BANSKÁ BYSTRICA – Tragédia, ktorá sa včera odohrala len pár kilometrov za hranicami Slovenska, otriasla celou Európou. Desiatky utečencov zahynuli neľudskou smrťou vo vnútri dodávky, ktorú prevádzači opustili. Napriek tomu sa aj u nás našlo veľa ľudí, pre ktorých sa stal krutý osud utečencov hromozvodom tých najhorších emócií.
Reakcie niektorých Slovákov na sociálnych sieťach sa nedajú čítať s chladnou hlavou. Hyenizmus prevádzačov, ktorí utečencov denne privádzajú až na pokraj smrti, v nich nevzbudzuje súcit s obeťami. Ba čo viac, nemrzelo by ich, keby viacerí zomreli tak, ako utečenci z dodávky neďaleko Parndorfu. Zaujímalo nás, prečo ľudia takto reagujú a odpovede sme našli u slovenského psychiatra Michala Pataráka.
„Ľudia takto vo vzťahu k utečencom reagujú zrejme zo strachu. Máme tendenciu deliť ľudí do skupín, tendenciu, ktorá je však prístupná vedomej korekcii,“ vysvetľuje Patarák s tým, že bežne používame kategóriu „my“ a „tí druhí“ a utečenci sú v tomto prípade „tí druhí“. „Sú príslušníkmi skupiny, ktorá údajne môže ohroziť našu kultúru, ekonomiku, pohodlie alebo jednoducho len náš pokoj. Problém imigrácie je dnes provokatívnou výzvou, na ktorú však i bez vedomého prispenia môžeme reagovať svojim ‚nie‛,“ upozornil.
Vnímame ich ako živel
Utečenecká otázka podľa ďalších slov Pataráka skutočne destabilizuje náš zabehnutý štýl života či myslenia. „Príkre reakcie bez akéhokoľvek súcitu sú však znakom toho, že niektorí z nás berú utečencov ako nepriateľov, ako hrozbu, ako niečo nepoznané, až živelné. K živlu pritom nemôžeme cítiť úctu, ani súcit. Súcit je emocionálnou reakciou a postojom k niekomu, kto je súčasťou ‚našej‛ skupiny, k niekomu, koho cítime alebo považujeme za blízkeho,“ mieni psychiater a dopĺňa, že kruté vyjadrenia na adresu utrpenia alebo smrti utečencov sú dehumanizujúcim prístupom, typickým pre akúkoľvek propagandu, ktorá jasne vyhraňuje, kto je tu „dobrý“ a kto „zlý“. „V duchu tejto propagandy sa takýto ‚nepriateľ‛ nedočká poľutovania alebo sústrasti, čo je mimochodom znakom, že istý druh propagandy u nás veľmi dobre funguje.
Spomínaný druh propagandy „mieri na primitívny systém strachu, ktorý sa síce zapína pri akomkoľvek ohrození, ale pri racionálnom preverení potenciálne ohrozujúceho podnetu – ak, pravda, nie je naozaj nebezpečný - má vypnúť.“ Mnohí z nás však majú tento systém zapnutý, aj keď nič zásadné nehrozí. O to surovejšie potom môžu byť reakcie na utrpenie alebo smrť „nepriateľa“, či niekoho nechceného, spresňuje Patarák a ilustruje, že ak ide pritom o masu, respektíve viacerých príslušníkov nechcenej skupiny, môže byť dehumanizujúci postoj vyjadrený ešte viac, keďže súcit cieli najmä na individualitu a v kvantite má sklony k vytrateniu.
„Pre mňa osobne sú takéto negatívne a hrubé vyjadrenia prejavom zbytočného strachu, pričom predchádzajú i zabraňujú možnosti pochopiť problémy týchto ľudí a dôvody ich odchodu z vlastnej krajiny v hlbších a širších súvislostiach,“ dodal na záver slovenský psychiater.
