíce takýchto rakiet. To hovorí samé za seba...
Nebolo by lepšie, keby sa spory medzi Ruskom a Západom riešili diplomaticky?
Určite áno. Ale na to treba vždy dvoch. Napríklad o spomínanom systéme protiraketovej obrany NATO hovorili obe strany už takmer desať rokov. Na summite NATO v Lisabone dokonca uzavreli dohodu aj za účasti vtedajšieho prezidenta Medvedeva o spoločnom postupe v tejto oblasti. Žiaľ, výmena prezidenta v Rusku smerovala opäť k nezmyselným vyhláseniam patriacim do obdobia studenej vojny. No a navyše tiež k vojenským operáciám na Ukrajine a k anexii Krymu. Potom sa nečudujme, že krajiny Pobaltia či Poľsko majú z Ruska obavu. Ich historické skúsenosti ich k tomu predurčujú.
Dnešným mladým sa môže zdať myšlienka na vojnu ako niečo staromódne. Naozaj je to tak?
Máme šťastie, že na našom území nebol konflikt už od skončenia druhej svetovej vojny. Aj keď ruské vojsko opustilo naše územie po okupácii od roku 1968 len relatívne nedávno – v roku 1991. Zabúdame príliš rýchlo a výučba dejepisu či náuky o spoločnosti na stredných školách sa javí byť nedostatočnou. Nie, bezpečnosť a obrana nie je samozrejmosťou, je to niečo, na udržaní čoho musíme veľmi intenzívne pracovať.
Na čo nám je armáda v 21. storočí, nie je už klasická vojna minulosťou?
Ozbrojené sily Slovenskej republiky vykonávajú množstvo ústavou a relevantnými zákonmi stanovených úloh. Okrem obrany nášho územia a územia našich spojencov, sú to tiež operácie v zahraničí, či tzv. domáci krízový manažment, teda pomoc pri záplavách, snehových kalamitách, požiaroch či priemyselných haváriách. Občania zvyknú vojakov dehonestovať. Útočia na ich sociálne výhody, atď. Je to veľmi nefér. Vojaci sú pre nás ochotní položiť svoj život. Chránia našu krajinu. Pomáhajú nám počas kríz.
Naopak, ich sociálny status klesá. Výhody, ktoré boli stanovené pri prechode na profesionálne ozbrojené sily sú dnes výrazne menej motivujúce. Chce to opäť spoločensky pozdvihnúť toto výnimočné povolanie. Nepáči sa mi falošný prístup politikov, ktorí raz na vojakov nadávajú, že by sa mali radšej naučiť pochodovať, neprídu ich povzbudiť, keď odchádzajú napríklad do Afganistanu do náročnej operácie, ale potom im tesne pred voľbami teatrálne počas živého televízneho prenosu trasú pravicou, keď idú na cvičenie do Maďarska. Chce to oveľa väčšiu vďačnosť a hrdosť na našich vojakov, zaslúžia si to.
Slovensko má problém investovať do obrany aj 2 percentá výkonu ekonomiky. Môže sa nám to vypomstiť?
Je to vážny problém. K investovaniu 2% HDP do obrany sme sa zaviazali pred vstupom do NATO, ale nedokázali sme to splniť ani jediný raz. Dnes sme niekde na úrovni 1,1%, teda asi v polovici. Navyše, takmer vôbec sme ozbrojené sily nemodernizovali. Modernizačný dlh je teda obrovský a minister má dnes naozaj ťažkú situáciu. Potvrdilo sa to, čo analytici hovorili počas minulej vlády, že oznamovať jeden modernizačný projekt za druhým, bez adekvátneho plánovania a najmä finančného krytia je len obyčajný klam. Otázkou je, ako môžeme od vojakov chcieť, aby si splnili legislatívou stanovené úlohy, keď im k tomu nezabezpečíme adekvátnu techniku, výstroj, výzbroj a iné potrebné spôsobilosti. A druhou otázkou je, ako môžeme chcieť od našich spojencov, aby nás chránili, keď my sa správame ako taký čierny pasažier.
