Baník, ktorý prežil tragédiu v Novákoch: Útek pred smrťou

Po takmer 20 dňoch od tragédie nespáva. Budí sa na to, že plače. „Zakopnem do kameňa a som v strehu. Bolo to ako na strelnici, valili sa na mňa balvany. Doteraz mám svalovicu z toho, ako som vyťahoval nohy z bahna,“ hovorí baník, ktorý sa zázračne zachránil a utiekol pred istou smrťou. Praje si zostať v anonymite, jeho meno máme v redakcii. Svoj príbeh prostredníctvom Nového Času však chce dať na známosť všetkým, ktorých zaujíma pravda.

Dala sa tragédia predpokladať?

- Určite, veď tam neboli riadne urobené vrty. Tie sa tam začali robiť až dva dni pred nehodou. Dopredu sa vždy spravia vrty a voda sa vypustí. Vrty začali robiť, až keď tam už robili chlapi. Minister rozprával hlúposti. Aj ja som videl mapu, kde boli vrty zakreslené, ale v skutočnosti neboli.

Kto za to nesie zodpovednosť?

- Jednoznačne vedenie, vedeli, že je tam voda. Asi chceli ušetriť, vrty znamenajú obrovské náklady. My ako laici bez vysokej školy sme vedeli, že toto sa nemôže dobre skončiť, k niečomu hroznému muselo dôjsť.

Kto rozhodol o tom, že tam pôjdu chlapi fárať?

- Vedúci výroby Richter - inak námestník riaditeľa - tam bol v utorok (dva dni pred tragédiou - pozn. red.). Už vtedy sa tam stal klasický zával. Keby tam bol o päť minút neskôr, tak to padne na neho. Napriek tomu vydal príkaz. Aj generálny riaditeľ Čičmanec o tom musel vedieť.

Prečo sa tak ponáhľali?

- Veď ide koniec roka, plán horel. Potrebovali niečo odtiaľ vyťažiť. Toto sa im však vymklo z rúk.

Vy ste tam boli v osudný štvrtok, ako to prebiehalo?

- Bol som tam. Nebolo cítiť, že sa to blíži, lebo pieskovec padá naraz.

Koľko bolo vtedy ľudí pod zemou?

- Bolo nás tam spolu jedenásť. Štyria tam zostali...

Čo sa presne stalo?

- Ako pred každou šichtou sme sa najedli. Zišli sme dolu. Čerpadlá už vtedy nestačili na tú vodu, valil sa už celý prúd. Keď to prvý raz spadlo, tak prestali fungovať čerpadlá, roztrhlo elektrinu. Kolega sa išiel pozrieť, čo sa deje. Chlapi už v panike utekali z vrchu plačúci, že niekoho zavalilo. My sme vzali masky a utekali im na pomoc, nepočítali sme s tou vodou. Predák na nás kričal, aby sme išli odtiaľ preč. Keď to druhý raz padlo, ledva sám odskočil, ešte ťahal Vladka Ondrejku. Kričal, že ostatným už nepomôžeme. Tak sme bežali. Vtom sa to celé po tretí raz pretrhlo. Voda mi siahala už vyše členkov. To boli také rany, myslel som, že je zemetrasenie. Nedá sa to ani opísať, také... Panciere, kozlíky, pásy... Všetko bralo pred sebou. V živote som sa nemodlil, ale povedal som si, panebože, pomoc... Päť ráz som spadol, kusy mi okolo uší lietali. Utekal som v tej tme, dýchať sa nedalo, všade prach... Jedna chodba mala 35 metrov, mal som pocit, že bežím 5 kilometrov. A za nami sa všetko valilo. Drvič na uhlie to zachytil a nám zachránil životy. Našťastie poznám tie chodby, lebo mi už nohy podmývalo. Jožko Nečey by bol prežil, ale spadol na neho nešťastne kus. Vo februári sa mal ženiť...

Za čo bežný baník riskuje svoj život?

- Za 15- až 18-tisíc korún. Tak to je bez zmeny už najmenej sedem rokov. Ibrahim Maiga, keď tam bol pred voľbami, si myslel, že to zarábame za deň! Tých chlapcov už nenájdu, keď tak, len po kúsku... Topánku alebo niečo také.

Aká je teraz situácia v bani?

- Na tomto úseku už baníci nerobia. Odstavili ešte horší úsek, tam sa tiež malo ísť ťažiť. Nikto sa nevzbúri, jeden odišiel z bane, dvom to udrelo na hlavu, sú v koncoch s nervami. Ja odvtedy nemôžem spávať