BRATISLAVA – Budovanie slávneho bratislavského Mostu SNP v druhej polovici 20. storočia nebolo len triumfom technického staviteľstva. Jeho výstavba zanechala hlbokú jazvu na našom kultúrno-historickom dedičstve. Z nostalgického pôvodného nábrežia, Podhradia a západnej časti mesta ostalo len torzo.
Historické nábrežie s domami z 18. a 19. storočia muselo koncom 60. rokov ustúpiť výstavbe Mostu SNP. Trhaviny zrovnali so zemou nielen neologickú synagógu, ale aj židovské geto v Podhradí. Budovy geta prežili vyše tristo rokov rozkvet i biedu bratislavskej židovskej komunity. Mnohé z nich si pamätali požiare z rokov 1811 a 1913. Paradoxne, nepadli za obeť ani vojnovému besneniu, ale doprave. „Proces vývoja bratislavského Podhradia sa datoval od 17. storočia až po známe deštruktívne zásahy v 20. storočí,“ uviedla pracovníčka Múzea židovskej kultúry Viera Kamenická.
Znovuotvorenie legendy: Veľké porovnanie po 70 rokoch, FOTO Mosta Červenej armády vtedy a teraz
V stredoveku sa Židia usadili na vnútornom území opevneného mesta. V okolí dnešnej Uršulínskej, Klobučníckej i Panskej ulice si vybudovali svoje príbytky, ale aj synagógu, modlitebne a rituálny kúpeľ (mikve). „Po porážke uhorského kráľa Ľudovíta II. v bitke pri Moháči v roku 1526 zasahovala osmanská expanzia aj na územie Uhorska. Židia z vtedajšieho Pressburgu opustili mesto a bezpečie hľadali v okolitých obciach na pravej strane Dunaja na území Rakúska. V Pressburgu zanechali svoje domy, svoj majetok. Začiatkom 17. storočia im však návrat do mesta nebol povolený,“ spresňuje Kamenická.
Keď Podhradie prešlo do vlastníctva šľachtického rodu Pálffyovcov, ktorí si boli vedomí výhod vyplývajúcich z prítomnosti židovského obyvateľstva ( odvádzanie daní, rozvoj obchodu ), poskytli im územie medzi Hradom a opevneným mestom, neskôr známe ako Židovská ulica. „V priebehu viac než dvoch storočí tu v uzavretom prostredí stáli v svojráznom kolorite domy lepšie finančne situovaných obchodníkov, ale aj nájomné, pavlačové domy remeselníkov a chudoby. Drobní remeselníci pracovali v prízemných tmavých priestoroch, a mnohé úbohé obchodíky slúžili súčasne aj ako príbytky rodín,“ snaží sa Kamenická zhodnotiť toto prostredie.
Ničivý požiar v židovskej štvrti
Zlom v skladbe obyvateľstva židovského geta nastal po roku 1783, keď postupne začali prenikať pomedzi verejnosť nariadenia vyplývajúce z Tolerančného patentu cisára Jozefa II.. Pomalým postupom času sa mohli Židia uchádzať o verejnú službu, získali prístup k štúdiu a mali zaručený voľný pohyb a výber bydliska.
Vonkajšia podoba a význam Bratislavského hradu sa menili. Po dobytí Budína Turkami sa Bratislava v roku 1536 stala hlavným a až do roku 1783 aj korunovačným mestom Uhorska .Tým sa súčasne stala dôležitou aj prítomnosť členov dvora, ktorí si v Bratislave budovali svoje honosné sídla, administratívne a verejné budovy. Ich význam zanikal až presunom centrálnej inštitúcie z Pressburgu do Budína v roku 1783. Vtedy sa zmenila aj skladba obyvateľstva. Devätnáste storočie bolo pre Bratislavu obdobím prudkého rozvoja dopravy, obchodu i priemyslu a výstavby kvalitnej architektúry.
„Počas požiaru v židovskej štvrti v Podhradí v roku 1913 zhorelo veľa domov a obchodov. Mnoho obyvateľov Podhradia prišlo o prístrešie a od tých čias bolo židovské obyvateľstvo rozptýlené v rôznych častiach mesta. Novovzniknutý štátny útvar ČSR podporoval budovanie architektúry, ktorá reprezentovala súčasnosť. Podhradie chátralo a kedysi honosná architektúra sa stala neudržiavaným obydlím chudobnejšej a chudobnej časti obyvateľstva,“ pokračuje odborníčka.
Devastačné plány schválili napriek nesúhlasu
Podľa sčítania obyvateľstva z roku 1940 mala Bratislava 138 536 obyvateľov, z toho 15 109 Židov. Na Židovskej ulici bývalo 1 279 židovských obyvateľov, v Podhradí 6 723. Počas trvania vojnového Slovenského štátu však bola podstatná časť židovského obyvateľstva násilne vysídlená a mnohé židovské štvrte v Európe boli zničené okupantskými vojskami.
„Oficiálne plány asanácie Podhradia, domov na Žižkovej ulici a na dunajskom nábreží, odsúhlasili politické orgány v roku 1959 i napriek odmietavému stanovisku Slovenského pamiatkového ústavu a Katedry urbanizmu SVŠT, ktoré obhajovali zachovanie, ochranu a obnovu historických objektov. Navrhovali menej kvalitné objekty nahradiť architektúrou dotvárajúcou starobylý charakter mesta,“ vysvetľuje Kamenická.