Máme iné a väčšie problémy doma ako investovať do tankov a stíhačiek?
Sugestívna otázka. Áno, samozrejme, že školstvo či zdravotníctvo sú veľmi citlivé oblasti a potrebujú financie. Ale ja som presvedčený, že štát ako taký má dosť zdrojov. Otázkou je, ako ich využíva. Už ma nebavia debaty o tom, ako treba lepšie investovať peniaze, ktoré obrana dnes dostáva. Obrana dostáva jednoducho málo. Obranný rozpočet musí výrazne rásť, aspoň tak, ako to sľubovala bývalá vláda, teda na konci toho volebného obdobia by výdavky mali dosiahnuť 1,6% HDP.
Mnoho Slovákov má pocit, že by naša krajina nemala byť ani v NATO, ani v bloku s Ruskom. Máme tvoriť akýsi most medzi východom a západom. Má táto myšlienka opodstatnenie? Naozaj neexistuje iná možnosť ako patriť pod krídla NATO?
Diskutovať o akejsi osi neutrality či o moste medzi východom a západom, to sú naozaj utopické myšlienky. Pozrite sa, aj Ukrajina pod bývalým prezidentom Janukovičom hlásala podobné myšlienky a ako dopadla. Krym stratila úplne a východ krajiny je vo vojne, ktorú podporuje Rusko. NATO za 67 rokov svojej existencie dokázalo zabezpečiť mier pre všetkých svojich členov bez výnimky. To je fakt. A som presvedčený, že nebyť toho, že krajiny Pobaltia sú v NATO, dnes by mali rovnaký problém ako Ukrajina. Nie, reálna alternatíva pre Slovensko ako členstvo v NATO neexistuje.
Čo by ste povedali človeku, ktorý si myslí, že Rusi sú naši bratia a že za všetko zlé môžu Američania?
Že svet nie je čiernobiely. Že nemajú čítať tzv. alternatívne médiá, ktoré nie sú ničím iným ako sofistikovanou proruskou propagandou a že nech si reálne preštudujú históriu. Spojené štáty americké tiež nie sú bezchybné, ale my v Európe im musíme byť vďační za mnohé momenty, napríklad aj za ich pomoc počas oboch svetových vojen. Navyše, na rozdiel od Moskvy, Washington Slovenskú republiku nikdy neokupoval, všakže...
Ktoré sú podľa Vás najväčšie mýty, ktoré nezodpovedajú realite v súvislosti s vojenskými zásahmi NATO?
Tých mýtov je množstvo. Napríklad, že o všetkom rozhodujú Američania a ostatní sú len poskokmi. Alebo že NATO rozpútalo vojnu v Iraku či v Sýrii. Dokonca, že NATO je za utečeneckou krízou. Ruská propaganda šíri obrovské množstvo nezmyslov.
V čom vidí mnoho Stredoeurópanov príťažlivosť Ruska?
Ja si nemyslím, že ich je až tak mnoho. Aj prieskumy, ktoré boli nedávno spracované ukázali, že slovenská spoločnosť nie je proruská, a proruská nie je ani v iných krajinách V4. Navyše, keď ľudia odchádzajú za prácou do zahraničia, chodia na Západ. Počuli ste o niekom, že by odišiel za lepším životom do Ruska? Máte pocit, že v Rusku je vyššia životná úroveň? Lepšie zdravotníctvo? Školstvo? No a dnes sa objavujú v súvislosti s utečeneckou krízou dokonca tézy, že iba Putin nás ochráni pred islamom. Skúste hádať, ktorá krajina má najväčšiu mešitu v Európe, otvorenú minulý rok. Správne, je to Rusko.
Prečo Poľsko a Pobaltie vníma hrozbu Ruska inak ako stredná Európa?
