Blíži sa Inferno – Peklo od Dana Browna. Úryvok č.1

Opäť sa stretávame s obľúbeným profesorom symbolistiky Robertom Langdonom, ktorý sa prebúdza zranený v nemocnici: Netuší kde je a ako sa tam dostal. V hlave mu znejú slová „Hľadaj a nájdeš! Čas sa kráti“, no nechápe ich zmysel. Vo svojich veciach nachádza podivný predmet a okamžite sa púšťa do pátrania s mladou lekárkou Siennou Brooksovou: pomocou veršov z Danteho temnej epickej básne Peklo musia dešifrovať kódy ukryté v slávnych dielach renesancie – v sochách, obrazoch, budovách. Musia tak vyriešiť záhadu a zabrániť katastrofe hroziacej ľudstvu.

Ďalšie informácie nájdete na oficiálnej stránke www.kniha-inferno.sk.

TOPKY.sk vám v spolupráci s internetovým kníhkupectvom BUX.sk prinášajú úryvky z najočakávanejšej knihy roka.

1.kapitola
Spomienky sa pomaly zhmotňujú... ako bubliny vynárajúce sa na hladinu z tmy bezodnej studne.
Žena zahalená závojom.
Robert Langdon sa na ňu díval cez rieku, ktorej spenené vody tiekli červené od krvi. Na druhom brehu stála tvárou k nemu žena, nehybne, vážne, tvár jej zakrýval rubáš. V ruke držala modrú čelenku tainiu, ktorú teraz dvihla na počesť záľahy mŕtvol pri jej nohách. Všade sa vznášal pach smrti.
Hľadaj, šepla žena. A nájdeš.
Langdon tie slová počul, akoby mu ich prehovorila v hlave.
„Kto si?“ zavolal, no jeho hlas nezaznel.
Čas sa kráti, šepla. Hľadaj a nájdeš.
Langdon vykročil k rieke, ale videl, že voda je krvavočervená a prihlboká, aby ňou prešiel. Keď znova pozdvihol oči k zahalenej žene, tiel pri jej nohách pribudlo. Boli ich už stovky, možno tisícky, niektoré – ešte živé – sa zvíjali v mukách, umierali nepredstaviteľnými smrťami... spaľoval ich oheň, zabárali sa do výkalov, požierali sa navzájom. Ponad rieku sa k nemu niesla ozvena ich žalostivých, trpiteľských výkrikov.
Žena sa k nemu pohla, držiac štíhle ruky vystreté, akoby prosila o pomoc.
„Kto si?“ zavolal znova Langdon.
Žena namiesto odpovede zdvihla ruky a pomaly si nadvihla závoj. Bola nápadne krásna, ale staršia, ako si ju Langdon predstavoval – možno šesťdesiatnička, majestátna a mocná ako nadčasová socha. Mala prísne zovreté ústa, hlboké oduševnené oči a dlhé striebrosivé vlasy, ktoré jej v kučerách padali na plecia. Na krku jej visel ultramarínový amulet – had obkrútený okolo palice.
Langdon vycítil, že ju pozná... že jej dôveruje. Ale prečo? Prečo?
Ukázala na metajúce sa nohy, ktoré vytŕčali zo zeme. Očividne patrili dajakému úbožiakovi, ktorého zahrabali po pás hlavou dolu. Na jeho bledom stehne sa črtalo jedno písmeno – napísané bahnom – R.
R? uvažoval neisto Langdon. Ako... Robert? „To som... ja?“
Z tváre ženy sa nedalo nič vyčítať. Hľadaj a nájdeš, zopakovala.
Z ničoho nič z nej začalo vyžarovať biele svetlo... čoraz jasnejšie. Celé telo sa jej mocne roztriaslo a vzápätí sa v dunivom zahrmení rozletelo na tisícky svetelných íverov.
Langdon sa s výkrikom strhol zo spánku.
