SEREĎ - V utorok sa v priestoroch novovzniknutého Múzea holokaustu v Seredi uskutočnila pietna spomienka na všetky obete hromadného vyvražďovania zo Slovenska. Dňa 25. marca 1942 bol vypravený prvý transport židov z Popradu do koncentračného a vyhladzovacieho tábora v Osvienčime. Do dobytčích vagónov nahnali tisíc mladých dievčat, z ktorých prežila útrapy väznenia iba dvadsiatka. Minúta ticha, o ktorú prítomných požiadal vedúci múzea Martin Korčok, sa však niesla nielen v znamení pripomenutia si minulosti, ale aj úcty k tým, ktorí prišli o život počas teroristických útokov v Bruseli. Aj kvôli týmto tragickým udalostiam pôsobí odkaz Slovenky Heleny Weinwurmovej, ktorá napriek trojročnému utrpeniu v Auschwitzi nestratila vieru v ľudskosť a dobro, oveľa naliehavejšie.
Pietna spomienka venovaná všetkým obetiam holokaustu zo Slovenska sa uskutočnila pod záštitou primátora mesta Sereď Martina Tomčányiho a zúčastnili sa na nej zástupcovia veľvyslanectiev z Rakúska, Slovinska, Talianska, Francúzska, Izraela, Grécka a Maďarska, zástupcovia židovskej náboženskej obce, mestského zastupiteľstva, študenti, verejnosť aj médiá.
„Zišli sme sa, aby sme si s úctou spomenuli na tých, ktorí sa nevrátili, a zároveň s nádejou, že bolestná minulosť obetí zabráni, aby sa niečo podobné v budúcnosti zopakovalo. Odkaz obetí je s vzhľadom na dnešnú medzinárodnú i domácu situáciu v spoločnosti, žiaľ, viac ako aktuálny. Polarizácia názorov nahráva vyznávačom definitívnych riešení. Akoby historická skúsenosť nebola dostatočne varujúca. Je to iba na nás, na ostatných ľuďoch, ktorí si vážia život a považujú ho za najvyššiu hodnotu, aby sme nedovolili voľný priechod nenávisti a často ľahostajnosti k osudu druhým," uviedol v príhovore primátor Serede Martin Tomčányi.
"Stojíme tu v bývalom pracovnom a neskôr koncentračnom tábore, ktorý bol zriadený predovšetkým pre židovských spoluobčanov. Tých, ktorí boli vyradení zo spoločenského života, mnohí z nich boli ľudia vzdelaní, šikovní a múdri. Boli vystavení neľudskému zaobchádzaniu, ponižovaniu a krutosti. Mnohí z nich sa domov nikdy nevrátili. Holokaust a druhá svetová vojna je mementom pre všetky generácie. Sme povinní si tento odkaz pripomínať a odovzdávať ďalej nasledujúcim generáciám. Verím, že ľudstvo nikdy viac nedovolí, aby sa tieto hrôzy opakovali,“ dodal Tomčányi.
Od roku 1942 vypravila slovenská vláda za hranice Slovenska 57 transportov s počtom takmer 58-tisíc židov. Z nich 19 smerovalo do Auschwitzu, zvyšných 38 do Lublinskej oblasti, odkiaľ boli ľudia deportovaní ďalej do koncentračných táborov Treblinka, Belzec, Majdanek a Sobibor. V poslednom spomenutom ich zahynulo najviac, až takmer 25-tisíc. Celkovo holokaust prežilo len niekoľko stoviek slovenských občanov židovského pôvodu.
Martin Korčok, riaditeľ Múzea holokaustu v Seredi, počas príhovoru povedal, že sa s prežívšími stretáva už dlhé roky a každý jeden príbeh je podľa neho jedinečný a zároveň tragický. Najviac sa mu však do srdca vrylo stretnutie s Helenou Weinwurmovou, ktorá vydržala tri kruté roky v Osvienčime a napriek tomu jej ľudskosť vyšla z pekla tábora nepoznačená.
"Okrem toho, že pani Weinwurmová strávila najdlhší čas v Auschwitzi, aký mohla žena stráviť, bola to žena, ktorá zanechala hlbokú stopu v mojom živote. Otriasla mojou dušou. Povedala slová, na ktoré nikdy nezabudnem. Povedala, že ku všetkým ľuďom sa treba správať s úctou," vysvetlil Martin Korčok a dodal, že hoci mladá generácia dostáva nespočetné množstvo školení o tom, čo sa v histórii stalo a koľko ľudí zomrelo len kvôli nenávisti, zmenu by mohla priniesť jednoduchá myšlienka.
"Pritom by stačilo jedno jediné posolstvo... posolstvo Heleny Weinwurmovej. Tú nenávisť treba zo srdca vypudiť a byť k ľuďom úctiví. Pokiaľ dokážeme byť k ľuďom úctiví, nikdy viac sa nezopakuje to, čo sa udialo na Slovensku 25. marca v Poprade a rovnako sa nezopakuje ani to, čo sa dnes udialo v Bruseli," skonštatoval riaditeľ múzea.
Na Slovensku síce podľa neho neboli plynové komory, ale žiadna z obetí do nich nevkráčala sama dobrovoľne. "Na to bolo treba nie desiatky, nie tisíce, nie desaťtisíce, ale oveľa viac ľudí, ktorí robili štatistiky, súpisy, ktorí Židov sústredili a potom ich deportovali. Títo všetci nesú spoluzodpovednosť za ich smrť,“ uviedol a doplnil, že zároveň si musíme okrem obetí pripomínať aj tých odvážnych, ktorí nestratili svoju tvár a pomáhali ľuďom, pretože ich nedelili na židov a nežidov. Vďaka nim sa tých málo jednotlivcov, ktorí prežili, zachránilo.
„Na budúci týždeň sa začne s výstavbou expozície venovanej všetkým obetiam holokaustu zo Slovenska a všetkým ľuďom, ktorí v tom období židom pomáhali. Ja si prajem, aby sme viacej takýchto pamätníkov už v budúcnosti stavať nemuseli. K tomu stačí málo, zobrať si k srdcu slová Heleny Weinwurmovej... ctiť si ľudí,“ zopakoval odkaz, ktorý sa niesol ako posolstvo celou pietnou spomienkou.
___________________________________________________________________________
Helenu Weinwurmovú (✡90) odvliekli do Osvienčimu v prvom židovskom transporte zo Slovenska v roku 1942. Prežila nielen hrôzy koncentračného tábora, kde bola nútená podieľať sa v otrasných podmienkach na výstavbe Auschwitz-Birkenau, ale aj takzvaný pochod smrti. Po skončení vojny vážila iba 35 kilogramov. Podvyživená a chorá na tuberkulózu strávila rok v nemocnici v Prahe a neskôr sa zotavovala v Tatrách. Tam sa z nej stala zdravotná sestrička, ktorá sa potom starala aj o chorých v bratislavskom starobinci, či o deti v jasliach. S mládežou zostávala v kontakte neustále prostredníctvom návštev v školách, kde študentom rozprávala o svojej trpkej skúsenosti počas holokaustu. Napriek prekonaným hrôzam mala v srdci pochopenie a lásku. Každému pripomínala, že ľudí si treba ctiť a nikdy nikoho neodsudzovať len kvôli jeho odlišnej národnosti či vierovyznaniu.