Alexander Dubček
BRATISLAVA/PRAHA - Jeden z najznámejších Slovákov novodobej histórie Alexander Dubček sa zapísal do dejín Československa ako vedúca postava pražskej jari 1968 - symbolu vtedajšieho pokusu o "socializmus s ľudskou tvárou".
Normalizačný režim ho nechal na takmer 20 rokov "zmiznúť", ale po novembri 1989 sa do vrcholovej politiky znovu vrátil ako predseda federálneho parlamentu a predseda Sociálnodemokratickej strany Slovenska.
Neskôr prišla tragická automobilová nehoda, pri ktorej utrpel ťažké zranenia. Podľahol im 7. novembra 1992. Od jeho narodenia uplynie v pondelok 27. novembra presne 85 rokov.
V zahraničí bol Dubček uznávaným politikom. Nádej reformného procesu pražskej jari 1968 a potom šokujúci koniec po obsadení Československa vojskami Varšavskej zmluvy z neho urobili pre svet hrdinu boja za slobodu, demokraciu a humanizmus. Vo svojej dobe bol zrejme najznámejším "Čechoslovákom", a za svoje občianske postoje získal viacero medzinárodných ocenení.
Pri ponovembrovom návrate do verejného života však už túto devízu nemohol príliš využiť. Bol síce charizmatickou postavou slovenského disentu a ľudia si ho pamätali, zároveň však bol pre mnohých neprijateľne zaťažený komunistickou minulosťou ako predstaviteľ "márneho pokusu o reformu nereformovateľného". Preto v prevratných zmenách po roku 1989 vystriedal Gustáva Husáka v prezidentskej funkcii Václav Havel.
Dubček, ktorý vždy chápal politiku ako verejnú službu v prospech národa a štátu, sa nakoniec stal ako predseda Federálneho zhromaždenia "druhým mužom" štátu. Funkciu vykonával až do konca volebného obdobia v júni 1992. Odolal pri tom i pokusom o odvolanie po schválení lustračného zákona, od ktorého sa dištancoval. Ako zástanca spoločného štátu mal tiež problémy so slovenskými poslancami túžiacimi po samostatnosti.
Podľa mnohých historikov a pamätníkov nebol Dubček, narodený 27. novembra 1921 v Uhrovci pri Topoľčanoch, ani originálnym mysliteľom, ani úspešným politikom. Vyčítali mu nesmelosť, slabosť, opatrnosť až nerozhodnosť. Vzbudzoval vraj dôveru viac svojimi ľudskými než politickými kvalitami. Nebol pravý vodca národa.
V strane bol od svojich 18 rokov. Cez funkcie v KSS a poslanca Národného zhromaždenia sa prepracoval do Ústredného výboru strany. Do najvyššej funkcie prvého tajomníka ho vyniesli v januári 1968 frakčné boje vo vedení KSČ. Vystriedal Antonína Novotného a uvádza sa, že voľba bola kompromisným riešením. Dubček bol jednoduchý a pritom zrozumiteľný, a tak sa z nie príliš známeho funkcionára stal skoro ľudovým tribúnom obrodného procesu.
Bol z garnitúry komunistov odchovaných Sovietskym zväzom. Preto keď v auguste 1968 zradila Moskva Československo, bola to aj jeho osobná tragédia. Spolu s ďalšími členmi vedenia KSČ bol vtedy internovaný v Moskve, kde pod nátlakom podpísal protokol potvrdzujúci okupáciu. Intervenciu však vždy odmietal a podpis priznal neskôr ako svoju prehru a obrovskú chybu.
V apríli 1969 Dubčeka v čele KSČ vystriedal Gustáv Husák a nové vedenie ho odsúvalo do ústrania. Nejaký čas bol predsedom Federálneho zhromaždenia a v tejto funkcii podpísal takzvaný obuškový zákon umožňujúci zásahy proti demonštrantom. Jeho neskorší kritici mu to nikdy nezabudli, hoci za neho nehlasoval.
Nakrátko bol odsunutý na post veľvyslanca do Turecka, kde bol pod dozorom ŠtB. Nakoniec bol v júni 1970 vylúčený z KSČ a za normalizácie pracoval ako robotník a technický úradník. Bol perzekuovaný a stal sa fakticky "najsledovanejším domácim väzňom Gustáva Husáka". Proti režimu vystupoval aj naďalej vo viacerých listoch najvyšším štátnym inštitúciám a straníckym orgánom. Aktívnejšie sa začal prejavovať až po nástupe Michaila Gorbačova a jeho perestrojky v polovici 80. rokov.
Za "tretiu jar" Dubčekovej politickej kariéry je označované jeho pôsobenie v Sociálnodemokratickej strane Slovenska, ktorú však viedol od marca 1992 už len necelých osem mesiacov do svojej smrti.
Keď sa schyľovalo k rozdeleniu republiky, ocitol sa Dubček medzi vhodnými uchádzačmi o kreslo slovenského prezidenta, no kandidovať už nemohol. Jeho služobné auto 1. septembra havarovalo na diaľnici pri českom Humpolci a 7. novembra v Prahe zomrel. Rôzne špekulácia o havárii uzavrelo vyšetrovanie vo februári 2000: Dubčekovu smrť nikto neplánoval a haváriu nikto nezinscenoval. Zavinil ju vodič, ktorý nedodržal dopravné predpisy.
