BRATISLAVA - Od rozpadu federácie, cez falošné bilbordy vo voľbách, až po škandalóznu voľbu generálneho prokurátora a pád vlády. To všetko opisuje expremiérka Iveta Radičová v knihe, ktorú s ňou formou rozhovorov napísala Ľuba Lesná, bývalá novinárka a Radičovej spolupracovníčka. Úryvky pochádzajú z knihy Krajina Hrubých čiar a poskytlo nám ich vydavateľstvo Ikar.
O rozdelení Československa:
„Spôsob, ako sa Československo rozdelilo, teda fakt, že politici o tom rozhodli bez mandátu, bez toho, aby sa vyjadrili občania, sa dodnes podpisuje pod politickú kultúru na Slovensku a aj v Českej republike. Politici si uzurpujú rozhodovania, na ktoré nemajú kompetencie ani právo. To je dôsledok. Bude trvať ešte istý čas, kým sa vrátime k zásadnej otázke, že sú problémy, o ktorých zvolený politik nemôže rozhodovať, a preto sa musí obrátiť na občanov, aby o tom rozhodli oni. My, čo sme sa postavili proti rozdeleniu štátu bez referenda, sme dodnes nepriatelia štátnosti. Dokonca súčasný premiér Robert Fico mi x-krát hodil do tváre, že čo som mala čo byť slovenskou premiérkou, keď som nechcela Slovenský štát. To je typická politická demagógia.“
Nik nedokáže sľúbiť viac ako politik...aj Radičová sa stretla s jedným čudným prípadom:
„Nepamätám si, že by som sľúbila niečo, o splniteľnosti čoho by som pochybovala. Stretla som sa však s kurióznym výmyslom, že som dala v prezidentských voľbách sľub autonómie južného Slovenska. V živote som nikomu nič podobné nesľúbila.“
Otázka: Škandál s plagátmi?
„Áno, išlo o škandál s plagátmi a bilbordmi. Ale aj nechutne zmanipulovaný zostrih na túto tému v relácii Na telo v televízii Markíza. Mám doma výsledok vyšetrovania polície, že v prípade bilbordov bol spáchaný trestný čin. Ale toto rozhodnutie prišlo už po kampani, takže som si ho mohla akurát zarámovať.“
O Generálnej prokuratúre:
„Zmenu generálnej prokuratúry som pokladala za principiálnu vec.
Na to, aby padla Trója, museli použiť lesť trójskeho koňa, a na to, aby padla vláda, stačilo pár krýs. Tento aforizmus napísal Stano Radič.
Generálna prokuratúra má veľký vplyv na to, ako sa u nás dodržiava zákon. Ani jedna chúlostivá kauza, ktorá sa týkala alebo týka špičkových politikov či ich sponzorov, nebola ukončená odsúdením. V minulosti sme zaznamenali množstvo káuz, keď konanie generálneho prokurátora vyvolalo dojem beztrestnosti istých vyvolených a že sa u nás nerešpektuje rovnosť pred zákonom. Stačí spomenúť zastavenie trestného stíhania v kauze údajného tunelovania vtedy ešte štátnej banky VÚB, kde mali aktéri pripraviť štát a niektoré súkromné spoločnosti o vyše dve miliardy korún. Zastavené bolo tiež trestné stíhanie bývalých funkcionárov HZDS a mečiarovských privatizérov. Vladimír Poór bol podozrivý z tunelovania Nafty Gbely, Viliam Soboňa z podvodu pri privatizácii Kúpeľov Sliač a Kováčová.
Máme žalovaciu zásadu. To, čo nie je žalované, čiže to, čo prokurátor nedá na súd, sa jednoducho neposudzuje. A neexistuje nad tým kontrola. Prokuratúra je monokratický orgán, takže platí rozhodnutie generálneho prokurátora. O čom sa generálny prokurátor rozhodne, že nebude žalovať a nedá na súd, to sa už vyšetrovať nebude.
Občanom sa môže zdať, že voľba generálneho prokurátora sa týka len politikov. Pravda však je, že sa týka všetkých občanov, pretože v konečnom dôsledku ide o fungovanie práva a spravodlivosti, o vymáhateľnosť práva pre všetkých a o rovnosť všetkých občanov pred zákonom, bez ohľadu na ich majetok, moc, vplyv a spoločenské postavenie.
