BRATISLAVA - Panovníčka Mária Terézia vydala 22. augusta 1777 osobitnú študijnú osnovu s názvom Ratio educationis, ktorým sa na území Uhorska zaviedla povinná školská dochádzka pre deti vo veku od šesť do 12 rokov.
O všeobecnej čiže povinnej školskej dochádzke sa začalo v Európe aj na území Slovenska uvažovať na začiatku novoveku. Prvým hlásateľom povinnej školskej dochádzky bol Jan Amos Komenský. Jeho myšlienka sa na území Rakúskej monarchie začala realizovať až v 2. polovici 18. storočia, za vlády cisárovnej Márie Terézie. Školská reforma prišla na rad ako jedna z posledných reforiem, pomocou ktorých osvietená panovníčka menila feudálnu ríšu na moderný centralizovaný štát.
V roku 1774 uzrel svetlo sveta Všeobecný školský poriadok, ktorého hlavným autorom bol Ignác Felbiger a ktorý platil pre západnú časť monarchie. Všeobecný školský poriadok rozlišoval tri druhy verejných škôl: triviálne, hlavné a normálne. O ich zriaďovanie sa starali obce a školskí patróni z radov šľachty. Deti z chudobných rodín boli oslobodené od platenia školného. Jednotriedne triviálne školy boli pri sídlach farských kostolov. Deti v nich jeden učiteľ učil čítať, písať, počítať a náboženstvo. V mestách pribúdala výučba znalostí potrebných pre remeslo.
Reforma školstva vo východnej časti ríše - v Uhorsku - prišla na rad v roku 1777. Panovníčka ju nariadila osobitnou študijnou osnovou Ratio educationis podobnou Všeobecnému školskému poriadku. Nový patent v duchu osvietenstva požadoval vybudovanie hustej siete verejných škôl. Štát tak deklaroval záujem, aby všetci jeho obyvatelia dostali aspoň základné vzdelanie.
Táto skutočnosť mu zároveň dávala šancu ideovo pôsobiť na poddaných. Tí mali byť vychovávaní v duchu záujmov panovníckeho domu. Najdôležitejším krokom celej reformy bolo zavedenie povinnej šesťročnej školskej dochádzky pre deti od šesť do 12 rokov. Možnosť chodiť do školy dostali po prvý raz aj dievčatá, ktoré dovtedy nemali takmer žiadnu možnosť oficiálneho vzdelávania. Tresty za nedodržiavanie dochádzky zaviedol v roku 1781 syn Márie Terézie Jozef II.
Podľa tereziánskych školských reforiem sa mala povinná školská dochádzka zaviesť v mestách aj na vidieku, ale pri reakčnej školskej politike v prvej polovici 19. storočia sa realizovala veľmi pomaly. Uhorský parlament prijal príslušný zákon až v roku 1868. Sociálny a národnostný útlak spôsobil, že na slovenských dedinách sa až do roku 1918 praktizovala veľmi často namiesto šesťročnej iba troj- až štvorročná školská dochádzka v zimných mesiacoch. Starí ľudia spomínajú, že v ich rodinách sa do školy chodilo dve, tri alebo aj štyri zimy, lebo počas ostatných mesiacov deti pomáhali na gazdovstve.