Neskôr prišla tragická automobilová nehoda, pri ktorej utrpel ťažké zranenia. Podľahol im 7. novembra 1992. Od jeho narodenia uplynie v pondelok 27. novembra presne 85 rokov.
V zahraničí bol Dubček uznávaným politikom. Nádej reformného procesu pražskej jari 1968 a potom šokujúci koniec po obsadení Československa vojskami Varšavskej zmluvy z neho urobili pre svet hrdinu boja za slobodu, demokraciu a humanizmus. Vo svojej dobe bol zrejme najznámejším "Čechoslovákom", a za svoje občianske postoje získal viacero medzinárodných ocenení.
Pri ponovembrovom návrate do verejného života však už túto devízu nemohol príliš využiť. Bol síce charizmatickou postavou slovenského disentu a ľudia si ho pamätali, zároveň však bol pre mnohých neprijateľne zaťažený komunistickou minulosťou ako predstaviteľ "márneho pokusu o reformu nereformovateľného". Preto v prevratných zmenách po roku 1989 vystriedal Gustáva Husáka v prezidentskej funkcii Václav Havel.
Dubček, ktorý vždy chápal politiku ako verejnú službu v prospech národa a štátu, sa nakoniec stal ako predseda Federálneho zhromaždenia "druhým mužom" štátu. Funkciu vykonával až do konca volebného obdobia v júni 1992. Odolal pri tom i pokusom o odvolanie po schválení lustračného zákona, od ktorého sa dištancoval. Ako zástanca spoločného štátu mal tiež problémy so slovenskými poslancami túžiacimi po samostatnosti.
Podľa mnohých historikov a pamätníkov nebol Dubček, narodený 27. novembra 1921 v Uhrovci pri Topoľčanoch, ani originálnym mysliteľom, ani úspešným politikom. Vyčítali mu nesmelosť, slabosť, opatrnosť až nerozhodnosť. Vzbudzoval vraj dôveru viac svojimi ľudskými než politickými kvalitami. Nebol pravý vodca národa.
V strane bol od svojich 18 rokov. Cez funkcie v KSS a poslanca Národného zhromaždenia sa prepracoval do Ústredného výboru strany. Do najvyššej funkcie prvého tajomníka ho vyniesli v januári 1968 frakčné boje vo vedení KSČ. Vystriedal Antonína Novotného a uvádza sa, že voľba bola kompromisným riešením. Dubček bol jednoduchý a pritom zrozumiteľný, a tak sa z nie príliš známeho funkcionára stal skoro ľudovým tribúnom obrodného procesu.
Bol z garnitúry komunistov odchovaných Sovietskym zväzom. Preto keď v auguste 1968 zradila Moskva Československo, bola to aj jeho osobná tragédia. Spolu s ďalšími členmi vedenia KSČ bol vtedy internovaný v Moskve, kde pod nátlakom podpísal protokol potvrdzujúci okupáciu. Intervenciu však vždy odmietal a podpis priznal neskôr ako svoju prehru a obrovskú chybu.
V apríli 1969 Dubčeka v čele KSČ vystriedal Gustáv Husák a nové vedenie ho odsúvalo do ústrania. Nejaký čas bol predsedom Federálneho zhromaždenia a v tejto funkcii podpísal takzvaný obuškový zákon umožňujúci zásahy proti demonštrantom. Jeho neskorší kritici mu to nikdy nezabudli, hoci za neho nehlasoval.
Nakrátko bol odsunutý na post veľvyslanca do Turecka, kde bol pod dozorom ŠtB. Nakoniec bol v júni 1970 vylúčený z KSČ a za normalizácie pracoval ako robotník a technický úradník. Bol perzekuovaný a stal sa fakticky "najsledovanejším domácim väzňom Gustáva Husáka". Proti režimu vystupoval aj naďalej vo viacerých listoch najvyšším štátnym inštitúciám a straníckym orgánom. Aktívnejšie sa začal prejavovať až po nástupe Michaila Gorbačova a jeho perestrojky v polovici 80. rokov.
Za "tretiu jar" Dubčekovej politickej kariéry je označované jeho pôsobenie v Sociálnodemokratickej strane Slovenska, ktorú však viedol od marca 1992 už len necelých osem mesiacov do svojej smrti.
Keď sa schyľovalo k rozdeleniu republiky, ocitol sa Dubček medzi vhodnými uchádzačmi o kreslo slovenského prezidenta, no kandidovať už nemohol. Jeho služobné auto 1. septembra havarovalo na diaľnici pri českom Humpolci a 7. novembra v Prahe zomrel. Rôzne špekulácia o havárii uzavrelo vyšetrovanie vo februári 2000: Dubčekovu smrť nikto neplánoval a haváriu nikto nezinscenoval. Zavinil ju vodič, ktorý nedodržal dopravné predpisy.