V izbe bolo jasno. Bol sám. Vo vzduchu sa šíril prenikavý zápach lekárskeho alkoholu a kdesi ticho pípal prístroj v rytme jeho srdca. Langdon chcel pohnúť pravou rukou, ale ostrá bolesť mu to nedovolila. Pozrel na ňu a zbadal infúziu zapichnutú do predlaktia.
Zrýchlil sa mu pulz a prístroje s tým držali krok, pípali rýchlejšie.
Kde som? Čo sa stalo?
Vzadu v hlave mu búšilo, bola to hryzavá bolesť. Opatrne dvihol voľnú ruku a dotkol sa temena, chcel objaviť zdroj bolesti. Pod strapatými vlasmi si nahmatal tvrdé hrudky asi desiatich stehov obalených zaschnutou krvou.
Zavrel oči a doloval v sebe spomienky na dajakú nehodu.
Nič. Úplné prázdno.
Rozmýšľaj.
Iba tma.
Do izby náhlivo vošiel muž v sterilnom odeve, zrejme ho znepokojil Langdonov uháňajúci srdcový monitor. Mal neupravenú bradu, husté fúzy a pod huňatým obočím mierne oči, z ktorých vyžaroval hĺbavý pokoj.
„Čo sa... stalo?“ vytisol zo seba Langdon. „Mal som nehodu?“
Bradatý muž si priložil na ústa prst, vybehol von a na chodbe na kohosi zavolal.
Langdon pohol hlavou, ale pri tom pohybe mu ňou prešľahla bodavá bolesť. Začal zhlboka dýchať a čakal, kým bolesť prejde. Nato sa pustil do pomalého, systematického skúmania sterilného prostredia okolo seba. V nemocničnej izbe bola jediná posteľ. Nijaké kvety. Nijaké grafy. Na pulte obďaleč zbadal svoje šaty zložené v priehľadnom igelitovom vreci. Boli od krvi.
Panebože! Muselo to byť zlé!
Pomaličky obrátil hlavu k oknu pri posteli. Vonku bolo tma. Noc. Na skle videl iba svoj odraz – neznámy chlap s popolavou tvárou, bledý a unavený, pripojený na hadičky a drôty, obklopený lekárskymi prístrojmi.
Z chodby doľahli hlasy a Langdon sústredil pohľad späť na izbu. Lekár sa vrátil s akousi ženou.
Mohla mať niečo cez tridsať rokov. Oblečenú mala modrú lekársku blúzu a plavé vlasy stiahnuté vzadu do hrubého konského chvosta, ktorý za ňou pri chôdzi poskakoval.
„Som doktorka Sienna Brooksová,“ predstavila sa, keď vošla do izby a usmiala sa na Langdona. „Dnes večer budem spolupracovať s doktorom Marconim.“
Langdon chabo prikývol.
Vysoká doktorka Brooksová sa pohybovala rázne, svižne ako športovkyňa. Aj pod beztvarou blúzou bolo vidieť jej štíhlu eleganciu. Hoci nemala mejkap – Langdon si ho aspoň nevšimol –, jej pleť sa zdala nezvyčajne hladká a jedinou chybičkou bolo drobné znamienko krásy nad perou. Hnedasté oči mala mimoriadne prenikavé, akoby už boli svedkom vecí, s akými sa človek jej veku stretá zriedkavo.
„Doktor Marconi nehovorí dobre po anglicky,“ vysvetlila, sadajúc si k Langdonovi, „a požiadal ma, aby som vyplnila prijímací formulár.“ Opäť sa na Langdona usmiala.
„Vďaka,“ zachripel Langdon.
„Tak dobre.“ Prešla do vecného tónu. „Vaše meno?“
Chvíľu mu to trvalo. „Robert... Langdon.“
Zasvietila mu do očí tenkou baterkou. „Povolanie?“
Táto informácia sa mu vynorila ešte pomalšie. „Profesor. Dejiny umenia... a ikonografia. Harvardova univerzita.“
