BRATISLAVA – Krehkosť a zároveň silu slobody pripomína podľa Slovenskej občianskej koalície SKOK dnešný štátny sviatok.
"Boj za slobodu sa nikdy nekončí. V roku 1989 sme ju získali, dnes, 26 rokov po, musíme stále zvádzať boj o jej zachovanie. Pred 26 rokmi sme búrali ploty a múry, ktoré nás rozdeľovali, dnes musíme dávať pozor, aby sme ich nedovolili postaviť znova. Nielen tie ozajstné, ale aj tie v našich hlavách a srdciach," uvádza sa v stanovisku Slovenskej občianskej koalície k 17. novembru - Dňu boja za slobodu a demokraciu, ktoré poskytla hovorkyňa strany Martina Medzayová.
SKOK pripomína, že so slobodou sú spojené aj ďalšie hodnoty - nádej, pravda, tolerancia, rešpekt, spravodlivosť a slušnosť, ktoré sú základnými stavebnými kameňmi našej európskej civilizácie. "No silu a moc majú len vtedy, ak sa ľudia za tieto hodnoty dokážu postaviť. V roku 1989 sa spojili v boji za slobodu dva národy - český a slovenský. Dnes stojíme na ešte náročnejšom rázcestí, ktoré si vyžaduje, aby sa spojili všetky civilizované národy, ktoré musia potvrdiť, že vo svoje hodnoty veria a že za nimi stoja, lebo len tak si slobodu môžu udržať".
Ako ďalej tvrdí SKOK, "prežívame náročné obdobie. Ľudia, ktorí slobodu a náš spôsob života nenávidia, nás ohrozujú svojou nenávisťou, násilím a terorizmom. Na druhej strane ďalšie masy ľudí, pre ktorých je sloboda a náš spôsob života nádejou, práve pred náboženským fanatizmom a terorizmom utekajú".
Slovenská občianska koalícia SKOK dodáva, že ak v roku 1989 pomáhal slobodný svet nám, tak dnes sme v úlohe pomáhajúceho my. "Za svoju slobodu sa musíme postaviť, musíme za ňu bojovať, musíme ju brániť a chrániť. No o slobodu môžeme prísť nielen násilím, ale aj vtedy, ak by sme sami v mene strachu zavrhli vlastné hodnoty a ľudskosť". Preto by sme podľa strany SKOK mali brániť svoju slobodu a zároveň nezabúdať na hodnoty, na ktorých sloboda stojí, "a tak, ako sme si v roku 1989 sľúbili lásku, dnes by sme si mali zakázať nenávisť".
Požiadavky študentov boli na začiatku nesmelým výkrikom
Požiadavky študentov, ktoré prezentovali počas demonštrácie 16. novembra 1989 v Bratislave, boli ešte nesmelým výkrikom a testom toho, čo si môžu dovoliť. Na demonštráciu približne 250 vysokoškolských študentov, ktorá sa uskutočnila deň pred Medzinárodným dňom študentstva a veľkými udalosťami v Prahe, takto spomína súčasný starosta bratislavského Starého Mesta a jeden zo študentských organizátorov vtedajšieho protestu v Bratislave Radoslav Števčík.
Rok 1989 bol v Československu podľa Števčíka poznamenaný viacerými nepokojmi. Už v januári boli manifestácie v Prahe pri príležitosti Palachovho týždňa. Študenti Filozofickej fakulty UK v Bratislave chodili v októbri a novembri pred Justičný palác, aby vyjadrili podporu členom Bratislavskej päťky, ktorých zatkli ešte v lete toho roku. Bratislavskú päťku pritom tvorili ľudia z katolíckych aj evanjelických kruhov a na 21. august pripravovali kladenie kvetov v mestách na Slovensku, kde v auguste 1968 vojaci Varšavskej zmluvy zastrelili obyvateľov.
Práve niekde pred Justičným palácom podľa Števčíka vznikla myšlienka vyjadriť sa aj k ďalším veciam, ktoré študentov vtedy trápili. Medzinárodný deň študentstva je síce 17. novembra, no zhromaždenie študentov na Mierovom námestí (dnešné Hodžovo námestie) v Bratislave naplánovali na štvrtok 16. novembra. V piatok totiž väčšina študentov z internátu chodievala domov. Informácia o zhromaždení študentov sa šírila len ústne.
"Aj my sme mali medzi sebou študentov, ktorí donášali Štátnej bezpečnosti (ŠtB). Chodili po izbách a pozerali, kto číta aké knihy. Išlo o to, osloviť tých správnych," hovorí Števčík s tým, že zhromaždenie neorganizovali systematicky, no skôr to bola myšlienka, ktorá vznikla spontánne a následne ju rozvíjali. Hlavnú časť davu pritom tvorili poslucháči Filozofickej fakulty a niektorých ďalších fakúlt Univerzity Komenského v Bratislave, no tiež stredoškoláci z gymnázia 'Gamča' na dnešnej Grösslingovej ulici.
