BRATISLAVA – Sedem životov – presne toľko môže zachrániť jeden človek, keď sa rozhodne darovať srdce, pľúca, obličky, pečeň či pankreas. Slováci však chorým ľuďom pomáhať nechcú, dokazuje to každodenná realita. Kde je problém? Zrejme sa nevieme vcítiť do kože tých, ktorých choroba pomaly zvnútra zožiera, tých, ktorí každý deň čakajú na správu z nemocnice: „Máme darcu!“ Zmeniť by to mohla kampaň Sedem životov.
Na transplantáciu životne dôležitých orgánov v súčasnosti čaká 443 Slovákov. Avšak každým rokom ubúda tých, ktorí dostali druhú šancu na aktívny život. „Za ostatných 10 rokov zaznamenávame pokles, respektíve stagnáciu v oblasti odberovej aktivity. V roku 2014 sa uskutočnilo 125 transplantácií obličiek, 17 transplantácií srdca a 23 transplantácií pečene. V porovnaní s rokom 2007 je to pokles o 42 percent,“ vysvetľuje Daniel Kuba, riaditeľ Národnej transplantačnej organizácie.
V minulom roku sa tak v šiestich pracoviskách, ktoré vykonávajú transplantácie na Slovensku, uskutočnilo spolu 165 transplantácií. No napriek tomu, že tu platí princíp takzvaného predpokladaného súhlasu, teda že každý, kto počas svojho života neodmietol darovanie orgánov po smrti je automaticky potenciálnym darcom, ide o skutočne malé číslo. V porovnaní so Španielskom, ktoré v tomto smere vedie v počte darcov ochotných zachrániť životy iným, Slovensko je na chvoste rebríčka.
Prečo je teda situácia na Slovensku taká kritická? „V praxi pozostalú rodinu pred odberom orgánov informujeme o zámere odobrať z tela pacienta so smrťou mozgu, teda mŕtveho pacienta, orgán,“ opisuje reálnu situáciu Zuzana Žilinská, prezidentka Slovenskej transplantologickej spoločnosti. Veľa rodín sa zľakne a odobratie orgánov odmietne, preto Slovensko výrazne zaostáva za ostatnými európskymi krajinami. V Česku napríklad spravia dvakrát viac odberov ako tu.
Informačno-vzdelávacia kampaň Sedem životov, ktorú dnes spustila práve Slovenská transplantologická spoločnosť pod záštitou Ministerstva zdravotníctva SR. Pomôcť chcú aj pacienti, ktorí vďaka transplantáciám opäť môžu naplno prežívať svoje životy. Pani Janasovej v roku 1997 transplantovali obličku, jej život pred a po operácii „sa nedá ani porovnať, predtým som trikrát týždenne chodila na päť hodín na dialýzu, teraz vediem plnohodnotný život“.
Pán Palečka zase v 18 rokoch, keď bol prvýkrát darovať krv. Zlé výsledky testov ho dostali na čakaciu listinu. Trvalo však dlhých 12 rokov, kým sa našiel darca. Dnes má pán Palečka dcérku, manželku a šťastný sa venuje svojmu hobby – bicyklovaniu. Silným je aj príbeh pani Tóthovej, ktorá sa na celú vec pozerá tak povediac z opačného brehu. Jej 18-ročná dcéra Hanka po tom, ako náhle ochorela, strávila v nemocnici 9 dní. Vždy túžila byť detskou lekárkou, a tak sa rodičia v okamihu, keď lekári konštatovali mozgovú smrť, rozhodli splniť jej želanie.
Situácia na Slovensku však nebola vždy taká vážna, v roku 2007 bol stav ideálny. Lekári z troch bratislavských nemocníc, z jednej v Banskej Bystrici, Košiciach a Martine, vykonali spolu 197 zákrokov, a to aj vďaka vtedajšej kampani s názvom Oblička nad zlato. Stále však máme čo robiť, aby sme sa zaradili medzi šľachetných obyvateľov Španielska (35 darcov na 1 milión obyvateľov), Chorvátska, Belgicka, Malty či Portugalska.
Kým v Českej republike pripadá na milión obyvateľov 25 darcov, na Slovensku len 11. Preto patríme medzi krajiny s najnižším počtom orgánových transplantácii v Európe, pritom takáto pomoc inému je prejavom hlbokej ľudskosti, je to jedinečná možnosť záchrany života, ktorú v živote dostane málokto.