U nás sú veľké ryby a biele goliere jednoducho nepostihnuteľné, generálna prokuratúra zastavila viaceré veľké kauzy. Nedostatkov je veľa a celé sa to skoncentrovalo v osobe generálneho prokurátora pri jeho voľbe, keď sa riešila otázka, či pokračovať rovnakým spôsobom, alebo sa má urobiť zmena na tomto poste.“
O Robertovi Ficovi:
„...machizmus, to sú silné ramená, kde hurónstvo a silné reči prekrývajú činy a skutky. Hlavne v situácii, keď treba prekryť neexistenciu skutočných činov a skutkov siláckymi rečami.
A to je skoro každá Ficova tlačovka.“
O Dobroslavovi Trnkovi:
„Ak niekoho nemám rada, tak nemám v obľube ľudí, ktorí sa vozia do práce po dunajskej hrádzi so zákazom prejazdu motorových vozidiel, či sa vyjadrujú spôsobom, ako keď Trnka hovoril o trtošení a pregrciavaní.“
Sklamal vás Richard Sulík?
„Sklamanie zažívate, ak sa vám nenaplnili očakávania. Takže sklamanie určite nie. Nezhodli sme sa pri kauze NADSME (Národnej agentúry pre rozvoj malého a stredného podnikania), liberálnom dome, odpredaji SPP, daňovo-odvodovej reforme a eurovale. Nikdy sme neboli priatelia. Myslím, že pragmaticky sme vedeli nájsť spoločnú reč. Ale napokon si urobil zo mňa terč. Vďaka mojim postojom ma však netrafil do srdca.“
Vzťahy s vašimi bývalými straníckymi kolegami Ivanom Miklošom a Mikulášom Dzurindom
„Vzťahy boli profesionálne. Nóvum, ktoré som vniesla do premiérskeho postu, bolo určite v tom, že som sa väčšmi venovala odbornej stránke zákonov. Pán minister financií nebol zvyknutý na takýto spôsob správania sa premiéra. Mali sme mnohé vášnivé diskusie a nie vždy sme sa zhodli na riešení.
S pánom Miklošom sme sa profesionálne aj ľudsky rozišli. Po dvadsiatich dvoch rokoch ma to úprimne mrzí. Konflikt okolo nešťastnej budovy daňového riaditeľstva, nezvládnutie informatizácie na finančnom riaditeľstve a rozpor o daňovo – odvodovej reforme. Prvý variant daňovo-odvodovej reformy bol veľmi dobrý – znižoval celkové daňovo-odvodové zaťaženie a rušil zdravotné poistenie. Platil však len do januára 2011, keď po predchádzajúcom súhlase Sulík povedal nie. No a ja som povedala nie na druhý variant, ktorý bol náhradou s viacerými problémami a vyvolal obrovské napätie a rozkoly. Pán Mikloš tvrdil, že ho považuje za kvalitný. A to asi bol definitívny koniec nášho vzťahu. Tvrdil, že som mu zasahovala do kompetencií. Môj postoj bol, že mu dvaja ľudia, Ščurka a Mikulčík, zničili odborný kredit. Napriek všetkému, čo sme prežili, Ivana Mikloša považujem za najlepšieho makroekonóma na našej politickej scéne, a to dokonca európskeho formátu. A podpísal sa aj pod úspešné výsledky našej spoločnej vlády.
Pán Dzurinda mi dal šancu. Oslovil ma v čase, ktorý bol pre mňa ťažký. Na to sa nezabúda. Zo všetkých premiérov urobil pre Slovensko najviac. Myslím si, že som svoje pozície a šancu, ktorú mi dal, zastávala dôstojne. Čo mi rozum, city a sily stačili. Slobodne, zodpovedne a neposlušne.“
O páde vlády
Ako prežívala svoje odvolávanie v parlamente?
