ČERNIHIV - Ukrajinu si dnes mnohí predstavujú ako rozbombardovanú krajinu plnú frustrovaných ľudí. Nie je to však celkom tak, aj keď vojna je prítomná všade. V televíznych správach, v rozhovoroch v obchode či na trhu, v zbierkach organizovaných na každom námestí pre ukrajinskú armádu a pre chudobných presídlencov. Zuzana Fialová, konzultantka humanitárnej organizácie Človek v ohrození, strávila dva týždne v meste Černihiv a pre Topky opísala svoje dojmy.
Černihiv je staré historické mesto, niečo ako „pravoslávna Trnava“. Na každom kroku nádherný chrám. Blízko je bieloruská a ruská hranica, takže na uliciach počujete rovnako ruštinu, bieloruštinu, ukrajinčinu, alebo zmiešaninu všetkých troch. Ale ľudia si rozumejú. Ulice vyzerajú ako u nás počas majstrovstiev sveta v hokeji – samá vlajka. A všetci sú oduševnení Ukrajinci. Taxikár vás víta lámanou zdvorilou ukrajinčinou a keď zistí, že ste turisti, s úľavou prejde do ruštiny. Netreba ani začínať o politike, sám začne: „Všetkému je na vine propaganda. Moja žena minule na internete vyčítala, že vraj nejakého ruského novinára taxikári v našom meste zbili zato, že hovoril po rusky a vraj ho ani v hoteli nechceli ubytovať. Somár. Takú blbosť si vymyslel o meste, kde ani jeden taxikár nevie poriadne po ukrajinsky.“
Všetci sú patrioti. Dokonca aj mnohé z pobožných babičiek, ktoré celý život patrili k pravoslávnej cirkvi moskovskej, teraz prešli k cirkvi kyjevskej. Jura, riaditeľ mimovládky organizujúcej komunitný život v meste, vraví: „Moja mama – veriaci človek. A ukrajinskosť u nej tiež zvíťazila nad náboženským presvedčením.“ V malinkom chráme, jedinom v meste, je strašný nával. Museli zaviesť obrady častejšie.
Rieka Desna obteká mesto. Je krásna ako Malý Dunaj a ku podivu ešte čistejšia. Na brehu sú rybári, každý poriadny chlap tu loví, pretože rybačka je zadarmo. Čo chytíš, je tvoje. Na poznámku, že u nás treba rybársky lístok a podobné „nezmysly“ sa zamyslia: „No, nič moc teda, tá vaša Európa“ - smejú sa. Vedľa rieky je veľká drevená „baňa“ - parná sauna. Ráno predtým, ako idú do práce, chlapi skáču spotení do studenej vody. Potom idú s batohom na chrbte na autobus do fabriky.
Presídlenci si musia zvyknúť
Lena je presídlenkyňa z Luganska. Tam mala dobrú prácu, bola manažérkou v pobočke ruskej firmy, jej muž je advokát. Krásny dom, ideálny život. Zo dňa na deň to všetko stratilo cenu. Dom sa nedá predať. Odišli a musia začínať odznova. Úspory skončili v tamojšej banke. Teraz býva v dvojizbovom byte v paneláku a ťažko si zvyká. Hľadala kamarátky, spriaznené duše. Presídlenkyne zorganizovali kluby a dielne pre ženy, kde si navzájom pomáhajú a vyrábajú veci na predaj. „Príjem malý, ale zažijeme kopec srandy,“ vraví Lena. „Veľa vecí sa dá zniesť iba s humorom. Predtým som mala peniaze, teraz mám viac priateliek, zaujímam sa o toto mesto, chcem tu žiť. Asi by som sa už nechcela vrátiť k predošlému životu.“
Ukrajinská dedina je iná. Každý dom je obkolesený poľom, takže ak chcete ísť k susedovi po cibuľu, aj sa nachodíte. Sergej si presťahoval kanceláriu na dedinu, pretože je tam lacno. Vybudoval tam školiace stredisko. Pijeme čaj na verande. Zrazu sa pri plote zjaví opitý polonahý chlap: „Heej!“ Nepoznáme ho. „Heej!!! Daj igelitku!“ Na naše otázky sa znesie prúd šťavnatých ruských nadávok. „Povedal som, daj igelitku!“ Pochopili sme, že nemá zmysel diskutovať. Zmizol aj s igelitkou. O pol hodinu: „Hej! Vezmi!“ Kymácal sa ešte viac. Igelitka bola plná jabĺk. Dobrý sused. Potom sa rozhovoril: „Zajtra idem. Na východ. Niekto už len musí behať s automatom.“ Sergej mi vraví, aby som si z toho nič nerobila. Veľa je takých, čo sa každý deň lúčia a potom sa mesiace motkajú po dedine a pred ženou sa vyhovárajú, že idú na vojnu. Ale mnohí idú. A všetci dúfajú, že sa vrátia.
