BRATISLAVA - V týchto dňoch si pripomíname výročie začiatku Slovenského národného povstania (SNP). Významnú úlohu mal v tom období Slobodný slovenský vysielač.
Vypuknutie povstania urýchlil fakt, že slovenské hranice 29. augusta 1944 prekročili nemecké okupačné vojská. Po 15.00 h vojenské ústredie vydalo rozkaz na najprísnejšiu bojovú pohotovosť vojenských posádok.
Večer po rozhlasovom prejave generála Ferdinanda Čatloša veliteľ vojenských zložiek povstalcov, vtedy podplukovník generálneho štábu Ján Golian, vydal rozkaz, aby jednotky slovenskej armády kládli fašistom odpor. Tento akt znamenal začiatok povstania, ktoré však vypuklo predčasne v štádiu nedokončených príprav.
Po výzve podplukovníka Goliana vznikol jednotný front protifašistických ozbrojených zložiek na Slovensku. V noci na 30. augusta 1944 vstúpili do Banskej Bystrice partizáni. Mesto sa tak stalo centrom SNP, kde sa sústredila všetka ústredná politická moc.
Vysielač v Banskej Bystrici prijal názov Slobodný slovenský vysielač. Na oficiálnej frekvencii sa 30. augusta 1944 o 11.00 h ozvalo nasledujúce oznámenie: "Upozorňujeme Slovákov a Slovenky, aby počúvali program, ktorý vysiela Banská Bystrica a nie program Bratislavy. Tí, ktorí počúvajú program Banskej Bystrice, nech upozornia všetkých svojich známych, že mimoriadne správy vysielame zo stanice Banská Bystrica".
Hoci na území fašistami okupovanej Európy pôsobilo niekoľko partizánskych vysielačov, po prvý raz sa revolučný hlas ozval na frekvencii oficiálneho štátneho rozhlasu. Potom nasledovala výzva: "Vypočujte si dôležité prevolanie k národu vojenského revolučného vedenia a predsedníctva Ústredného národného výboru (ÚNV). Prehovorí k slovenskému národu v zastúpení veliteľa slovenského vojska generála Viesta zástupca slovenského revolučného vojenského velenia...". Po vyhlásení SNP v Slobodnom slovenskom vysielači prečítali dve proklamácie, a to Proklamáciu Vojenského ústredia a Proklamáciu predsedníctva Ústredného národného výboru.
Celé vysielanie Slobodného slovenského vysielača bolo zamerané na podporu ozbrojeného boja, na vysvetľovanie jeho cieľov a najmä v prvých dňoch prispelo aj k jeho organizovaniu. Od začiatku sa vysielali bojové výzvy a správy o situácii na domácich i zahraničných bojiskách. V spravodajských reláciách zverejňovali nariadenia a pokyny Slovenskej národnej rady (SNR), informácie o domácich a zahraničných politických udalostiach. Postupne pribúdali publicistické relácie, ktoré povzbudzovali bojovníkov, objasňovali zmysel zápasu s fašizmom.
Relácie Slovenského slobodného vysielača mali výrazný mobilizačný a integrujúci účinok, ktorý si uvedomovali aj Nemci. Po zbombardovaní banskobystrického rozhlasového vysielača 2. septembra 1944 sa vysielalo z mobilného vysielača, ktorý mal stanovištia na Troch Duboch, vo Zvolene, v Brezne, v Slovenskej Ľupči, v Dubovej, v Laskomeri a na iných miestach Slovenska.
Slobodný slovenský vysielač organizovali skúsení rozhlasoví pracovníci, viedol ho Gabriel Rapoš, jeho zástupcom bol Anton Hollý, vedúcim techniky Jozef Vrabec a tajomníkom Ján Balaďa. Vysielač úzko spolupracoval s vedúcimi orgánmi SNP, Hlavným štábom partizánskych oddielov, so Spravodajskou agentúrou Slovenska a redakciami povstaleckej tlače. Jeho činnosť sa stala východiskom pre prácu rozhlasu po roku 1945.
Posledný raz sa Slobodný slovenský vysielač ohlásil 27. októbra 1944 zo Športhotela na Donovaloch. Práve tam sa presunuli čelní predstavitelia SNP a uskutočnilo sa posledné stretnutie zástupcov Predsedníctva SNR a Komunistickej strany Slovenska (KSS) s predstaviteľmi armády, kde sa rozhodlo o prechode povstaleckej armády na partizánsky spôsob boja.