Študenti sa chceli vyjadriť k viacerým otázkam. Študentov v Mlynskej doline v Bratislave trápila napríklad otázka jadrového reaktora, ktorý tam mali vybudovať. Rovnako žiadali študenti zaručiť akademickú slobodu. "Mladí ľudia napriek tomu, že boli vychovávaní v komunistickom režime, cítili, že to, čo sa učia v školách, nie je vždy pravda," hovorí Števčík s tým, že napríklad študenti histórie požadovali pravdivé fakty, keďže niektoré veci z učiva boli ideologicky deformované.
Jednou z požiadaviek bolo aj zrušenie rozlišovania triedneho pôvodu, ktoré zapríčiňovalo, že na vysoké školy boli nielen kvóty pre najlepších, ale aj kvóty pre tých, ktorí zodpovedali ideologickým kritériám. Vedenie školy sa teda pozeralo aj na politickú angažovanosť rodičov študentov. Študenti žiadali aj pluralitu mládežníckych organizácií, aby sa mohli mladí ľudia združovať na základe svojich záujmov. V tom čase totiž existovala iba jedna organizácia, a to Socialistický zväz mládeže (SZM). Jednou z požiadaviek bolo tiež zrušenie povinnej vojenskej služby.
"Na naše prekvapenie Československá televízia odvysielala ešte 16. novembra večer reportáž o našom študentskom pochode. Celé Československo teda vedelo o tom, že v Bratislave sa niečo stalo. Na druhý deň o tom boli informovaní učitelia na jednotlivých katedrách a avizovali, že v pondelok sa tým bude zaoberať vedenie fakulty," hovorí Števčík. Udalosti však nabrali prudký spád a pri študentskom zhromaždení v Prahe 17. novembra zasiahli proti študentom ozbrojené zložky. Práve to zatienilo pôvodné požiadavky študentov, ktoré prezentovali na zhromaždení 16. novembra.
"Boli sme dohodnutí s vtedajšími vedúcimi predstaviteľmi ministerstva školstva, že v pondelok bude stretnutie, kde budeme hovoriť o požiadavkách vysokoškolákov. To sa, samozrejme, po pražských udalostiach počas 17. novembra neuskutočnilo," hovorí Števčík s tým, že na internáte cez víkend spísali list vtedajšiemu predsedovi federálnej vlády Ladislavovi Adamcovi, v ktorom žiadali vyšetrenie udalostí v Prahe a potrestanie vinníkov.
Vedenie Filozofickej fakulty UK študenti požiadali, aby diskutovali o problémoch a situácii, ktorá vznikla v krajine. Fakulta im umožnila zhromaždiť sa v aule UK. Diskusie s vedením fakulty prerástli až do vyhlásenia štrajkovej pohotovosti a štrajku 20. novembra. Števčík hovorí, že študentov, ktorí boli 16. novembra v uliciach, pravdepodobne nečakalo nič dobré. Vývoj udalostí však bol tak rýchly, že akékoľvek konzekvencie voči nim nestihli uplatniť.
"Podstatné bolo, že v ten štvrtok 16. novembra sa stretli ľudia, ktorí následne stáli aj pri vzniku štrajkového hnutia na Slovensku. Filozofická fakulta UK ako prvá vstúpila do štrajku a potom sa k nej pridala VŠMU a ďalšie vysoké školy. Bola to pre nás generálna skúška, či vieme a ako vieme držať spolu," hovorí Števčík s tým, že najzdržanlivejší boli študenti Právnickej fakulty UK, ktorí boli veľmi opatrní.
Bez udalostí počas 17. novembra v Prahe by bol vývoj možno úplne iný. "Možno by to išlo formou diskusií, možno by vyvodili proti študentom v bratislavských uliciach konzekvencie. My sme však vtedy nerozmýšľali nad možnými dopadmi," hovorí Števčík. Ako dodáva, niektorí pedagógovia boli na strane študentov, ktorí by mohli byť perzekvovaní a pripravovali krajný scenár, ktorým bola emigrácia študentov do zahraničia.
Štrajk sa začal 20. novembra 1989 a trval až do zrušenia vedúcej úlohy Komunistickej strany Československa. Študenti vtedy žiadali prepustenie politických väzňov aj prepustenie Bratislavskej päťky. V decembri sa ostrý štrajk skončil, no štrajková pohotovosť trvala až do predčasných parlamentných volieb v roku 1990. Počas štrajku študenti síce chodili do školy, no neučili sa a snažili sa namiesto toho informovať ľudí na Slovensku o tom, čo sa deje.
Števčík hovorí, že zatiaľ čo požiadavky, ktoré mali študenti 16. novembra, boli nesmelým výkrikom, požiadavky študentského hnutia z 20. novembra koordinované s požiadavkami Verejnosti proti násiliu už boli zásadné. Boli medzi nimi zrušenie vedúcej úlohy KSČ, slobodné voľby či pluralita politických strán.
