BRATISLAVA - Je to tu! Poznáme víťaza decembrovej ankety, v ktorej ste vašimi hlasmi rozhodovali o najväčšom slovenskom hrdinovi spomedzi vybraných. Absolútnym víťazom sa stal rotný Miroslav Staník, príslušník 11. mechanizovaného práporu Martin, ktorý na vás svojím životným príbehom najviac zapôsobil a získal najväčší počet hlasov. Aj rozhovor, ktorý nám už ako víťaz ankety poskytol, dokazuje, že si pomenovanie "najväčší slovenský hrdina" bez pochýb zaslúži a je skutočne vojakom s veľkým V. Prečítajte si, o čom v detstve sníval alebo čo mu prebieha mysľou, keď ho od smrti delia len sekundy.
V decembri sme si pre vás pripravili anketu, v ktorej ste spomedzi štyroch príbehov zachranárky, hasičky, policajtov a vojaka vyberali jedného, ktorý je podľa vás "najväčším slovenským hrdinom roka 2013". Hoci toto pomenovanie si nepochybne zaslúži tak, ako každý jeden z nich, tak aj všetci, ktorí pri pomoci svojej krajine nasadzujú vlastné životy a striehnu na jej bezpečnosť, vás najviac zaujal životný príbeh rotného Miroslava Staníka, ktorý sa počtom hlasov 757 stal absolútnym víťazom ankety.
Na druhom mieste sa umiestnila operátorka linky 155 Jana Otyepková s počtom hlasov 273. Tretie miesto obsadila dvojica prešovských mužov zákona poručík Roman Faltin a nadporučík Maroš Janovčík s 235 hlasmi a štvrté miesto s 95 hlasmi patrí odbornej inšpektorke HaZZ Martine Tomovičovej.
Víťaza čitateľskej ankety výsledok príjemne prekvapil. "Som prekvapený a pravdupovediac som nečakal že budem nominovaný. Sám sa za hrdinu nepokladám," povedal nám rotný Staník, ktorý nám v rozhovore prezradil pikošky z jeho detstva ako aj množstvo zážitkov, ktoré si preňho dobrodružné a nebezpečené povolanie počas života pripravilo.
1. Ako ste sa dostali k Vášmu povolaniu, snívali ste o ňom už od detstva?
Ako každý chlapec, aj ja som mal veľa snov o tom, čím by som chcel byť. Bolo toho veľmi veľa. Napríklad vodič kamiónu, čo som si aj neskôr splnil. Je to veľmi ťažká robota, ale nedá sa to robiť ako povolanie. Je to koníček, a preto sa mi veľmi ťažko odchádzalo spoza veľkého volantu. V detstve som sa veľmi rád hrával na vojaka. Chodieval som sa pozerať na ruských vojakov, keď pochodovali cez Ružomberok. Po šiestich rokoch jazdenia po svete som sa na podnet môjho švagra a rodiny rozhodol vstúpiť do armády. Pri návrate z jednej z ciest som sa zastavil na pohovore v jednotke rýchleho nasadenia, čo je dnes Prápor okamžitej reakcie 11 mechanizovaného Práporu Martin. A tak sa zo mňa stal profesionálny vojak.
2. Do akej najnebezpečnejšej situácie ste sa ako vojak dostali?
Tých nebezpečných situácií bolo viac. Najťažšie chvíle pre každého sú, keď príde o svojho najbližšieho alebo o dobrého kamaráta. Jednu z najnebezpečnejších situácií som zažil počas môjho pôsobenia v Iraku, kde nás napadli irackí povstalci a zaútočili na naše postavenie mínometnou paľbou. Podarilo sa im zasiahnuť jamu v ktorej sa pripravovala nevybuchnutá munícia určená na likvidáciu. Vtedy zahynuli traja slovenskí, dvaja poľskí a jeden lotyšský vojak. Podarilo sa zachrániť len jedného poľského vojaka. Medzi ďalšie nebezpečné situácie patrila posledná misia v Afganistane, kde nás napadol Talibanec, ktorý bol infiltrovaný v Afganskej armáde. Zo strážnej veže spustil paľbu z guľometu a bohužiaľ zabil jedného z mojich vojakov a dvoch ťažko zranil. Bolo veľké šťastie, že vojaci s ktorými som cvičil, nebrali moje rady na ľahkú váhu a dokázali mi dôverovať aj počas samotného napadnutia, za čo im patrí moje poďakovanie, obzvlášť slobodníkovi Milanovi Tomlákovi, ktorý dokázal identifikovať strelca.
3. Čo Vám behá mysľou vo chvíľach, keď ste v ohrození života?
Ťažko je na to odpovedať, lebo vtedy vás delia sekundy od smrti. Jedno zlé rozhodnutie vás môže stáť život alebo životy vašich vojakov. U mňa asi robí zázraky adrenalín. Vtedy nemyslím na nič okolo seba, necítim žiadnu bolesť a začnem robiť veci ako to mám nadrilované.
4. Považujete Vy sám seba za hrdinu?
Ja sa za hrdinu nepovažujem. Pre mňa sú hrdinovia moji chlapci, ktorí svoj najťažší boj vyhrali už v americkej nemocnici v Afganistane, keď mi sľúbili že budú bojovať a aj to splnili. Čo ma najviac mrzí je, že jeden z mojich vojakov takúto šancu nemal ale viem, že keby túto šancu dostal bol by vyhral. Preto medzi tých, na ktorých by sa nemalo nikdy zabudnúť, patria najväčší hrdinovia. Daniel Kavuliak, ale aj Miroslav Frkáň, Vlado Simonides, Peťo Dinga ktorí prišli o svoj život v Iraku, a ďalší vojaci ktorí svoj najťažší boj prehrali.
5. Dostali ste sa niekedy do situácie, kedy ste rozmýšľali nad tým, že kariéru vojaka zavesíte na klinec?
Prácu ktorú robím, robím preto lebo ma to baví, a nie je to stereotypná práca. Doteraz som nerozmýšľal, že by som ju chcel ukončiť.
6. Čo by ste odkázali mladým ľuďom, ktorí túžia po povolaní, aké máte Vy?
V prvom rade je potrebné brať túto prácu ako každú inú. Aj keď absolvujete všetky výcviky, nebude z vás hneď ten najlepší vojak. Najlepším vojakom sa stanete až vtedy, keď vaši podriadení o vás povedia, že ste boli najlepším veliteľom, vojakom, kolegom a najmä kamarátom. Ale to je práca, ktorú musíte robiť s láskou, so srdcom a s pocitom že to robíte pre seba, rodinu, známych a pre Slovensko.