História musela ustúpiť doprave
V roku 1962 nastalo určité uvoľnenie politickej situácie a o kultúre sa viac diskutovalo verejne. V médiách dostali priestor aj hlasy obhajujúce uchovanie historického a kultúrneho dedičstva a kritizovali necitlivé, barbarské zásahy voči pamiatkovým objektom. Mnohí ľudia vtedy upozorňovali na kultivovaný prístup okolitých štátov k vlastnej histórii.„Ale aj napriek tomu, že tieto názory verejne i v odborných kruhoch prezentovali aj uznávaní umelci, architekti či archeológovia a vedci, na oficiálne rozhodnutia mali nepatrný, respektíve žiaden vplyv,“ poznamenala Kamenická s dodatkom, že „v spore o budúcu tvár historického jadra mesta stáli pamiatkari proti obhajcom nekompromisnému názoru, že zástavba musí ustúpiť požiadavkám dopravy.“
„V záujme výstavby Mosta SNP bola asanovaná veľká časť Rybného námestia, domy na dunajskom nábreží, mnohé umelecky i historicky hodnotné domy na Žižkovej ulici. Na Židovskej ulici boli zachované len dva domy - rokokový Dom U dobrého pastiera a Zsigrayova kúria, v ktorej v súčasnosti sídli Múzeum židovskej kultúry,“ dopĺňa Kamenická.
Pamiatky podľahli agresivite
Asanovaná bola časť kláštora kapucínov a domy od Kapucínskej ulice, Suché Mýto až po Mierové námestie. Obyvateľov presídlili do hustej zástavby panelákov v Ružinove, v Karlovej Vsi a v Petržalke, ktoré síce spĺňali hygienické kritériá, ale v tej dobe nemali nič z pôvodného mestského „ducha“. A v súčasnosti už ani most SNP nevyhovuje svojou kapacitou. „Až 228 zbúraných historicky cenných objektov čiastočne nahradila agresívna architektúra, ktorá ničím nepripomína históriu tohto prostredia, respektíve sa o to pokúša veľmi trápnym spôsobom,“ hodnotí Kamenická.
Nezmyselný koniec synagógy
Pred výstavbou Mostu SNP dotvárala Rybné námestie v harmonickej symbióze s korunovačným Dómom svätého Martina aj Synagóga neológov. Reformovaná židovská neologická komunita ju dala postaviť v rokoch1893 - 1895 podľa projektov Dionýza Milcha v orientálnom, maurskom štýle. „Predvojnová Bratislava bola považovaná za multikultúrne, tolerantné mesto. Presvedčivým symbolom bolo aj susedstvo významného kresťanského chrámu a židovského domu modlitieb, synagógy. V povojnovom období sa už bohoslužby v neologickej synagóge nekonali. Podstatná časť židovskej komunity vojnu neprežila,“ smutne dodala autorka spomienok.
Synagóga bola neskôr využívaná už len ako sklad. Začiatkom 60. rokov sa v jej priestoroch zamýšľalo vytvoriť židovské múzeum. Štát tu však v polovici šesťdesiatych rokov zriadil provizórne štúdio Slovenskej televízie. „Prevádzka štúdia nemilosrdne devastovala dovtedy zdravú stavbu. Veľká časť Bratislavčanov vnímala rozhodnutie o zbúraní tejto synagógy ako vrcholne necitlivý, barbarský prístup. Niekoľkí odborníci sa vyjadrili, že asanácia synagógy nebola nutná ani z hľadiska výstavby mosta. Búranie synagógy vykonávali ťažké mechanizmy v apríli 1969,“ spomína Kamenická.
Na Zámockej ulici stála ešte Ortodoxná synagóga, tzv. Veľká synagóga, ktorú v roku 1863 postavili v orientálnom štýle podľa projektov Ignáca Feiglera mladšieho. Po roku 1945 ju však využívali ako sklad zberných surovín a v roku 1961 ju označili za staticky narušenú a takisto zbúrali.
Barbarský zánik
Hoci boli mnohé zo zlikvidovaných budov schátralé a nevyhovovali už požiadavkám a predstavám kultúry bývania v 20. storočí, boli súčasťou histórie mesta. Mnohé tu už stáli v období slávy Pressburgu, mnohé mali umeleckú, architektonickú hodnotu, upozornila Kamenická s tým, že vo všetkých okolitých štátoch si chránia a zveľaďujú historické centrá, ale Bratislava dopustila zánik tejto štvrte a časti historického centra mesta vlastnou ľahostajnosťou a dovolila jej chátranie do tej miery, že namiesto jej revitalizácie zvolila primitívnu celoplošnú likvidáciu.
V povojnovom období bol historický význam Bratislavy zatláčaný do úzadia a nastúpili snahy o presadzovanie jej významu ako moderného priemyselného mesta. Výroba si vyžadovala zvýšený počet obyvateľstva z celej republiky, ktorým muselo byť poskytnuté ubytovanie. Rozmery výstavby nových sídlisk nerešpektovali mieru historického mesta. Veľká časť historickej Bratislavy padla za obeť necitlivosti, sebeckosti, nevzdelanosti a arogancie, opisuje Kamenická.
„Ak by sa chcel ‚romantik‛ vyhnúť jednoznačným obvineniam, výsledok celoplošnej likvidácie územia potvrdzuje tendenciu zničenia aj kultúrnych pamiatok spojených s určitou komunitou, tvoriacu nezanedbateľnú časť obyvateľstva Bratislavy. Zmizli ľudia, zmizli ich obydlia, zmizlo ich prostredie, v ktorom žili. Samozrejme, rozličné názory môžu mať historici, novodobí architekti a developeri , ale aj romantici. Výsledný obraz Bratislavy, hlavného mesta s bohatými dejinami, nie je adekvátny vo vzťahu k takej obrovskej obeti,“ končí svoju výpoveď Kamenická, ktorej celý súkromný i profesionálny život bol odjakživa spojený s Bratislavou.
