MARTIN - Pred 220 rokmi sa narodil Pavol Jozef Šafárik, otec 11 detí a neskorší riaditeľ Univerzitnej knižnice v Prahe, autor diela Slovanské starožitnosti, ktoré vyvracalo predstavy vtedajších Maďarov a Nemcov o „nijakej“ histórii Slovanov. Málokto vie, že vo veku 65 rokov ho psychické problémy doviedli k neúspešnému pokusu o samovraždu vo vlnách Vltavy.
„Hlavným zmyslom Šafárikovho života bolo bádanie. Jeho dodnes prakticky neprekonané dielo Slovanské starožitnosti opisuje pôvod a dejiny Slovanov na základe jeho dôkladného niekoľkoročného výskumu. Bolo preložené do niekoľkých jazykov a stalo sa základným pilierom vedeckej slavistiky, na ktorú sa orientovali vtedajší vlastenci,“ hovorí Katarína Krištofová, generálna riaditeľka Slovenskej národnej knižnice.
Život tohto významného Slováka je spojený s Kobeliarovom – dedinkou, kam sa odsťahovali jeho rodičia s troma súrodencami za vidinou lepšieho života. Krátko potom, ako sa jeho otec Pavol Šafárik ujal miestnej fary, prišiel na svet 13. mája 1795 Pavol Jozef Šafárik. Aj jeho matka Katarína sa musela zapájať do zabezpečovania rodiny a tak siala ľan, priadla, starala sa o hospodárstvo aj obchodovala. Umrela vo veku 48 rokov (1812) a tak deti dostali o pol roka nato macochu.
Šafárik ovládal niekoľko cudzích jazykov
Pavol Jozef vyrastal v prostredí krásnej prírody a chudobného slovenského ľudu. Počúval jeho piesne, rozprávky a povesti o zbojníkoch, od miestneho učiteľa dostával na čítanie české knihy. V rokoch 1805-1808 študoval v Rožňave, potom v Dobšinej a v roku 1810 sa 15-ročný mladík s výbornými výsledkami, vedomosťami z literatúry, so znalosťou latinčiny, nemčiny a maďarčiny vydal na štúdium do Kežmarku. Hoci stráca kontakt s rodinou a milovaným Kobeliarovom, vyniká v štúdiu – dokonale si osvojil nemčinu, v teologickom kurze sa učil gréčtinu a hebrejčinu.
V jeho srdci sa postupne usídľuje láska k českému a slovenskému národu a postupne ku všetkým slovanským národom. Na Univerzite v Jene sa stretáva s Johannom W. Goethem a tvorí básne. V roku 1919 získal miesto riaditeľa a prvého profesora gymnázia v Novom Sade. Popri presadzovaní drobných zmien vo vyučovaní vyučoval matematiku, fyziku, logiku, rétoriku, poéziu, štylistiku a vykladal klasikov v I. humanitnej triede. Skúmal slovanské dejiny a organizoval zber kníh pre tvoriacu sa knižnicu. Do jej fondu pribúdali vzácne staroslovienske literárno-historické pamiatky.
S manželkou splodil 11 detí
Dňa 17. júna 1822 sa Pavol J. Šafárik oženil s 19-ročnou Júliou Ambróziovou, dcérou drobného slovenského zemana. Bola inteligentná, neobyčajne sčítaná a temperamentná. Ovládala slovenčinu, češtinu, srbčinu a ruštinu. Manželovi porodila tri dcéry a osem synov, z ktorých sa dospelosti dožila len polovica. Po zásahoch vlády v roku 1824 sa na mladomanželov začali valiť problémy hmotné, finančné i rodinné. V Novom Sade sa im v priebehu dvoch rokov narodilo päť detí, z ktorých však tri do roka života zomreli. Do Prahy, ďalšieho Šafárikovho pôsobiska, sa teda v apríli 1833 vydali so synom Vojtechom a dcérou Boženou. No už krátko po zabývaní pribudli do rodiny ďalšie deti. Zásluhou dávneho priateľa Františka Palackého vypomáhal Šafárik pri redakčných prácach v Časopise Českého musea, po odstúpení Palackého časopis aj redigoval. V rokoch 1834 – 1835 bol redaktorom časopisu Světozor, potom cenzorom kníh. Od roku 1841 bol kustódom pražskej Univerzitnej knižnice, a od roku 1848 jej riaditeľom. Súčasne pôsobil aj ako mimoriadny profesor slovanskej filológie na univerzite v Prahe.
Pokus o samovraždu vo Vltave
Po vydaní diela Über die Abkunft der Slawen nach Lorenz Surowiecki (1928) zbieral historický materiál o najstaršom období slovanských dejín. Výsledkom bola práca Základné piliere slovanské a Slovanský národopis (1842) a veľdielo Slovanské starožitnosti (1837). V posledných piatich rokoch života začal Šafárik chorľavieť a trpieť rozličnými fóbiami, a to aj napriek tomu, že sa zbavil materiálnych a finančných ťažkostí a ubúdali mu aj starosti o rodinu. Psychické depresie v posledných dvoch rokoch P. J. Šafárika priviedli k tomu, že 23. mája 1860 skočil do Vltavy, čo vzbudilo v širokej verejnosti veľký rozruch. Podarilo sa ho však zachrániť.
Na začiatku októbra 1860 sa Šafárik definitívne vzdal miesta riaditeľa Univerzitnej knižnice. Cisár František Jozef I. jeho žiadosti vyhovel. Penziu si však neužil - rýchlo chradol, strácal zrak a pohyboval sa už len o paličke. Umrel 26. júla 1861, pochovaný je v Prahe.
