BRATISLAVA - Dušičky, čo je spoločné ľudové pomenovanie Sviatku všetkých svätých a Pamiatky zosnulých, zaviedli ako cirkevnú slávnosť v 10. storočí v ráde benediktínov vo Francúzsku. O niekoľko storočí sa už slávila spomienka na zosnulých v celej západnej cirkvi. Iinformovala etnologička Vlastivedného múzea v Považskej Bystrici Petronela Rágulová. Dušičky budeme oslavovať v nedeľu 1. a v pondelok 2. novembra. Sviatok má podľa nej pôvod v dávnej minulosti.
"Ešte pred príchodom kresťanstva praktizovali takmer všetky národy rituály zamerané na oslavu a priklonenie si mŕtvych predkov, tzv. manistické obrady. Kultu predkov dalo nový význam kresťanstvo, ktoré učí o tom, že človek sa rodí spolu s nesmrteľnou dušou. Katolíci veria, že duša sa po smrti očisťuje utrpením v očistci. Žijúci ľudia môžu dušiam pomôcť modlitbami, obetami, získavaním odpustkov, a tak ich vyslobodiť z očistcových múk," vysvetlila.
Duša je podľa etnologičky Rágulovej chápaná ako nehmotná podstata človeka. Kedysi si ju ľudia predstavovali ako biely obláčik či bielu holubicu, vtáčika, svetielko. Ako ďalej informovala, "keď človek umrie, ostáva vraj istý čas duša v prítomnosti tela, až neskôr sa od neho vzdiali". V časoch, keď ľudia bývali v dreveniciach a chudobných obydliach verili, že gazda, ktorý prvý postavil príbytok, stále na danom mieste prebýva. "Niekedy sa môže vteliť do hada alebo lasice, pričom had je neškodný a nesmie sa zabíjať. Prebýva pod prahom alebo pod pecou," priblížila.
Ako ďalej etnologička vysvetlila, v minulosti ľudia umierali doma, nie v nemocniciach či domovoch pre dôchodcov. "Preto bolo súčasťou pohrebu aj obriadenie mŕtveho, obliekanie, zhotovenie truhly, preloženie do nej či úprava tela. Keď zvonili zvony, ľudia v dedine prestali pracovať a pomodlili sa za dušu zomrelého. V noci mŕtve telo strážili, bdeli pri ňom," popísala zvyky z minulosti. Smrť ľudia chápali ako prirodzenú súčasť života, no v prístupe k mŕtvemu bolo cítiť strach i snahu nakloniť si ho.
"Ak zomrel zlý človek, alebo ak došlo k násilnej smrti či k vražde, ľudia sa obávali, že zosnulý môže žijúcim ľuďom škodiť," uviedla pre agentúru Rágulová. Viera, že po smrti sa duša človeka vracia do prostredia, kde žila, sa podľa Petronely Rágulovej odborne volá revenantizmus, pričom revenantom sa mohol stať samovrah, utopenec, šestonedieľka, nepokrstené deti. Ľudia kedysi starostlivo pristupovali i k pohrebu slobodného mládenca a slobodnej dievky. Pohreb bol akousi posmrtnou svadbou. V minulosti mali niektoré národy dokonca taký zvyk, že ak zomrel významný muž, usmrtili jednu otrokyňu a pochovali ju spolu s ním. Rituál vychádzal z predstavy, že i po smrti má človek biologické potreby. Preto i naši slovanskí predkovia dávali na hroby potraviny a nápoje. "Ak sa mŕtvym nevyhovelo, mohli sa stať revenantmi, ktorí škodili živým ľuďom," upozornila etnologička.
V stredoveku ľudí pochovávali výlučne v blízkosti kostolov, miesta pochovávania boli označené krížom na znamenie očakávaného vzkriesenia a celý cintorín bol pokladaný za bohoslužobný priestor. Cintoríny boli obohnané múrmi alebo plotom, ktoré oddeľovali svet živých a svet mŕtvych a zároveň svet svetský od sveta posvätného. Po vkročení na cintorín sa mal preto človek správať úctivo, poznamenala Petronela Rágulová s tým, že nemohol nahlas rozprávať, smiať sa, fajčiť, odpľúvať si, čo bolo chápané ako znesvätenie miesta. "Privilegované vrstvy pochovávali priamo v kostoloch do krýpt, veľa sa ich nachádza v kostoloch v okresoch Považská Bystrica, Púchov a Ilava," priblížila.
Kedysi ľudia ozdobovali hroby ihličnatou čečinou a ručne vyrábanými kvietkami či vencami. Kvety vyrábali z krepového papiera, pričom farbu volili podľa veku pochovaného. Deťom na hrob dávali biele či ružové, starším ľuďom modré alebo fialové. Zapaľovať sviečky na hrob chodili až v novembri, na cintoríne sa zišla celá rodina.
