BRATISLAVA - V týchto dňoch uplynulo presne sedemdesiat rokov od vojnového masakru v Katyni. Išlo o hromadnú popravu poľských dôstojníkov a intelektuálov, ktorú zosnovala a vykonala NKVD - vtedajšia tajná polícia Sovietskeho zväzu. Medzi vyšetrovateľmi masakra sa vtedy ocitol aj slovenský básnik Andrej Žarnov, občianskym povolaním lekár a občianskym menom František Šubík.
Slovenský lekár František Šubík, ktorý bol známy i pod básnickým menom Andrej Žarnov, bol členom medzinárodnej lekárskej komisie, ktorá skúmala hroby 29. – 30. apríla 1943. Následne vydala stanovisko konštatujúce zodpovednosť Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR) za vraždy. Ako povedal historik Martin Lacko z Ústavu pamäti národa, v polovici apríla 1943 Európou preletela správa nemeckej tlačovej agentúry, že v okolí ruského Smolenska sa našiel masový hrob súdajne až 10 000 poľskými dôstojníkmi, postrieľanými Sovietmi. Tento počet bol neskoršími výskumami znížený na vyše štyritisíc.
„V situácii nemeckých porážok a rozširujúcich sa vedomostí o zločinoch nacistického Nemecka nemeckej informácii mnohí neverili. Poľská exilová vláda, ktorá od roku 1939 bezvýsledne pátrala po viac ako 20-tisíc svojich nezvestných záložných dôstojníkoch, desivej správe verila,“ povedal Lacko s tým, že ZSSR ju označil za „fašistickú propagandu“, katyňské hroby vyhlásil za oblasť „archeologických vykopávok“ a s poľskou vládou úplne prerušil diplomatické styky. Na Stalinovu stranu sa postavil aj exilový československý prezident Edvard Beneš. Winston Churchil podľa Lacka dokonca poľskému premiérovi Śikorskému odkázal, aby nechal vec na pokoji, vraj „mŕtvych už kživotu neprebudí“.
Guľku dostali do hlavy zo zadu
Od celej veci dal podľa historika alibisticky ruky preč aj Medzinárodný Červený kríž so sídlom v Ženeve. „V tejto situácii Nemecko zorganizovalo medzinárodnú komisiu 12 súdnych lekárov zrôznych krajín nemeckého vojnového bloku. Jej členom za Slovenskú republiku bol František Šubík,“ povedal Lacko. Zistenia komisie – i svoje vlastné – Šubík široko medializoval aj po svojom návrate do Bratislavy. Ako v tlači, tak i vo verejnej prednáške po návrate z Katyne Šubík opakovane potvrdil, že obeťami sú poľskí dôstojníci, zastrelení včase, keď oblasť kontrolovali Sovieti. Príčinou smrti všetkých vykopaných mŕtvol bola podľa neho strela do hlavy zozadu. Potvrdil tiež, že komisia pracovala samostatne a bez akéhokoľvek nátlaku Nemcov. „Ak by bol o Katyňskom lese opak pravdou, neváhal by som to povedať úplne otvorene, alebo by som protokol rozhodne nepodpísal. Nie som človekom ani zadných dvierok, ani človekom, ktorého možno podplatiť alebo dokonca prinútiť popísať nepravdu“, vyslovil sa. Okrem odbornej náplne však jeho slová mali ipolitický záver. Katyňský prípad podľa neho ukázal, že „v sovietskom Rusku sa teroristické metódy ani o vlas nezmenili, že tam niet ani nacionalizmu, slavjanofilstva, ale (...) sociálna úbohosť“.
Takmer ho popravili
Svedectvo kompromitujúce ZSSR sa podľa Lacka lekárovi kruto vypomstilo po zmene politickej situácie v rokoch 1944/1945. Už počas Slovenského národného povstania (SNP) sa Šubík ocitol na zozname 38 spisovateľov a kultúrnych pracovníkov, pre ktorých povstalecká SNR žiadala od exilového prezidenta Beneša rozsudok smrti. Je pravdepodobné, že ak by ho sovietske bezpečnostné orgány boli zastihli, hrozilo by mu odvlečenie do ZSSR. Z obavy o život preto v apríli 1945 s maloletým synom i tehotnou manželkou utiekol do americkej okupačnej zóny. Po zatknutí vládnych predstaviteľov vojnovej Slovenskej republiky americkou vojenskou políciou v októbri 1945 bol spolu s dotyčnými deportovaný do Česka.
V obnovenom Československu mu odňali profesúru, uväznili ho a postavili pred Národný súd. V obžalobe zapríla 1947 sa Šubíkovi kládlo za vinu, že sa zúčastnil „komisionálnej obhliadky masových hrobov asi 900 poľských dôstojníkov povraždených Nemcami v známom Katyńskom lese“. Následne vraj verejne „opakoval vymyslené tvrdenia osočujúce bezpečnostné orgány ZSSR“, čím vraj „dával svoje služby k dispozícii fašistickému režimu“, teda spáchal trestný čin „kolaborantstva“. Do zániku Národného súdu však rozsudok nestihli vyniesť. Vyniesol ho až Ľudový súd vapríli 1948.
V situácii hroziaceho vysokého trestu Šubíkovou obranou bolo podľa Lacka len tvrdenie, že do Katyne vraj musel ísť na nátlak Nemcov a ministra vnútra Alexandra Macha, a tiež že zápisnicu z exhumácií všetci členovia „museli“ podpísať. V každom prípade svoj podpis ani po mnohomesačnom väzení neodvolal a nikdy nepovedal, že Katyń je dielom Nemcov, ako sa to od neho očakávalo. „Tým, možno povedať, zachránil česť slovenského intelektuála v krutej dobe,“ konštatoval
Keďže proti Šubíkovi žaloba – okrem katyńskej kauzy – nenašla jediné negatívne svedectvo, po 30 mesiacoch väzby bol podľa historika odsúdený „iba“ na verejné pokarhanie a náhradu súdnych trov, ktoré však súd vyhlásil za nedobytné. Aj potom bol však pod dozorom ŠtB a mal zákaz publikovania. „V súvislosti so šikanovaním zo strany ŠtB, neustálym sledovaním jeho i rodiny, sa ich život stal neznesiteľným. Jediným riešením bola emigrácia. Po tom, ako sa mu v apríli 1952 podaril útek s celou rodinou do Rakúska a Nemecka, sa od roku 1953 trvalo usadil v USA. Zomrel v roku 1982,“ povedal Lacko.
Nielen v Československu, ale v celom sovietskom bloku sa pojem „Katyň“ stal tabu. „Zmizol zo všetkých učebníc i encyklopédií. Bolo tomu tak až do roku 1990, keď najvyšší predstavitelia ZSSR otvorene priznali zodpovednosť sovietskych orgánov za masaker,“ pripomenul historik.