Brooksová zasvietila trocha nižšie a zatvárila sa zarazene. Doktor s huňatým obočím vyzeral rovnako prekvapený.
„Ste... Američan?“
Langdon ju počastoval nechápavým pohľadom.
„Ja len, že...“ Zaváhala. „Keď ste dnes večer prišli, nemali ste pri sebe nijaký preukaz. Mali ste tvídové sako a mokasíny, takže sme usudzovali na Brita.“
„Som Američan,“ ubezpečil ju. Bol priveľmi vyčerpaný, aby vysvetľoval, že si potrpí na dobré oblečenie.
„Máte nejaké bolesti?“
„Hlava,“ odvetil Langdon. Ostré svetlo baterky pulzujúcu bolesť v hlave ešte zhoršovalo. Našťastie si ju strčila do vrecka a chytila Langdona za zápästie, aby mu skontrolovala pulz. „Prebudili ste sa s výkrikom,“ povedala. „Pamätáte sa prečo?“
Langdonovi sa pred očami znova mihol čudný výjav zahalenej ženy obklopenej zvíjajúcimi sa telami. Hľadaj a nájdeš. „Mal som zlý sen.“
„O čom?“
Langdon jej ho vyrozprával.
Doktorka Brooksová si s bezvýraznou tvárou robila poznámky. „Máte predstavu, čo mohlo vyvolať také desivé vízie?“
Langdon zapátral v pamäti a pokrútil hlavou, v ktorej mu hneď na protest zabúšilo.
„V poriadku, pán Langdon,“ povedala, stále píšuc. „Ešte niekoľko rutinných otázok. „Aký deň je dnes?“
Langdon sa na okamih zamyslel. „Sobota. Pamätám sa, že som dnes šiel cez univerzitný areál... na popoludňajšiu prednášku a potom... to je posledné, čo si pamätám. Spadol som?“
„K tomu sa dostaneme. Viete, kde ste?“
„V Massachusettskej všeobecnej nemocnici?“ hádal.
Doktorka Brooksová si urobila ďalšiu poznámku. „Je niekto, komu by sme mali zatelefonovať? Manželke? Deťom?“
„Nie,“ odvetil Langdon automaticky. Vždy mal rád samotu a nezávislosť staromládeneckého života, aký si zvolil, no teraz v tejto situácii si priznal, že by pri sebe privítal známu tvár. „Mohol by som zavolať niekoľkým kolegom, ale nie, je to v poriadku.“
Doktorka Brooksová dopísala a pristúpil k nemu doktor. Prihladil si huňaté obrvy, z vrecka vytiahol malý magnetofón a ukázal ho doktorke Brooksovej. Tá prikývla a obrátila sa späť k Langdonovi.
„Pán Langdon, keď ste večer prišli, niečo ste si stále dookola mrmlali.“ Vrhla pohľad na kolegu, ktorý stisol gombík magnetofónu.
Magnetofón sa rozbehol a Langdon počul svoj vlastný omámený hlas, ktorý mrmlavo opakoval stále to isté: „Ve... sorry. Ve... sorry.“
„Zrejme ste chceli povedať ,veľmi ľúto, veľmi ľúto‘,“ nadhodila doktorka Brooksová.
Langdon prikývol, ale vôbec sa na to nepamätal.
Doktorka Brooksová naňho uprela znepokojený pohľad. „Netušíte, prečo ste to hovorili? Ľutujete niečo?“
Keď sa Langdon zahĺbil do temných zákutí svojej pamäti, opäť uvidel tú zahalenú ženu. Stála na brehu krvavočervenej rieky, obklopená telami. Vrátil sa pach smrti.
Langdona náhle, mimovoľne premkol pocit, že hrozí nebezpečenstvo... nielen jemu... všetkým. Pípanie srdcového monitora sa podstatne zrýchlilo. Langdonovi sa napli svaly a nadvihol sa, chcel si sadnúť.

Viac na oficiálnej stránke www.kniha-inferno.sk.

- reklamná správa -