Ide o historické skúsenosti. A vôbec sa im nečudujem. To na Slovensku chýba strategické uvažovanie o bezpečnostných otázkach. A strategicky uvažujúci politici, ktorí vidia za rámec volebného obdobia. Žiaľ.
Vnímate aj Vy situáciu ako keby bol Západ v kríze. Čo Vy na to? Kde sú príčiny?
Veľmi ťažká otázka. V realite Západ v kríze nie je. Druhá otázka je, ako to vnímajú občania. Strácajú vieru v politikov, v systém. Tieto nálady sú výrazne masírované protizápadnou propagandou a tiež vlnou neonacizmu a neofašizmu, ktorá ponúka akože „rýchle riešenia“. Ale stačí sa pozrieť u nás na banskobystrický kraj a každý pochopí, že títo ľudia riešenia nemajú a nič nedokážu, práve naopak.
Práve ste sa vrátili z Iraku, čo ste tam robili?
Bol som na návšteve u môjho priateľa, kurdského kresťana, ktorý je v irackom Kurdistane vplyvným človekom. Už viackrát ma pozval, a tak som sa rozhodol vycestovať do tejto náročnej oblasti za ním. Navyše, vybavil mi tam viacero zaujímavých stretnutí s predstaviteľmi vlády, ozbrojených síl, polície či rôznych štátnych organizácií a súkromných firiem. Bolo to mimoriadne zaujímavé a obohacujúce. Lepšie raz vidieť ako stokrát počuť.
Ako tam vyzerá situácia?
Situácia tam je mimoriadne náročná. Na jednej strane je to krásna krajina s neskutočnou históriou a výrazným genius loci. Ľudia sú neskutočne priateľskí, ústretoví a dobroprajní. Na druhej strane krajina trpí vojnou proti ISISu, terorizmom a zároveň nízkymi cenami ropy. Štátni zamestnanci nemajú výplaty aj niekoľko mesiacov v rade, nefungujú základné služby pre občanov. Táto oblasť si po naozaj desaťročiach bojov už zaslúži mier a pokoj. Tí ľudia si to zaslúžia.
Nebáli ste sa džihádistov z Islamského štátu?
Klamal by som, keby som tvrdil, že nie. Aj keď hlavné mesto oblasti Erbil je relatívne bezpečné, keďže vojnová línia s ISIS je vzdialená niekoľko desiatok kilometrov, teroristické najmä samovražedné útoky sú aj tam smutnou realitou. Vypočul som si niekoľko konkrétnych príbehov, ako boli zrealizované rôzne útoky a najmä pri vstupoch do opevnených vládnych budov mi veru nebolo všetko jedno.
Jaroslav Naď
Pôsobí v Slovenskom inštitúte pre bezpečnostnú politiku ako Riaditeľ programu Bezpečnosť a obrana. Zaoberá sa obrannou a bezpečnostnou politikou. V minulosti pracoval v štruktúrach ministerstva obrany na rôznych analytických postoch. Šéfoval tiež sekcii obrany Stálej delegácie Slovenska pri NATO. Pôsobil ako generálny riaditeľ Sekcie obrannej politiky, medzinárodných vzťahov a legislatívy na Ministerstve obrany SR.
Slovenský inštitút pre bezpečnostnú politiku je nezávislá mimovládna organizácia, ktorá spája expertov na otázky bezpečnostnej a obrannej politiky z vládnych, mimovládnych, súkromných a akademických inštitúcií. Zameriava sa na výskum a analýzu aktuálnych bezpečnostných výziev s ambíciou zvyšovať o nich celkové povedomie verejnosti. Je zakladateľom prvého slovenského portálu venovaného kybernetickej bezpečnosti CyberSec.sk a prevádzkuje webstránku Antipropaganda.sk, ktorá sa zameriava na odhaľovanie mýtov o zahraničnej a bezpečnostnej politike.
