BRATISLAVA – Kým dnes považujeme znalosť cudzích jazykov za veľkú výhodu a rečovo nadaní ľudia sa stretávajú s obdivom, v minulosti sa s uznaním stretávalo aj poznanie spisovnej reči a čítanie kníh od slovenských autorov. Keď ste pred sto rokmi chceli komunikovať v cudzej reči, museli ste si však dávať pozor na jazyk.
Hoci pred sto rokmi ešte 26. september nebol považovaný za Európsky deň jazykov, denná tlač si problém jazyka a jeho dosah na spoločnosť pripomínala pomerne pravidelne. Nebolo tomu inak ani v týždni od 20. do 26. septembra 1915, keď okrem iného, podporovala štúdium materinského jazyka „odporúčaniami“ na kúpu dôležitých slovenských kníh. Vtedy sa ešte nechyrovalo o slove „reklama“, ale i „odporúčania“ svoj účel u kníhkupcov aj u vydavateľov novín a samotných čitateľov plnili rovnako dobre.
Kodifikátor slovenčiny používal tajné pseudonymy: Jeho priezvisko malo nelichotivý význam
Národnie noviny, 23. 9. 1915 (Zdroj: SNK, DIKDA)
Jazyky nepriateľov boli zakázané
V čase, keď národy Európy proti sebe bojovali, ani ich jazyky nezostali mimo zorného uhla vládnych činiteľov. Jazyková rozmanitosť štátov i celého kontinentu išla bokom – jazyk sa stal živým symbolom frontovej línie aj v zázemí. Jazyky spojencov boli predpísané a používanie jazykov nepriateľských štátov bolo nežiaduce ak nie priamo zakázané. Oklieštenie výrazov niekedy vyvolalo aj úsmev, pretože upozornilo na „preberanie“ cudzích slov do národného jazyka, ktoré obohacovali jeho vlastnú slovnú zásobu a bez ktorých to už nešlo. Skúsili by ste dnes fungovať bez anglikanizmov či výrazov z nemčiny, francúzštiny alebo češtiny?
Pretože vojnové ťaženie ovplyvnilo jazykové vzťahy aj v našich končinách, ako písali Robotnícke noviny, finančné zbierky na obnovu vojnou zničených hornouhorských dedín boli niekedy podmienené aj ich maďarizáciou. Noviny ale zároveň upozornili, že mnohí rozhľadení darcovia svoju pomoc ničím nepodmienili.