Ján Golian zohral kľúčovú úlohu pri vojenskej príprave povstania
V osobe generála Jána Goliana má Slovensko jednu z najvýznamnejších postáv svojej vojenskej histórie. Zohral kľúčovú úlohu pri vojenskej príprave Slovenského národného povstania (SNP), bol autorom strategického plánu jeho vojenskej prípravy.
Ján Golian sa narodil 26. januára 1906 v maďarskom mestečku Dombovár. Absolvent Vojenskej akadémie v Hraniciach na Morave a poslucháč Vysokej školy vojenskej v Prahe patril medzi dôstojníkov, ktorí boli produktom československých vojenských škôl z 30. rokov 20. storočia.
V máji 1938 kapitána Jána Goliana pridelili k 10. divízii v Banskej Bystrici. Zastával rôzne štábne funkcie v Slovenskej armáde počas druhej svetovej vojny, napokon bol prednostom materiálneho oddelenia Rýchlej divízie. Bojoval na sovietsko-nemeckom fronte, kde nadviazal prvé kontakty so sovietskymi partizánmi.
Praktické skúsenosti z východného frontu neskôr zúročil ako veliteľ povstaleckej armády operujúcej na Slovensku. Z východného frontu sa vrátil v polovici roku 1943 a v Banskej Bystrici ho ustanovili za náčelníka štábu Veliteľstva pozemného vojska. Tu mal možnosti zakladať konšpiratívne siete vo vojenských posádkach s pomocou viacerých antifašisticky zmýšľajúcich slovenských dôstojníkov. Činnosť skupín sa riadila smernicami československej exilovej vlády v britskom Londýne. Táto vláda neskôr Jána Goliana ustanovila za dočasného veliteľa vojenskej organizácie na Slovensku a poverila ho viesť vojenské akcie.
V apríli 1944 sa pplk. Ján Golian na tajnej porade v Bratislave oboznámil s programom a zložením ilegálnej Slovenskej národnej rady (SNR) a prevzal funkciu vojenského veliteľa ozbrojeného povstania. Na porade pochopil výklad a zmysel Vianočnej dohody o nutnosti jednotného a centrálne vedeného boja proti nemeckému fašizmu a domácemu klérofašizmu.
Keď v poslednej dekáde augusta 1944 partizáni obsadili viaceré slovenské mestá a dediny, odboj vyústil do celonárodného povstania a situácia sa pre vládu v Bratislave stala neovládateľná. Tiso súhlasil s príchodom nemeckých okupačných jednotiek na Slovensko od 29. augusta 1944. Na druhý deň vydal Ján Golian rozkaz na bojovú pohotovosť a postavil sa na čelo povstaleckej armády.
Za uskutočnenie vojenskej prípravy povstania a za úspešné riadenie činnosti povstaleckej armády pplk. Jána Goliana 29. augusta 1944 londýnska vláda povýšila na plukovníka Generálneho štábu a na základe rozhodnutia SNR z 5. septembra 1944 ho povýšili na brigádneho generála. Počas povstania Golian preukázal svoje schopnosti pri obrane slobodného územia, kde čestne niesol bremeno zodpovednosti v najvyššej funkcii povstaleckého veliteľa. Na čele armády stál Ján Golian až do októbra 1944, kedy prišiel generál Rudolf Viest a posledné tri týždne bol on veliteľom povstaleckej armády a Golian jeho zástupcom. Proti presile nemeckej armády sa však nebolo možné ubrániť a tak v noci z 27. na 28. októbra 1944 vydal generál Viest na Donovaloch posledný rozkaz 1. československej armáde na Slovensku: "Boj za slobodu sa nekončí, bude pokračovať v horách".
Posledné dni Golianovej a Viestovej činnosti na povstaleckom území boli spojené s účasťou v partizánskej vojne v slovenských horách. Dňa 3. septembra 1944 počas teroristického záťahu Einsatzkommanda 14 proti povstalcom oboch generálov Jána Goliana aj Rudolfa Viesta v Pohronskom Bukovci v Nízkych Tatrách v okrese Banská Bystrica zajali. Nasledovali výsluchy v Bratislave a v nemeckom Berlíne. Napriek platným medzinárodným dohodám o ochrane vojnových zajatcov oboch generálov v Nemecku odsúdili na trest smrti. Popravu vykonali pravdepodobne v koncentračnom tábore vo Flossenburgu v neznámy deň v roku 1945.
Jána Goliana in memoriam vyznamenali Radom SNP I. triedy (1945), Československým vojnovým krížom 1939 (1945), Radom republiky (1969) a viacerými medailami. V roku 1995 mu prezident SR Michal Kováč in memoriam udelil štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy.