„Nebudem zastierať, že keď ma celú noc, vyše trinásť hodín, odvolávali v parlamente, tak v istej chvíli som si povedala:
„A ty tu prečo sedíš? Prečo nejdeš preč? Čo všetko ešte musíš ako premiérka vydržať? To snáď nie! To už je za hranicou!“
Som presvedčená, že keby môj manžel Stano žil, otvoril by dvere rokovacej sály a povedal:
„Ivka, poď okamžite domov! Toto nebudeš znášať!“
Asi to bol zlomový okamih.
to, čo dokázali rozprávať niektorí reprezentanti opozície, to vidím za hranicou elementárnej slušnosti. A nešlo len o výkriky do éteru, ale o verejne vyslovené slová, ktoré sa dostali do historických záznamov. Kto bude s odstupom času hodnotiť, do akej miery išlo o hlúpu invektívu, lož a nepravdu? A najmä, k čomu to viedlo? Kam to posunulo parlament alebo problémy, ktoré teraz potrebujeme aktuálne vyriešiť?“
Málo sa vie, že krátko pred hlasovaním došlo k dohode, ale Sulík ju napokon zrušil.
„V nedeľu som opäť rokovala s SaS, konkrétne s Richardom Sulíkom, Jurajom Miškovom, Danielom Krajcerom a Jozefom Kollárom. V noci to vyzeralo, že sme našli kompromisnú dohodu, a to v podobe schvaľovania každej konkrétnej záruky z eurovalu vo výbore NR SR prípadne v pléne. O dve hodiny mi však Sulík poslal esemesku, že dohoda neplatí. Pýtam sa, s kým sa za tie dve hodiny Sulík rozprával a koho takáto dohoda vyplašila?“
„Tesne po páde vlády som si v noci v parlamente jediný raz dovolila emóciu. Prišlo mi smutno po tých prebdených nociach. Ale tak to v živote býva, že každý koniec je vlastne začiatok. To nie je fráza, to je pravda. A každá bolesť má druhú stranu mince, radosť, len ju treba hľadať a nájsť.“
Niektorí koaliční partneri vlastne chceli, aby z politiky odišla.
„Predovšetkým si to želal Fico. Útočil ako sršeň. Útočil na politika, ktorý ho ako jediný preferenčne ohrozuje. Zvolil taktiku: premiérka – klamárka. A klamal neskutočne. A naďalej klame. Nesmierne mi pripomína Mečiara v jeho prvých rokoch. Každá výpoveď ako mix lži, polopravdy a občas aj trochu pravdy. Nesmierne rafinované a pre oponenta komplikované. Portál demagog.sk ho vyhodnotil ako najväčšieho klamára na našej politickej scéne – viac ako každá druhá veta je lož. Klamal o nezamestnanosti, klamal o čerpaní eurofondov, klamal o privatizácii strategických podnikov, klamal o výjazdových zasadnutiach vlády, klamal o našom deficite, klamal o faktoch v programovom vyhlásení vlády. Ale najmä klame voličov.“
Politológovia a novinári tvrdili, že ste boli príliš slušná a príliš ste bojovali proti korupcii. Mikuláš Dzurinda to pomenoval, že „politika nie je pre svätcov“.
„Nie som svätica, aby sme si rozumeli. Nie som nijaký anjelik. Ale aj dieťa má len taký slovník, aký mu doma dovolíte. Aj manželia si povedia slová, aké si navzájom dovolia povedať. A keď raz otvoríte hrádzu, tak to, čo sa začne na vás valiť, už ťažko zastavíte. Obávam sa, že na Slovensku otvorenie či zbúranie tej hrádze znamená dosť veľkú povodeň neslušnosti.“
Dobroslav Trnka v čase voľby v parlamente si na tlačovej besede položil otázku, vraj prečo ho nemáte rada, keď on pomohol vašej dcére.
