JASLOVSKÉ BOHUNICE - Prvá atómová elektráreň na československom území sa rodila dlho a ťažko. Reaktor, v ktorom sa reťazová reakcia rozbehla pred 40 rokmi, 24. októbra 1972, ale v Jaslovských Bohuniciach slúžil na výrobu elektrickej energie necelých päť rokov. Po havárii, ktorá podnik ležiaci neďaleko západoslovenskej Trnavy postihla vo februári 1977, totiž elektráreň odstavili. Jej budova, ktorá dodnes stojí vedľa štyroch novších blokov, tak pripomína neslávnu etapu jadrového výskumu.
Pôvodná myšlienka pritom nebola úplne zlá - v Jaslovských Bohuniciach totiž od konca 50. rokov vznikal reaktor, ktorý by dokázal využívať ako palivo neobohatený urán, dodávaný z českých baní. Už na samotnom vývoji tohto kľúčového zariadenia sa navyše významnou mierou podieľali aj československí odborníci, samozrejme v spolupráci so sovietskymi kolegami. Nakoniec sa ale ukázalo, že koncepcia reaktora, s ktorou nemali príliš skúseností ani v Sovietskom zväze, nie je práve bezpečná.
Možnosť dopĺňať palivo počas prevádzky, ktorá sa spočiatku zdala byť veľkou výhodou použitého riešenia, totiž vyústila v obe vážne havárie, ktoré elektráreň zvanú A-1 postihli. Pri prvej z nich v januári 1976 dokonca zahynuli dvaja muži z obsluhy. Kvôli zle namontovanej zátke sa vtedy nepodarilo uzavrieť zaváženú kazetu s palivom, tá pod tlakom oxidu uhličitého používaného na chladenie reaktora vyletela do výšky a do haly elektrárne sa začal valiť jedovatý a navyše rádioaktívny plyn.
Dvojici technikov sa síce takmer podarilo uniknúť, osudným sa im ale stal zamknutý únikový východ, ktorý vedenie podniku dalo zablokovať kvôli častým krádežiam. Nehodu, ktorá bez hrdinstva a nasadenia životov ďalších zamestnancov elektrárne mohla dopadnúť oveľa horšie, ale komunistický režim pred verejnosťou utajil. Ľudia v Československu sa napokon nedozvedeli ani o oveľa horšej havárii, ktorá sa stala o rok neskôr a kvôli ktorej bola nakoniec elektráreň koncom 70. rokov definitívne uzavretá.
Osudným udalostiam z 22. februára 1977 sa pritom - podobne ako prvému nešťastiu - dalo predísť, stačilo vlastne len trochu viac starostlivosti. V jednom z palivových článkov, pripravených na zasunutie do reaktora, sa totiž roztrhlo vrecúško s gélom, ktorý pohlcoval vlhkosť. Zamestnanci elektrárne však nepozbierali všetku rozsypanú hmotu a zvyšný gél nakoniec po odvezený paliva upchal chladiace kanály.
Kvôli tomu sa začal palivový súbor prehrievať, teplom sa dokonca roztavila časť konštrukcie reaktora a do primárneho i niektorých častí sekundárneho okruhu unikla rádioaktivita. Na sedembodovej medzinárodnej škále závažnosti jadrových udalostí bola nehoda označená štvrtým stupňom. Tentokrát našťastie nebol nikto zranený, havária ale znamenala pre prvý československý elektrárenský reaktor definitívny koniec. Štiepne reakcie v ňom zastavili v máji 1979.
To už ale v bezprostrednom susedstve fungoval reaktor nový, oveľa výkonnejší ako 150 megawattový zdroj v elektrárni A-1. Druhý a tretí (ten bol pripojený k sieti v marci 1980) bohunický reaktor, každý o výkone 440 MW, sa začali stavať na jar 1972 na základe sovietskej technológie a ako palivo im slúžil obohatený urán, dodávaný zo Sovietskeho zväzu. Hoci boli považované za možné bezpečnostné riziko už koncom socialistickej éry, dodávali elektrinu viac ako štvrťstoročie.
Štyri bohunické bloky - tretí a štvrtý pribudli v polovici 80. rokov - sa aj preto stali dôležitým bodom počas rokovaní o vstupe Slovenska do Európskej únie. Bratislava sa nakoniec zaviazala vypnúť dva staršie bloky ešte pred skončením ich technickej životnosti. Ani po odstavení spomínaných dvoch blokov v rokoch 2006 a 2008 ale lokalita Jaslovských Bohuníc neosirela a predpokladá sa, že dva zostávajúce reaktory budú elektrickú energiu dodávať až do roku 2025.