„Moja dcéra dala podanie na generálnu prokuratúru, keď ju dva roky ničila vtedajšia ministerka práce Viera Tomanová. Evka je jediný zamestnanec neziskovej organizácie SPACE. Súbežne bežala kontrola Sociálnej poisťovne s výsledkom, že jej vrátili preplatok na poistnom, a daňového úradu, ktorý konštatoval, že všetko je v úplnom poriadku. Tieto dve kontroly sú zo zákona. Podanie na generálnu prokuratúru sa týkalo konania inšpektorátu práce. Z jedenástich inšpektorov práce, ktorí sa venujú pracovnému právu, sa šesť venovalo vraj ilegálnemu zamestnávaniu v SPACE s jediným zamestnancom. A najstrašnejšie na celom bolo obvinenie, že vraj neodhlásila z poisťovne svojho štyri roky mŕtveho otca. On však nikdy nebol v žiadnom pracovnom pomere v jej inštitúcii. Absurdné, strašné. Bol to psychologický teror. Generálna prokuratúra podanie posunula na krajskú prokuratúru, ktorá „podnet odložila“. Takže, čo si tu vymýšľa o nejakej pomoci? Podali sme sťažnosť na Národný inšpektorát práce, ktorý napokon celú túto nechutnosť zastavil, vrátane tvrdení o ilegálnom zamestnávaní. Nie je nič horšie, ako keď vám likvidujú dieťa. A toto bol len vrchol ľadovca, predchádzali tomu obvinenia a útoky Tomanovej. Dcéra dala žalobu na súd a súd vyhrala. Tomanová aj ministerstvo práce sa museli verejne ospravedlniť.
Ak niekoho nemám rada, tak nemám v obľube ľudí, ktorí sa vozia do práce po dunajskej hrádzi so zákazom prejazdu motorových vozidiel, či sa vyjadrujú spôsobom, ako keď Trnka hovoril o trtošení a pregrciavaní. A opakujem, mojej dcére nepomohol. Máme k dispozícii list z generálnej prokuratúry, ktorý dokazuje moje slová. Generálna prokuratúra konštatovala, že všetko prebehlo v rámci zákona, takže neviem, o akej „pomoci“ je reč.“
Médiá naznačovali, že ste sa s Jaroslavom Haščákom rozprávali o financovaní vašej prezidentskej kampane.
A keďže to iba naznačili, tak som ich nemohla ani zažalovať. Prezidentské voľby boli 21. marca. V čase, keď sme sa stretli, už všetko v súvislosti s prezidentskou kampaňou bolo zaplatené, vyúčtované, zverejnené. To sú overiteľné fakty, nech sa páči, napríklad na stránkach Transparency International Slovensko, či Aliancie Fair-play, alebo ministerstva financií, či u pána Jána Füleho, ktorý viedol a vyúčtovával moju kampaň.
Médiá opäť prijali hru s niekým, komu na tom záležalo. Tou medializáciou sa dosiahlo, čo sa chcelo. Robert Fico sa zbavil otázok o popíjaní koly v konšpiračnom byte a celú tému presunul do atmosféry zamorenej „pogorilovaním“ celej politiky.
Materiály, ktoré súviseli s kauzou Gorila a s podplácaním politikov, sa počas premiérovania Mikuláša Dzurindu neskartovali, hoci sa prípad dotýkal dvoch rokov, keď bol premiérom. A neskartovali sa ani počas môjho premiérovania, ale v období prvej vlády Roberta Fica. Prečo? Prečo sa skartovali? Prečo sa v tom období zastavilo vyšetrovanie prípadu? Ktoré siete a na základe čoho o tomto rozhodli? Kto nemá záujem na tom, aby sa vyšetrili takéto kauzy? Nemôžem si pomôcť, jednoduchá logika hovorí: „Já na bráchu a brácha na mně.“
Teda si myslíte, že sú politické dohody medzi jednotlivými stranami?
„Minimálne tiché krytie. Prípad emisie je z roku 2008, teda tiež z obdobia prvej vlády Roberta Fica. Americká garážová firma Interblue Group rozprávkovo zarobila na predaji emisií, no štát prišiel najmenej o sedemdesiatpäť miliónov eur. Zmluvu s Interblue Group premiér Fico spočiatku obhajoval. Podľa medializovaných informácií poskytla FBI informácie ku kauze ešte počas vládnutia Roberta Fica, dodnes však kauza nie je uzavretá.
A to už nehovorím o viac ako pochybných privatizáciách v deväťdesiatych rokoch počas vlády Vladimíra Mečiara, o Duckého zmenkách či dokonca o vražde Jána Duckého. Alebo neskôr podozrenia z tunelovania výstavby Braniska či kauze Vláčiky. Mohla by som pokračovať v nekonečnom výpočte. Ani jedna ekonomická kauza sa u nás neskončila odsúdením vinníkov. Prípady sa nevyšetria, alebo ak aj áno, keď sa dostanú na súd, obžalovaných súd oslobodí. Ale popri všetkých kauzách, ktoré sme spomenuli, nezabúdajme ani na vraždu študenta Daniela Tupého či vraždu Ernesta Valka. Ani tie dodnes nie sú vyšetrené.“
The Guardian zverejnil, že ste v decembri 2011 povedali Davidovi Cameronovi a Nicolasovi Sarkozymu, že ak nechcú hľadať skutočné riešenie, tak idete na cigaretu.
„Áno, dokonca to nebolo len zoči-voči týmto dvom pánom, ale všetkým ostatným dvadsiatim šiestim premiérom. Vyše hodiny riešili otázku, či summit dvadsaťsedmičky má byť pred stretnutím eurozóny alebo po stretnutí a na môj vkus ju riešili príliš dlho. Takže dúfam, že oprávnene odznela moja poznámka, že ak v tejto debate mienia pokračovať, tak si naozaj idem dať radšej na balkón cigaretu. Hoci by som s tým fajčením už naozaj mala už neviem koľkýkrát prestať.“
Naozaj od prvej chvíle politici prijali s úplnou samozrejmosťou fakt, že im šéfuje žena?
„Nezabudnem na prvé koaličné rady, na ktorých sme sa usilovali dať dokopy programové vyhlásenie vlády. Moji kolegovia už mali na krajíčku slová, ktoré nevypoviem. Zahľadela som sa na pánov a povedala im: „Nech sa páči, ale vonku. Nie v mojej prítomnosti. Nebudem to počúvať. A keď sa neviete ovládať, tak sa trebárs poprechádzajte, ale toto odznievať nebude.“
Podarene zareagoval Béla Bugár, ktorý mi odvetil: „Ale mne to potom pomalšie myslí.“
Som presvedčená, že naozaj platí, že keď si slovne dovolíte isté spôsoby, tak nemôžete očakávať, že sa to neprejaví aj v iných rozmeroch politiky. Či už v dodržiavaní dohôd, alebo v spôsobe rozhodovania. Slová sú veľmi dôležité.
Napríklad na pôde parlamentu odznievajú často katastrofálne agresívne prejavy, v ktorých sa poslanci navzájom dourážajú a potom tí istí poslanci vyjdú z rokovacej sály, chytia sa za plecia a idú spolu na pivo. A ešte sa zasmejú nad tým, čo predviedli. A považujú to za normálne. Takéto spôsoby by som prevziať nikdy nedokázala. Pre mňa je to pretvárka, podvod na voličoch. Divadlo. Politika preberá maniere a prvky marketingu. Namiesto politických analýz sa robí politický marketing. A nielen na Slovensku. Podľa toho je podstatný spôsob, ako rozprávate, nie význam, čo hovoríte.
A keď mi tí chlapi zobrali energiu, tak mi skupina žien poslala obrovské množstvo energetického nápoja a na každom bola nálepka: Energia pre Ivetu. Bol to nápoj z byliniek a s kofeínom.“
Boli ste známa tým, že ste počas svojho premiérovania obľubovali nosiť šatky.
„Šatky som kupovala z chránených dielní. Na Úrade sme vlády sme hneď v prvých dňoch uskutočnili verejné obstarávanie medzi chránenými dielňami na kúpu darčekov do zahraničia, ale aj na občerstvenie, ktoré sme tam podávali. A v rámci darčekov to neboli len šatky, ale aj pánske viazanky a rôzne iné drobné doplnky. Musím povedať, že to našim dielňam robilo vonku naozaj dobré meno a bol to aj spôsob, ako sme im mohli pomôcť aj cez Úrad vlády.
A mnohé som dostala ako darček, tak mám šatky skoro z celého sveta.“
